JANUÁR 2021

Milí priatelia, keď som si dnes nastavovala názov súboru a do názvu som písala úvodník na január 2021, vcelku som sa pousmiala a nebolo to tým, že ho píšem ešte v starom roku, kedy sa zo všetkých strán na nás takmer bezhlavo hrnie jedno opatrenie za druhým. Usmievala som sa preto, že ma pri tejto myšlienke čosi príjemné vo vnútri zohrialo. Čosi, čo neviem presne vysvetliť, čosi, na čo som nesmierne hrdá, čosi, čo do dôsledkov chápe v tejto chvíli mnoho z vás.

Áno, ja som nesmierne hrdá. Na nás v časopise VITALITA, na ľudí, ktorí ju čítajú, na priateľov i na seba. Sme tu, ste tu, som tu a neprestali sme sa tešiť. Dokážeme v pokoji vojsť do seba, s úsmevom pustiť staré a pocítiť nové. Myslím, že toto je transformácia, o ktorej priebehu sa nám dostáva čoraz viac faktov. Je v procese už dlhšie no nami samými, našim duchovným zrením prechádza jej veľmi dôležitá fáza. Pokiaľ si vedome volíme spôsoby, akými sa chceme vyvíjať, proces bude rýchly, pokiaľ sme v pozícii pozorovateľov než aktívnych účastníkov, evolúcia jedinca bude pomalšia. Vždy však nastane. Múdre knihy to volajú kritický bod alebo dostatočné množstvo a boli i takí, čo vravia o efekte stej opice, no mne sa presne tieto slová akosi nevidia hodné toho pomenovania. Vo mne je slovo ĽUDSKOSŤ.  Slovo hodné daného stavu, emócií, pocitov, ale i skutkov. Nie je to stav, ,,my proti nim“ a už vôbec to nie je súťaž. Ani boj, ktorý nám bol vštepovaný v pojme prežitia či života ako takého. Ľudskosť nepotrebuje bojovať, nepotrebuje vysvetľovať, nepotrebuje sa báť ani hanbiť za svoju slabosť. Ľudskosť nemožno posudzovať a ani odsudzovať. Ale cítiť ju je možné z akéhokoľvek pohľadu, milí priatelia. Dokáže liečiť, povzbudiť, napraviť a dokáže prijať. Ja akosi cítim a viem, že nie som sama, že duchovná transformácia človeka, ktorá je zavŕšením procesu, je čosi nové, niečo, čo so sebou prinesie kľúč, ktorý otvorí dvere všetkým formám úprimného hľadania múdrosti. A kľúčom je ľudskosť. Lebo iba tá dokáže nájsť spôsob, ako komunikovať s Bohom v nás, v mene jedného s druhým. Spôsob, ktorý navždy zmení náš svet. A, priatelia, je to všetko dôsledok nášho spoločného prebúdzania a prebudenia sa a neustále silnejúca harmónia čoraz väčšieho množstva ľudí s myšlienkou, že MUSÍ EXISTOVAŤ INÝ SPÔSOB ŽIVOTA.        
Možno aj z tohto dôvodu nie je náhoda, že prvé novoročné číslo časopisu VITALITA je na pár dní zároveň i posledným číslom starého roka. A určite nebude náhoda ani obsahový kontext v ňom. Pretože mnohé knihy vravia o tom, že ľudstvo sa už budí a čoskoro úplne prebudí z dlhého spánku a všimne si, že začal nový deň. Vtedy rozhodne, či to bude najtemnejší deň  v histórii alebo úsvit najkrajšieho zajtrajška. Milí priatelia, presne preto je nám dané, že v starom tvoríme spoločne nové. Všetci...

V mene všetkých mojich priateľov v redakcii časopisu VITALITA vám prajem ľudskosť otvorenej mysle podriadenej odvážne tlčúcemu srdcu.

Erika Lamperová

ROK 2021

--------------------------------------------------------------------

DECEMBER 2020

Či chcem, alebo nie, milí priatelia, nedá mi nepriznať sa vám k môjmu dennodennému vnútornému boju s povinnosťami, ktoré mi káže plniť spoločnosť a systém, v ktorom žijeme, a mojou nechuťou čo i len myslieť na ne, nieže ich aj plniť. Musím priznať, že veľmi, naozaj veľmi ťažko sa nútim sedieť a pozerať na monitor počítača. Naozaj s obrovskou dávkou nechuti povinne otváram elektronickú poštu, vypĺňam nariadené a opäť povinné elektronické formuláre či riešim bežné aktivity súvisiace s povinne virtuálnym spôsobom práce. A priznám sa, že ak mám čo i len malú možnosť urobiť čosi iné – manuálne, fyzicky – okamžite vymieňam povinnosti. Robím to s vedomím, že budem meškať aj za cenu sankcií. Neváham. A, samozrejme, platím... Ešte sa z toho zasmejem. Zatiaľ. J
Neviem, či je to dobou, či mojím vnútorným prerozdeľovaním síl, no priam bezhlavo hádžem za seba to, čo sa ma silou-mocou snaží vťahovať do spoločenského hlavolamu súčasnosti. Voľáko sa mi prieči byť vďaka bezmedznému klikaniu a počtu prihlásení sa súčasťou niekoho merateľných ukazovateľov tohto chorého fenoménu informatizácie spoločnosti. Zaťažujú ma. Zaťažujú nás... Ale prečo?
Vytvorili sme si v tomto svete štruktúru, ba priam sieť z myšlienok – filozofických, duchovných, ale najmä ekonomických a politických – a tie ovládajú náš kolektívny život. A čím ďalej, tým viac platí to, čo cíti čoraz viac ľudí – tvoria ho mentálne konštrukcie vytvorené na falošných predstavách. Výsledkom sú spoločenské konvencie. Dohody, dohovory, zmluvy, ba i zvyky a obyčaje. Áno, rozumiete správne, to je čosi, čo tvorí náš systém hodnôt. Systém, ktorý škodí ľudskosti i človeku. A škodí preto, lebo nám znemožňuje robiť niečo také jednoduché, ako je žiť v harmónii a šťastí či mieri. Pretože kde je tu základná životná funkčnosť? Pripadá vám, priatelia, tento systém, ktorý sa nám snaží linkovať život aj existenciu, naozaj funkčný? Funkčnosť je totiž základnou vlastnosťou života , ktorý si ju kreuje tak vynaliezavo, aby umožnil tvorom žiť a život udržať. Aj preto je dôležité pamätať si, že dnešný ani zajtrajší život nemôžeme žiť podľa včerajších pravidiel. Ak chceme žiť v harmónii, a to chceme, potrebujeme nové pravidlá. Ľudstvo je totiž na ne pripravené oveľa viac ako v minulosti. Jediné, čo na to potrebuje, je zbaviť sa strachu...

Milí priatelia, je tu posledný mesiac v roku a patrí sa mu na znak úcty venovať prajné slová. Veď ako by to bolo, keby sme pod rúškom strachu strácali radosť, pokoj či vzájomnú úctu. Nedovoľme si dať sa zaťažiť, no dovoľme si bremeno z pliec sňať. Dovoliť si to ale musíme my sami. V pokoji vnútra človeku vlastnému. Lebo človek je svojou dušou...

V mene redakcie časopisu VITALITA

Erika Lamperová

 

NOVEMBER 2020

Neviem, priatelia...
je veľmi zvláštne písať úvodník v tejto nadmieru intenzívnej dobe a tváriť sa, že mám recept. Nemám. No napodiv ostávam na svoje pomery pokojná. Zvláštne. Žijem a nesúdim. Nehodnotím. Dovolila som si to. Ja sa vlastne teším a neviem pomenovať prečo. Asi preto, lebo presne tak to chcem. Cítim totiž bezpečie, keď nechám veci plynúť. A pritom na jednej strane akosi prisilno vo vnútri cítim, že sa čosi krivé rúca. Niečo, čo bolo zakorenené v nás prihlboko, čosi, čo sme považovali za zbožné i mýtické, a napriek tomu, keď sa zo svojho vnútorného pokoja človek pozrie vpred, cíti potrebu hľadať nové spôsoby života. Niečo, čo bolo včera, nemôže slúžiť budúcemu svetu. Bol to kult? Možno... No mnohí z nás cítia, že náš pohľad na realitu sa mení zásadne a zmení sa tak náhle, že spôsobí akýsi obrat, ba priam revolúciu vo vnímaní človeka a ľudských vzťahov. Všetko okolo nás sa deje v tejto réžii. A múdri ľudia tomu pravdepodobne hovoria transformácia. Príde totiž vždy, keď sa mení naše vnímanie reality. Mení sa myslenie ľudstva. A s ním sa menia všetky ostatné aspekty života. Akoby z toho, čo sa stane, ľudstvo prijalo v konečnom dôsledku čosi, čo bude zajtra. A hoci sme ako ľudia svojou vnútornou revolúciou už dávno prešli, duchovná ešte zaostáva. Bolo načase pocítiť mieru pokory, bol najvyšší čas uvedomiť si, že nevieme všetko tak o Živote samom, ako o súvislostiach, ktoré ho tvoria. Nie, my sa nemusíme vrátiť k myšlienkam našich predkov, k nim si treba zachovať potrebnú úctu, my totiž musíme napredovať rozširujúcim porozumením, ktoré vedie k prijatiu toho, čo bude zajtra. Všetko totiž závisí od toho, ako odpovieme na túto výzvu. Je totiž prostriedkom, ako tvoriť kolektívne myslenie a s ním i kolektívne vedomie. Jeho dôsledkom je totiž budúcnosť, priatelia... naša budúcnosť. Budúcnosť našich detí. My nemusíme bojovať. Pretože život ani príroda nie je naším protivníkom. Nemusíme si ju podmaniť, ako nás to učili a učia. Rovnako ako je mylné, že protivníkom sú iní ľudia. No nie sú! A určite už neplatí, že Život je boj. Tak ako sa znovu naučíme s prírodou spolupracovať, tak sa naučíme dať životom unášať. Konečný stav je totiž splynúť. A tak to bude! Napriek tomu, že je dnes sebe ťažšie si to predstaviť... Pretože všetci vieme – čosi sa muselo stať!!!!

 

OKTÓBER 2020

Október je tu a svet okolo nás postupne nastavuje svoje fungovanie na šetriaci režim. Realita okolností ako má byť, čo poviete? Je to tak alebo je tam ešte čosi, čo nám všetkým uniká? Často si mnohí kladieme túto otázku a často hľadáme význam skrytých odpovedí, ktoré sú tu všade, len akosi neľahko po nich siahame, a ak predsa len siahneme, vyšmyknú sa. Prečo je to tak?
Milí priatelia, určite ste si tak ako mnohí z nás položili otázku týkajúcu sa rýchlosti času alebo otázku, ktorá si žiada odpoveď na to, prečo sa pre mnohých z nás všetko akoby bolestivo znásobuje. Deje sa to tam, kde to ťahá z človeka posledné sily a vracia ho k tým hĺbkam v jeho vnútri, ktoré mal vo svojich predstavách už dávno absolútne ,,doriešené a opravené“. No nemal...
Akýkoľvek vzťah medzi ľuďmi má jediný účel. Ide o nástroj, ktorý umožňuje vyjadriť, ale aj realizovať, čím naozaj sme. A teraz je doba, kedy sa všetko nastavilo na urýchlenie spoznávajúceho procesu, ktorý skracuje cestu k ,,spomínajúcej si“ fáze. Kto teda som a čím je to moje JA? Jednoduchá otázka? Áno, ale mnohí z nás potrebujú počuť odpoveď a často z druhej strany očakávajú pomerne vysoké bytostné ,,sebahodnotenie“.
Hovorí sa však, že vyspelé bytosti majú odlišnú definíciu JA od tej našej ľudskej. My totiž slovíčko a pojem ja vnímame veľmi úzko. A aký je rozdiel? Veľmi jednoduchý. My hovoríme o svojom ja, prípadne o svojej rodine či komunite... Vyspelé bytosti ale vnímajú ja ako naše, naša rodina či naša komunita. A čo je dôležité, ja vnímajú ako celok, ako jedno. Kto z nás tak robí, kto z nás tak rozmýšľa? Kto z nás si to pripustí do takej miery, že neočakáva nič, a vrátim sa k predchádzajúcim riadkom, nehľadá vysoké sebahodnotenie? Kladiete si so mnou otázku, žeby práve toto boli tie neopravené a nedoriešené veci v nás? Áno, priatelia, je to možné a možné je i to, že práve tieto veci nás robia nevidomými. Myslím, že to bol Shakespeare, kto v niektorom zo svojich diel vyriekol vetu, že ak budeš verný sám sebe, nemôžeš byť neverný žiadnemu človeku. Totižto, ak si verný sám sebe, potom, aj keď to vyzerá, že dávaš, vieš, že v skutočnosti prijímaš. Doslova vraciaš sebe sám seba. Vlastné JA. Spomenieme si? Cieľ je zmeniť vnímanie a s ním zmeniť aj život. Aj to je to, čím sa od nás líšia vyspelé bytosti – lepšie sa dívajú, preto viac vidia.
Priatelia, nie je ťažké rozhliadnuť sa okolo a skutočne vidieť. VIDIEŤ. Lebo ak si spomenieme, ako je to naozaj VIDIEŤ, potom hľadať význam skrytých odpovedí či márne siahať na ne nebude mať zmysel.

SEPTEMBER 2020

Vedeli ste, milí priatelia, že mnohé z našich najposvätnejších názorov sú mylné? A pretože sú mylné, produkujú mentálne konštrukcie, ktoré nám nielenže neslúžia, no navyše nás jednoznačne odkláňajú od priamej cesty nájsť samého seba. Zdržujú nás a robia slepými. Presnejšie zaslepenými. Pýtate sa, ktoré to sú? Teším sa, že môžem spokojne napísať napríklad také slovko ako morálka. Veľmi často skloňované slovko v našej spoločnosti a systéme ako takom. Neviem, či to celkom presne napíšem, ale ako inak, v praxi naozaj ide o niekým určený systém hodnôt a noriem, ktoré slúžia na regulovanie správania ľudí. Dokonalý obraz mentálnej konštrukcie – ideál vytvorený v ľudskej mysli. Kto ho vytvoril, nikto nevie. Nevieme to chytiť ani ochutnať, nemôžeme sa toho dotknúť. Áno, priatelia, je to obyčajná myšlienka, ktorú ktosi vytvoril okolo niekoho názorov. Sú však správne? Alebo, naopak, sú mylné a vytvorili ich kohosi falošné predstavy o Živote? Tu by bola namieste veľká odmlka a priestor pre vaše rozmýšľanie... Napriek tomu budem pokračovať, pretože sú to práve falošné predstavy o živote ako takom, ktoré tvoria morálke nadstavbu a produkujú spoločenské konvencie. No, priatelia, ruku na srdce – nie je pravdou, že práve ony nám znemožňujú žiť na tomto svete v mieri a harmónii? Náš spôsob života je určovaný morálkou, ba čo viac, práve ona sa stala akýmsi základom pre život súčasného človeka. Preto sa pýtam, skutočne žijeme vďaka nej v mieri a harmónii alebo je to čoraz silnejšie do uší a sŕdc bijúci fakt, že náš spôsob života je vlastne chorý a nefunguje? V mene morálky sa totiž mnohí ľudia chovajú strašne a pritom sú presvedčení, že sa chovajú najlepšie... Príkladov ,,morálnych súdov“ okolo nás v systéme a spoločnosti ako takej je nesmierne veľa. Dnes sú čoraz viditeľnejšie. Našťastie. Pretože vďaka tejto viditeľnosti si čoraz častejšie uvedomujeme základné princípy života, ktoré sú kdesi pod povrchom našej existencie a my ich poznáme a intuitívne, ba priam inštinktívne si ich uvedomujeme. Sú súčasťou nás a dovolím si povedať, že od dávnoveku. Informácia je v nás vložená z dôb, kedy sme nevnímali svoje ja ako niečo, čo si myslíme, že sme dnes. Cítime, že žijeme v hmle, a cítime, že to, čo žijeme, je omyl. Preto inštinktívne hľadáme cestu a hľadáme posvätnosť v iných názoroch, ktoré nie sú o predstavách, ale o nás samých.
Priatelia, verím, že ste pri čítaní týchto riadkov pocítili, čo sa snažíme už dve desiatky rokov pre vás a samozrejme i nás, lebo i my sme ako vy, robiť. Verím, že cesta napriek okolnostiam v spoločnosti, ktoré sa bolestivo dotýkajú i našej redakcie a fungovania časopisu VITALITA, bude aj vďaka vám čitateľom zachovaná. A ak sa predsa len pýtate v nadväznosti na predchádzajúce riadky na to, aké sú tie spomínané základné princípy života, odpoviem – funkčnosť, prispôsobivosť a udržateľnosť. Taký je ŽIVOT, taká je BYTOSŤ a verím, že takí sme i my, VITALITA. Držte nám palce... alebo predsa len dopíšem, čo cítim – možno prišiel čas požiadať vás o pomoc.

V mene redakcie

Erika Lamperová

AUGUST 2020

Všimli ste si aj vy, priatelia, že my ľudia sa veľmi často medzi sebou navzájom porovnávame? Robíme tak niekoľkokrát denne a s pomysleným pokojom v duši porovnávame aj tie najmenšie malichernosti. Dávame im význam a často vytvárame malichernostiam priam piedestály a, ako inak, potom nimi veľmi úspešne trpíme. Trpíme zrejme radi. A pokiaľ práve netrpíme, je tu čosi iné, čo si vytvárame rovnako porovnávaním. Vyvoláme pocit nadradenosti. Možno sebe, možno niekomu inému. Ale sme skutočne v onej chvíli výnimoční? Presnejšie jediní, ktorí majú schopnosti hodné malicherného porovnávania? Áno, výnimoční sme, ale o nič výnimočnejší ako tí druhí. Koho teda počúvať a komu načúvať? Priatelia, nikomu. Nikomu, kto porovnáva, prípadne sa prehlasuje za lepšieho než ostatní. Naopak, pred takými treba utiecť, no počúvať treba každého, komu prejavom je pokora a pokoj. Taký človek nebude tlačiť a nebude v ostatných vyvolávať výčitky, neistotu či pocit menejcennosti. Rovnako ako nebude trvať na tom, aby ostatní vzhliadali v jeho obraz či vedomosti. Urobí však všetko pre to, aby ten, kto ho počúva, počul svojou dušou a veril svojmu vnútru.
 Aj my sa koncepciou jednotlivých informácií na stránkach časopisu VITALITA snažíme o to, aby sme sa nikomu z našich čitateľov nestali určovacou doktrínou jeho života a myslenia. Veríme, že sa nám to spoločne s našimi autormi darí, a dôverujeme ,,tomu, čo je hore“, že sila, ktorá je smerovaná k tomuto toku informácií, i naďalej udrží svoj smer...
S obľubou zvyknem v úvodníkoch používať spojenie: ,,Kdesi som čítala...,“ pretože väčšinou si nepamätám kde, ale zmysel sa mi v istých situáciách a kontextoch často pri písaní vynára ako vodiaca čiara. Takže: kdesi som čítala, že svet bol stvorený preto, aby nám poskytol súvislosť alebo, ak chcete, môžem použiť opäť aj slovíčko kontext, v ktorého rámci si my sami môžeme uvedomiť svoje vlastné božstvo. Ja by som ho však nazvala slobodnou vôľou. A či už ju, alebo božstvo si my sami môžeme uvedomiť, ba dosiahnuť ho iba pozorovaním vonkajšieho sveta okolo nás. Pozorovaním, nie porovnávaním, priatelia. Pretože to nás môže iba popliesť, a to poriadne. Podliehame totiž vonkajšiemu svetu a žijeme ho, privlastňujúc si vonkajšie cudzie zážitky, zabúdajúc na ten náš – vnútorný svet. Hovorí sa mu božia podstata v našom vnútri. Naša sila, ktorej sa dobrovoľne vzdávame. A často tak robíme, drahí priatelia, práve pri porovnávaní kto je kde, na akej úrovni... Lepší či najlepší nie je nikto. Pretože poslovia života sme všetci. Poslovia, ktorých vedie vnútorný pocit istoty. A naň sa, milí priatelia, dá spoľahnúť v akejkoľvek chvíli.

JÚL 2020

 Keď som pred pár dňami narazila na článok o tom, ako ľudia vnímajú súčasnú situáciu, ako pochybujú o zmysluplnosti rozhodnutí, ale aj ako na druhej strane váhajú vo vlastnom presvedčení, uvedomila som si, ako dnes obyčajný človek, ktorému je dané myslieť a cítiť, veľmi ľahko podlieha ,,zaručeným“ informáciám a sile ,,napísaného“. Akoby sme, milí priatelia, zabudli na to, čomu prirodzene rozumieme, čo prirodzene cítime či vnímame ako od dávnoveku odovzdávané múdrosti našich predkov. Zabudli sme. Nepočujeme. Nevnímame sami seba. Netvrdím, že všetci, ale napriek postupnému vstávaniu a prebúdzaniu sa z hlbokého spánku je pre mnohých z nás ľahšie uveriť neustále opakovanému slovu a informáciám, ktoré vidíme na blikajúcich obrazovkách svojich telefónov či televízií. Pýtam sa a evidentne nielen ja – komu toto prospieva a komu tým pomôžeme? Žeby sebe? Nuž je to uhol pohľadu, ako som už v iných úvodníkoch pred časom spomínala. Ľudia potrebujú niečo. Impulz. Alebo, tvrdo povedané, možno aj akési kopnutie do zadku, aby sa pohli a vykročili. Nie je to normálne a nie je to obrazne povedané ,,s kostolným poriadkom“, akoby bol môj starký kedysi povedal, koľko neistoty dokáže vstrebávať naša generácia. Lež nie je to inak, ako to bolo predostierané ľuďom vždy. Od dávnoveku. Vždy, keď hrozilo, že sa nadýchnu, že použijú vlastné možnosti, vlastnú energiu. ,,Trebalo“ ich zastaviť, udusiť a umlčať. Strachom, ba v minulosti i násilím. Chvalabohu táto verzia je, dúfam, už za nami a možnosti, ktoré sme na svoje ,,spomenutie si“ dostali ako generácia do vienka, si uvedomujeme a už dlhšie všetci aplikujeme statočne hlboko do svojho vnútra. A nielen to, sme iní tým, že to aplikujeme aj navonok. Tým, ako myslíme a akí sme, ovplyvňujem svoje okolie a svojím vibračným alebo, ak chcete, nazvem ho torzným poľom, šírime to, čím sme a ovplyvňujeme ním, či chceme alebo nie, svoje okolie. Málokto z nás tuší, aký obrovský dokáže byť vplyv, ktorý okolo seba takto produkujem a ako silno dokáže pôsobiť na citlivejšie okolie. Nedávno mi jedna priateľka pripomenula silu a význam slova manipulácia a použila ho zvláštnym spôsobom, ktorý sa mi zdal nie veľmi presný. Aj keď, pravdupovediac, posúdiť jeho ,,presnosť“ si neveľmi trúfam. Avšak prinútila ma zamyslieť sa nad tým, aké slová používam a prečo to robím. Áno, použila som svoju silu a vložila som energiu, aby som uľahčila sama sebe a vyriešila problém, ktorý ma v skutočnosti začal zaťažovať ako človeka. Nebudem bližšie špecifikovať ako, no vyriešila som ho veľmi jednoducho. Výsledkom je ľudské šťastie a moja absolútna spokojnosť. Lebo už nič riešiť nemusím. Naopak, v prítomnosti týchto bytostí sa môžem úplne ľudsky ,,bohapusto“ iba tešiť. Ako je to možné? Vysvetlím. Fakt som toho mala dosť. Nechcela som, aby ma veci zaťažovali, a nechcela som, aby na mňa niekto hádzal tiaž toho, čo nevie vyriešiť sám. Toho, v čom sa s nesmiernym záujmom o samého seba pľačká. Myslela som tak, ako som myslieť chcela, jednoducho, bez toho, aby ma čosi ťažilo, smiala som sa v duchu nad obrazmi, ktoré som si vytvárala a prestala som riešiť. Videla som... A výsledok? Vidím to naozaj v realite. Stalo sa. 

Priatelia, možno sa to vidí, že som akosi od témy dnešného úvodníka odbočila, ale nie je to tak. Ovplyvniť to, ako myslíme, je v skutočnosti nenáročný proces. Najmä vtedy, ak nás situácia zaťažuje a ak cítime, že nie sme spokojní s výsledkom či jej vývojom. Súčasnosť je toho obrazom. Pokiaľ podľahneme strachu a dáme sa ovplyvniť jeho nosičom – informáciami, ktorých sme prijímateľmi, vtiahne nás to do diania natoľko, že stratíme sami seba. Ak ale ostaneme pevní, uvedomujúc si svoju pozíciu a silu... Stane sa... naozaj sa stane.

JÚN 2020

Nedá mi nenapísať – ,,Júúúj, priatelia, to snáď nie je možné...“ Ako často sa v dnešnej dobe stretneme pri našom vnímaní súvislostí s akýmsi praprostým paradoxom? Je to súčasť postupu a je to neuveriteľne viditeľné – stáva sa totiž samozrejmosťou, že ako prvý príklad, ktorý vnímame na báze prvotného kontaktu, je situačný stav povrchne zvaný ,,zabalené zlo“. Nedá mi neupriamiť vašu pozornosť práve na úvodzovky, ktorými som sa snažila vyjadriť pomyslenú absurdnosť tohto pojmu. Je toho okolo nás vskutku neúrekom, pretože dnešná doba na tej najnižšej pocitovej báze priamo živí a vyživuje absurdný obsah tohto vyjadrenia. Prečo píšem o absurdne a prečo spomínam jeho vyjadrenie? Nuž v skutočnosti vlastne zlo neexistuje. Opak je pravdou – to my sme tí, ktorí ,,zlo“ vytvárajú. Rovnako ako vytvárame nevedomosť, zábudlivosť a vytvárame čosi, čím v skutočnosti vôbec nie sme. Svedčia o tom všetky naše pocity, ktoré pri vnímaní myšlienky na ne preciťujeme. Vlastne je to neskutočne jednoduché. Je to únik. Zjazdná cesta. Bez zákrut a semaforov. Paradoxne to robíme preto, aby sme mohli znovu a znovu prežívať všetko to, čím v skutočnosti ešte nie sme. Na druhej strane sme takí dokonalí, že nedokážeme v sebe potlačiť pocit a zároveň možnosť znovu a znovu vnárania sa do podstaty problému a veci takej, akej je. Riešime seba takých, akí sme. Nevediac o tom, nechtiac to... Priatelia, pocity nesúhlasu a napriek tomu absolútneho vysvetlenia. Cítime, že hnevať sa znamená tvoriť živnú pôdu na baliaci materiál pre zlo, ktoré vlastne nepatrí nám samým. Iba mu vytvárame podmienky tým, koľko energie mu darujeme. A keď tak podvedome neprestávajúc činíme, pocit chovnej stanice, ktorú držíme pri živote, rastie neúmerným tempom. Áno, neúmerným tempom rastie to, čomu venujeme pozornosť v skutočnosti vyživovanú naším strachom. Ale pýtam sa, nie je aj náš odpradávna známy strach zamaskovaným zlom, ktoré je v nás tak silno vrastenou súčasťou, že boj s ňou mnohí z nás dobrovoľne prehrávajú už pri prvej myšlienke na spôsob zbaviť sa ho? Priatelia, prečo – a teraz na rovinu poviem, nevynímajúc nikoho z nás z tohto zvláštneho kruhu – neustále riešime a hľadáme to, čo už vlastne máme, znovu a znovu chceme byť tým, čím už vlastne v realite sme? Nuž preto, lebo zabaľujúc zlo, balili sa a pravidelne balia rukami iných pri tom aj naše oči a naše pocity. Vďaka tomu zabúdame, predsa znovu a znovu sa rozpamätávame a napriek tomu opäť a opäť zabúdame. Zabúdame na dobré a nesmierne ťažko si vybavujeme zo spomienok pozitíva danej situácie. No o to ľahšie vzkypíme pocitom zla a podľahneme ilúzii vracajúcej inkasovaný úder dvojitou silou nášho úderu. Napriek týmto pocitom je však vznik spomínanej ilúzie naozaj iba zabeleným uzlíkom nášho strachu, ktorý je nášmu vnútru schodnejšou spodobenou cestou k slovku zvanému ZLO. Všimli ste si? Hovorím o slove, nie o pocite. Naozaj je nám prirodzené, čosi iba povrchne nazvať, ako vnútorne precítiť. A to je v skutočnosti vlastne našou prednosťou, pretože pokiaľ sa tak stane, vytvoríme si dostatočný priestor na to, aby sme skôr, ako sa utopíme v klanej vode cudzieho zla, stihli presne mierenými zábermi skúseného plavca prekraulovať do plytkých pokojných vôd vlastnej duše. A tá nielen absurdnosť, ale ani samotný pojem ,,baliť zlo“ rozhodne nepozná. Priatelia, nerobme si to...

MÁJ 2020 

Májové číslo časopisu VITALITA je, milí naši priatelia, určite svojím obsahom výnimočnejšie, ako býva zvykom. Musím však otvorene priznať, že nielen obsahom. Výnimočným sa rozhodne stáva aj preto, že spôsob, ktorým prijmete informácie z jeho stránok, je oveľa intenzívnejší, nakoľko sme sa počas uplynulých týždňov dostali do zvláštneho procesu uvedomovania si súvislostí v nás samých. Prirodzene sme spomalili, jemne uzemnili a veľmi silno prepojili linku, ktorá ako koreň hľadajúci vodu pre svoju rastlinku vošla do pôdy a nadýchla sa prírody. Jeden z mojich blízkych priateľov vyslovil myšlienku, že príroda je tá, ktorá vždy rozhoduje. Sama za seba a často aj za nás. Presnejšie povedané – nie často, ona rozhoduje stále. Ona určí spôsob, ako sa k nej vrátiť, a ona rozhodne, či nás prichýli alebo vypudí. K nej sme sa, nevynímajúc ani jedného z nás, v ostatnom čase obracali, hľadali v nej útočisko a bezpečie. Prirodzene, ba priam pudovo sme hľadali životnú silu, zdravie i pocity vzájomného šťastia. A mnohí sa zamýšľali nad tým, prečo sme človeku takú vzácnu možnosť – mať slobodu – akosi potláčali desaťročia do úzadia. Prírodná a prirodzená sloboda. Začali sme vidieť inými očami a cítiť inými zmyslami.

Sloboda. Posledné týždne nami jej posolstvo prešlo do poslednej nitky. Schválne hovorím, že to bolo posolstvo. Lebo práve ono raz, a možno je ten okamih práve teraz, INŠPIRUJE ĽUDÍ K SLOBODNÉMU ŽIVOTU. Za pár dní nám toto posolstvo ukázalo, aké ľahké je meniť zákonom dané a nemeniteľné veci, koľko nepotrebného je našou každodennou súčasťou, a ukázalo aj to, ako ľahko sa vedia tieto kocky z lega šmahom ruky rozpadnúť a zrútiť. Navyše ukázalo aj fakt, ako málo toho k životu v pokoji naozaj potrebujeme. O to viac si mnohí z nás uvedomili, milí priatelia, že vzájomnosť, dotyk, pohladenie a potreba ľudskej prítomnosti je silným ohnivkom tvorivosti i zdravia nás samých. Možno naozaj vďaka uplynulým týždňom zvláštneho spomalenia v spoločnosti ako takej sa slepá tolerancia slučku uťahujúcej nerovnováhy prestane prijímať. A vlna nového nádychu a pohľadu, ktorým sme videli iné farby, pravé farby toho, čo je okolo nás, bude nielen inšpiráciou, ako som vyššie spomínala, ale priamo viditeľným, presne stanoveným a rovno pomenovaným CIEĽOM. Posledné dni totiž mnohým otvorenejším a vnímavejším dušiam ukázali, že ten, kto vytvoril, definoval a živil v ľuďoch slovká ŠŤASTIE a BOHATSTVO v starej forme, akou si ich vykladala spoločnosť, veľmi ľahko upadne do zabudnutia. Nech sa tak stane...

APRÍL 2020

Musím si úprimne, milí priatelia, priznať, že písať úvodník do časopisu VITALITA v dobe, kedy sa z každej strany na nás sypú informácie o nebezpečenstve, ktoré ľuďom hrozí, je jednou z tých ťažších úloh, ktoré ma v existencii nášho časopisu stretli. Pýtate sa, prečo píšem jednou z tých ťažších a prečo nepíšem rovno najťažšia? Nie, tou som už totiž pred rokmi prešla. V živote sú to chvíle, ktoré je možné označiť za chvíle, kedy už nie je nijaká možnosť. Sú to chvíle, kedy jednoducho treba bezmocnosť i bôľ prijať a spracovať tak, aby to, čo z nich vzíde, iní cítili ako nesmierny pokoj a pokoru. Aby cítili, že sa dokážete zhlboka nadýchnuť, úprimne tešiť i smiať. Teraz ale nie je tá chvíľa, ktorá nedáva možnosť. Naopak, táto chvíľa nám ponúka obrovskú škálu možností. Stačí sa rozhľadieť okolo seba. A preto si dovolím veľmi úprimne povedať: ,,VĎAKA za ŇU. Obrovská VĎAKA za ŇU!“ Ona nám dovolila zažiť ich opäť. Nie na duchovnej úrovni, ale práve na úrovni vedomej. My to VIDÍME!

Ruku na srdce, kto z nás v posledných rokoch nevyslovil nahlas myšlienku, že toto nemôže takto dlho fungovať, že sa čosi musí stať, že už je toho tak nesmierne veľa, čo nás tlačí a čo necítime ako správne? Vedeli sme, že systém, ktorý nás svojimi nárokmi sťahoval nižšie a nižšie, nám čosi alebo ktosi raz pomôže zlomiť, narušiť, spochybniť či opraviť. A vedeli sme, že to bude čoskoro. Ale nie je to príroda. Je to obyčajný vírus tohto chorého systému, ktorý človeka nútil slepnúť. Stačilo tak málo a tak krátko... Schválne píšem vedeli, pretože sme cítili a cítime toho naďalej podstatne viac. Celý čas o tom píšeme, celých 19 rokov pekne postupne ľuďom otvárame dvere v mene SLOBODNEJ VÔLE každého z nich. Rovnako ale aj tej našej. Každý sa ňou, priatelia, riadi a podstatné je vnímať tento fakt, ale nielen to. Treba ho aj AKCEPTOVAŤ. V pokoji a s pokorou.

Už som v niektorom z ostatných úvodníkov písala o tom, že jediným cieľom prirodzených procesov, ktoré sa okolo nás dejú, je ZACHOVANIE ŽIVOTA. Na tento fakt netreba zabúdať. Príroda spraví všetko pre to, aby ho zachovala a podotýkam – zachovala za každú cenu. Akoukoľvek formou! Máme to v priamom prenose a každý z nás cíti, ako sa stať toho súčasťou. Stačí sa upokojiť a prijať to, čo cítime, že je správne. Správne pre zachovanie života. My ani náhodou nie sme necitliví ani povrchní. Preto je to tak. Sme vo svojej podstate krásne farební, láskaví, dobrosrdeční a pokorní. Sme zdrojom. Zdrojom nekonečnej energie. A uvedomiť si tento fakt v súčasnosti je nádherným aktom ľudskosti. Lebo v skutočnosti sa deje čosi, čo ešte nikdy v existencii ľudskej bytosti nemalo obdoby. Pripravení sme pochopiť tento proces ako ešte nikdy doposiaľ. To je tá možnosť, ktorú nám Život teraz ponúka.

Pred pár rokmi sme dostali od jednej z našich čitateliek krásnu mandalu. Má mnoho podôb. Stačí si zvoliť uhol, z ktorého sa na ňu pozeráte, alebo zvoliť intenzitu svetla, ktoré na ňu dopadá. Budem mierne osobná, lebo mi dáva mnohé odpovede. Posledné dni z nej totiž neviem oči odtrhnúť. Keď ju osvetlím, jasne vidím prierez obrazov, ktoré sa v súčasnosti na mňa hrnú aj so šuplíka s utierkami v kuchyni. Vidím jej obal s útvarmi, ktoré narúšajú povrch a vchádzajú dovnútra. Napriek tomu je vnútro plné života, osudov a nádejí ako štruktúra kvetu života. A svieti. Nesmierne svieti. Potom zmením uhol a útvary narúšajúce povrch sa menia na pulzujúci nekonečný priestor. Priestor plný života. Takže, priatelia, ak mi rozumiete, tu je moja odpoveď. Stačí pozrieť dovnútra alebo iba zmeniť uhol. Pretože to, čo sa deje okolo nás, bolo vždy súčasťou nášho života, len na našu tichú prosbu zmenilo uhol.

V mene redakcie časopisu VITALITA

Erika Lamperová

MAREC 2020

Očistiť svoju dušu, uľaviť jej, spasiť ju... Pred pár dňami mi jedna moja priateľka položila otázku, čo má robiť, keď vie čosi zásadné. Čosi veľké, čosi, čo ju už dlho nesmierne trápi, čosi, čo by mal vedieť každý. Po chvíľke váhania z nej, potláčajúc slzy, vyhŕklo, že nám ostávajú iba štyri roky. Nie nám dvom, ale nám ľuďom, ľudstvu tejto planéty. Pýtala sa ma, ako môže alebo ako má s touto informáciou naložiť. ,,Veď si tak spravila...,“ usmiala som sa. Je to von. Zamyslela sa a povedala: ,,Asi máš pravdu, očistila a spasila som tým svoju dušu.“ Rozprávala a opisovala mi ešte chvíľu obrazy, ktoré vídava v meditáciách. Obrazy a výjavy, ktoré v nej zanechávali hnev, smútok a bezmocnosť. Zároveň bola prekvapená, že nezdieľam rovnako jej pocity, že zostávam pokojná, ba usmiata. Naozaj som sa nedala zatiahnuť do obrazov natoľko, aby som sa stala ich súčasťou a aby som s rovnakou oduševnenosťou začala kdesi v hĺbke svojej duše riešiť deštrukčné vízie. Len som si uvedomila, že informáciu prijímam a zároveň aj púšťam. Púšťam tam, kde má ísť. A keď sme stíchli, spomenula som si po chvíli na knihu Priateľstvo s Bohom, v ktorej sa opisuje hnev a následné zmierenie sa s tým, čo sa deje ako prijatie. Nebránenie sa zlu. Lebo to, čomu sa bránime, trvá. Zmeniť môžeme iba to, čo prijímame.
Všetky situácie, ktoré si vytvárame, stretnutia, ktoré sú súčasťou týchto situácií, pocity počas nich, ba i naše strachy, ktoré sú často ich následkom, sú tu iba na jednu jedinú vec – aby sme si uvedomili, kto naozaj sme. To, čo sa mi udialo s priateľkou, ma v tom iba utvrdilo. Viem, že mi nepovedala nič nové, nič, čo by súviselo s reálnym časom v poňatí našej súčasnej civilizácie. Na druhej strane viem, že vibrácie z takto silne znejúcej informácie tohto druhu spôsobujú pravý opak. Pokiaľ to sami dovolíme. Pokiaľ budeme nimi živiť ono ,,zlo“. Pokiaľ ale takýto druh informácie spracujeme prijatím a... teraz, ak pociťujete spolu so mnou v hrudi akési ,,rozpúšťanie“, ba dokonca čosi také i v sebe vidíte, je to prirodzené. Naozaj, vibrácie v sebe, cez seba meníme. To sme my. Presne toto sme my, milí priatelia. Robme to čo najčastejšie. Takto sa totiž čistí, takto sa uľavuje a, buďme úprimní, takto je možné čosi naozaj spasiť.

Veľa šťastia

Erika Lamperová  

 

FEBRUÁR 2020

Čo znamená, priatelia, veriť? Veriť v dobro, veriť v človeka, veriť v jeho činy či veriť okolnostiam, alebo samému sebe? Prípadne uveriť v presvedčenie, že ten hore má s nami vždy nejaký zámer a my sami jeho počínanie vieme zhodnotiť iba postupom času ako čosi, čo ,,keby vtedy nebolo“, nestane sa to alebo ono...?
Zvláštne, koľkí z nás sa v týchto riadkoch nájdu, koľkí súhlasia a koľkí nechápavo krútia hlavou, mysliac si svoje. Áno, priatelia, rovnica, ktorú som načrtla funguje a funguje viac ako presne a viac ako pravdivo či dobre. Pokiaľ ju chceme pochopiť, prípadne aplikovať v praxi, treba odhodiť z očí závesy a obzrieť sa bez predsudkov a pocitov viny či sebaobetovania sa. To, čo sa deje, dialo a udialo, bol skutočne zámer a v konečnom dôsledku je vskutku jedno, či bol náš, alebo niekoho iného, pretože sme ho žili my cez svoje okolie, známych, blízkych, cez súvislosti, ktoré sme cítili a precítili iba my sami. Každá jedna sa vpisuje do hĺbky nás samých, je však na nás ako hlboko. Je to jedno z rozhodnutí. Našich rozhodnutí. Nie je to reakcia, je to naozaj rozhodnutie, ktoré často prichádza ako súvislý sled náhod. Avšak ide o zámerný proces, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sme my sami. My sami s našim rozhodnutím prežiť veci presne takto a veľmi dôsledne. Múdre knihy tvrdia, že práve mimoriadne veci sú úplne bežné a dejú sa nám každý deň. Pretože nás ľudí nemožno pravdám učiť, pravdy sme schopní prijať iba vtedy, ak v nás samotných tie pravdy predstavujú skutočnú ľudskú skúsenosť. Ak ich zažijeme my sami. My sami, priatelia. Vtedy to znamená VERIŤ.
Viete, priatelia, tento proces je v každom z nás. Niekto uverí v samého seba, svoje sily i zažitú pravdu a hĺbka, ktorú tak precíti, spraví v jeho živote zásadné zmeny. Niekto si veci vysvetlí po svojom, iný o nich nerozpráva, chce zabudnúť a ďalší ich naopak ignoruje. Nájdu sa však aj takí, ktorí iných inšpirujú a rozprávajú. Rozprávajú s pokojom a pokorou. Pomáhajú zlepšovať svet. Tie isté múdre knihy, ktoré som vyššie spomínala, totiž hovoria ešte čosi. V skutočnosti existuje iba jediný dôvod, prečo robíme to alebo ono, prečo mlčíme alebo rozprávame – toto všetko robíme iba preto, aby sme boli tým, čím naozaj sme... Ktosi tak činí vedome, niekto absolútne nevedome. Avšak ak si veci neuvedomujeme, nemôžeme s nimi pracovať a hoci sa nám život meniť napriek tomu bude, pocit, že s tým máme čosi spoločné, nám bude unikať medzi prstami a ďalšia – tentoraz naša – OBEŤ je na svete. Myslíme si, že obeť sme my, ale opak je pravdou. Vytvorili sme si nevedome vlastnú realitu a minuli kopec energie netušiac, čo robíme...

Priatelia, prajeme vám, aby ste iných inšpirovali a rozprávali. Rozprávali svoje vlastné príbehy. S pokorou a pokojom vám vlastným. Iba tak zmeníme spoločne svet.

  

JANUÁR 2020

Milí priatelia, toto skutočne ubehlo ako voda, povedala som si pred pár dňami, sadajúc si ku klávesnici k písaniu úvodníka na ďalší rok. Veď pocitovo je to včera a predsa tak dávno, keď sme spolu s Nataškou Vámošovou, ešte vtedy ombudsmankou v Novom Čase, nahlas rozmýšľali o Vitalite. Len tak nezáväzne, ale zrejme o to intenzívnejšie sme čosi tvorili. A vytvorili. Možno i cestu...

Január 2002 odštartoval etapu časopisu VITALITA a ja, hoci tu už Nataška nie je, dnes píšem ďalší, ani už netuším koľký v poradí úvodník, ktorý otvorí náš devätnásty vydavateľský rok svojou nádherne magickou kombináciou 2020. Milujem dvojky 2002 – 2020. Úžasné. Lákavé a veľmi súrodé. Plné nehy i ladnosti. Hojivé. Obopínajúc dualitou božský základ. Ukazujúc smerovanie cez seba k nemu. Naznačujúc absolútne spojenie. Kolobeh...

Život, Boh, Energia i Vesmír. Každý to môže nazývať inak a každý to môže pociťovať inak. Pýtate sa čo? Spojenie v jedno. Prepojenie v každom z nás.

Presne toto nás čaká, priatelia naši, nie náhodou o tom píšem a musím povedať, že s oslobodzujúcim pocitom uvoľnenia, dívajúc sa na tieto informácie spodobené v číslach. Okamihy v každom z nás. Čosi dôležité, čo v nás už dávno znie ako posolstvo splniť veľkú úlohu, pritom cítime, že naše schopnosti sú oveľa, skutočne oveľa väčšie. A sú. Nebudem pateticky opisovať úsmev a jeho silu, ani dotyk a jeho účinky a ani smiech či odpustenie, alebo ochotu nezištnosti a zdieľania. No určite spomeniem lásku k životu. No nezabudnem najmä na schopnosť plakať, no aj na schopnosť počuť plakať iných. Cítiť vzájomnosť a na nej postaviť pochopenie i odhodlanie riskovať. Toto a ešte oveľa viac sú schopní ľudia. Ľudia, ktorí vďaka prirodzenosti týchto nástrojov, ktoré majú v rukách, vedia zmeniť ŽIVOT.

Sme tu na to, milí naši priatelia, aby sme túto pravdu a múdrosť, ktoré ukrývame v duši, spoločne pomenovali a prirodzene odkryli.

Ďakujeme, že môžeme spolu s vami otvoriť 19-krát ďalší rok. Rok 2020. Rok, ktorý nám ukazuje Cestu, a zaprajme si spoločne, aby sme to boli my a vy, čo svojím životom ako prvé kocky z domina ukazujú cestu iným. Aby prirodzene prežívali každý okamih svojho života...

V mene redakcie časopisu VITALITA

Erika Lamperová

ROK 2020

------------------------------------------------------------------

DECEMBER 2019

Hovorí sa, že december je obdobím, kedy má človek upokojiť svoju myseľ a v rámci akejsi chvíľky pre seba, ktorú mu prirodzene umožňuje sama príroda, postupne prehodnotiť uplynulé mesiace. Neviem, milí priatelia, či je to skutočne tak, pretože všetko nasvedčuje tomu, že nájsť si iba tú svoju chvíľku, ktorá patrí skutočne iba nám, je takmer nemožné a pokiaľ to čo i len trošičku možným začína byť, všetko okolo nás tomu aktu bráni. Prečo sa tak deje je ale vecou práve na nás samých.

Priatelia, všetko sa realizuje postupne tak okolo nás, ako aj v nás samotných a závisí to od uvedomenia si rozdielov, kedy a čím konkrétne venujeme v danej chvíli to najdrahšie, čo máme – SEBA. Rozdiely sú totiž iba dva – činnosť a bytie. Jediným, pre niektorých takmer neprekonateľným problémom ostáva spomenuté uvedomenie si, ktoré sa v danej chvíli stáva pevným rozhodnutím. Rozhodnutím BYŤ. Byť činným, činorodým a činiť? Alebo iba tak byť a pritom pevne tvoriť? Pýtate sa ako? Byť a to v tomto prostredí a s týmito ľuďmi či okolnosťami? S tými, čo mi berú samého seba? Robia to preto, lebo sme sa rozhodli dovoliť im brať. Je ale čas, aby sme spravili opak. Dovoľme si sami seba mať iba pre seba a dovoľme ostatným ľuďom či už situáciám nemať vás. Nevlastniť. Spravte to, priatelia, a spravte to bez výčitiek. Spravte to pre tých ostatných presne takto, aby ste im umožnili uvedomenie. Obyčajné uvedomenie si. Uvedomenie si seba a zároveň aj vás.

Viete, priatelia, obdobie, v ktorom sme sa všetci bez rozdielu ocitli, nás vťahuje do ukončovacích procesov. A to vo všetkých oblastiach. Je to dôležité preto, aby sme blížiace sa obdobie mohli privítať pripravení. Pretože uvedomenie si poznania a následné rozhodnutie stať sa jeho súčasťou môže mať v konečnom dôsledku nesmierny vplyv na to, ako prežijeme zvyšok života...

Je preto asi namieste pridať jedno krásne prirovnanie, ktoré sa mi zapísalo hlboko do srdca. Prirovnanie, v ktorom by som chcela v mene redakcie časopisu VITALITA ukryť čitateľný koncoročný odkaz pre vás, našich čitateľov: ,,Viete, keby sme my ľudia chránili kaňony pred silou veľkej vody spôsobenou búrkami, nikdy by sme nemohli obdivovať ich krásu po vyjasnení...“

Priatelia, čitatelia alebo presnejšie milí naši, prežite teda tie svoje chvíľky pre seba čo najintenzívnejšie...

V mene redakcie časopisu VITALITA

Erika Lamperová

NOVEMBER 2019

,,Čo od nás ten hore vlastne chce?“ dostala som nedávno podráždenú otázku, ktorá však miesto očakávania rozumnej odpovede bola skôr zúrivým výkrikom prepracovaného človiečika v mojej blízkosti. Priveľa tlaku, starostí, stresu a prirýchly čas, ktorý nie a nie spomaliť. Priznajme si, koľkí takto v duchu potichu vykrikujú a koľkí na druhej strane v tej rýchlosti vlastne ani nestihnú zachytiť odpoveď? On totiž vraj nechce vôbec nič.
Všetko sa totiž odvíja od nás samotných. Naše predstavy, prípadne predstavy tých druhých, ktoré sa principiálne zhmotňujú v našich životoch, sú vlastne iba prejavom vôle každého jedného z nás. Buď sa nimi riadime, buď nimi riadime iných, alebo si nimi linkujeme situácie, ktoré nám majú kdesi vo vnútri pomôcť spomenúť si na to, čo vlastne chceme od seba práve my sami. A závislosť na ,,čomsi“ to rozhodne nie je. Závislosť totiž podvedome plodí v každom jednom z nás strachy, obrovské množstvá nezvládnuteľných strachov podriadených predstavám. A presne tento proces vlastne vytvára na našich strachoch paradoxne v skutočnosti iba závislosť.  Akosi sme na to zvyknutí, priatelia, čo poviete? Bojíme sa vlastne nonstop. Obávame sa, že nám raz bude niečo chýbať, prípadne sa strachujeme, že o čosi prídeme alebo to vôbec ani nemáme, a keďže to nedostávame, nie sme ani dosť dobrí či hodní toho. Porovnávame, pozorujeme a prirovnávame. No a v skutočnosti sa trestáme... Strachom!
Veľmi rada používam v úvodníkoch niektorý zo šuplíkov, ktoré mám po prečítaní kníh uložené v pamäti, a nie je to inak ani teraz, pretože sa mi vynára myšlienka na to, že keď sa niečo rozpadá, končiť to vôbec nemusí. Vzťah, život, súmernosť pocitov... Niekedy sa vraj veci rozpadnúť musia, aby dokázali skutočne do seba zapadnúť. A preto utekať pred myšlienkami, kvôli ktorým sa veci v našich predstavách rozpadajú, nás v živote vždy nemusí smerovať k dobru. Dovoľme si to, dovoľme si prežiť presne toto.
V skutočnosti môže byť totiž všetko naopak, ako sme zvyknutí. A väčšinou to presne naopak naozaj, milí priatelia, je. Pretože je presne tak, ako byť má. Lebo nie ,,ten hore“, ale my to od seba ,,vlastne naozaj takto chceme“.

 

OKTÓBER 2019

Zmeniť vedome hľadajúceho človeka na svoj obraz či vedome zmeniť nepríjemnú, zlú situáciu ako takú, je niekedy, alebo presnejšie neustále, náramne ťažkým orieškom. Ak sa vôbec dá tento sťaby akt ,,nerozlúsknuteľným“ orieškom nazývať.  A je to aj vtedy, ak sa nás to bolestivo dotýka do takej miery, že žiadame o pomoc vyššiu silu. Je to preto, lebo ide o to zámerne spomenuté slovíčko – VEDOME. Pýtate sa, priatelia, prečo? Nuž najmä preto, že nás k takémuto činu vedie často rozum, ktorým síce úpenlivo prosíme, ale v hĺbke duše skutočne pochybujeme, že ktosi podá pomocnú ruku a to, čo trápi a bolí, ten ktosi vyrieši. Neveríme. A neveríme určite silnejšie. Lebo, priatelia, v skutočnosti chceme a potrebujeme neveriť. Takto totiž plnou silou svojho vnútra vnímame iné, oveľa podstatnejšie súvislosti. V danej chvíli sú však nepomenované.
Vrátim sa teda tam, kde som dnešný úvodník písať začala. Pokiaľ je človek ,,hľadajúci“ a my chceme urýchliť, prípadne zjednodušiť jeho cestu ,,na svoj obraz“, prekričí nás náš rozum. Ale to, čo je síce nepomenované, no vnímame to vlastnými pochybnosťami, je jeho slobodná vôľa voľby. Hovorí sa o večnom okamihu prítomnosti, ktorý obsahuje všetky možnosti a všetky mysliteľné výsledky. To v nás, čo vie, že pochybnosti zachytíme, zároveň vie, že človek, ktorého sa takto snažíme ,,zmeniť na svoj obraz“, je vo vlastnej hre a vyberá si z ponuky slobodne svoj výsledok. A funguje to takto u každého z nás. Riadime sa vraj vibráciami. Vďaka nim všetko, čo si vyberáme, to aj žijeme, lebo to presne tak chceme. Pokiaľ vibrácie vnímame a vnímame ich silnejšie vtedy, keď sme s telom v harmónii a pokoji či utíšime myseľ, zosilňujeme prijímací aparát. Práve ním totiž telo a myseľ je. Vtedy je možné uvedomiť si aj vibrácie situácie, v ktorej sa nachádzame my či iní ľudia. Často sa stane, vďaka harmónii a pokoju, že vnímame vibrácie situácií druhých lepšie ako oni sami. Vtedy ale chápeme, vieme a rešpektujeme. V danom večnom okamihu prítomnosti si v danej situácii vďaka jeho vnímaniu vibrácií vyberá z ponuky možností práve ten iný človek, ktorého sa situácia týka. Nie my. Je to, priatelia, jeho výsledok a naša skúška rešpektovania slobodnej vôle voľby.

V mene redakcie časopisu VITALITA prajem príjemné listovanie jeho októbrovým číslom.

Erika Lamperová

SEPTEMBER 2019

V poslednej dobe mi čoraz častejšie do zorného poľa zo všetkých strán prichádzajú informácie, ktoré, milí čitatelia, spomínajú práve ženy. Silnejúce prebúdzanie, silu, ktorou disponujú, svetlo, čo v sebe nesú,a samozrejme ozrejmujú aj dôvody, prečo sa tak deje. Nádherné zmysluplné súvislosti, ktoré navyše nepriamo nadväzujú na predchádzajúci úvodník v časopise VITALITA o tom, že ,,VIEME“.Hovorí sa, že každý človek hrá svoju rolu na zemi. Veľmi dôkladne. O tom akú, však nemáv báze uvedomenia si ani potuchy. Je tak v danej chvíli, s nadhľadom povedané, vlastne chránený. Ak by to bolo inak, rozumová sebakontrola by často blokovala existenciu v duchu posvätného pravidla – TU a TERAZ. A neudialo by sa...

V širších súvislostiach rozhodne platí: Nič nie je iba zlé a nič nie je iba dobré. Priznám sa, už neviem, v ktorej knihe som čítala, že známkou primitívnych spoločností je to, že považujú samy seba za vysoko vyspelé. Ak by to ale tak bolo, tak jej členovia neriešia svoju vyspelosť, nehodnotia a neposudzujú ,,level“, do ktorého sa dostali oni a iní nie. Rovnako ako nestavajú na piedestál jedincov v presvedčení, že sú vyvolení, lebo VIDIA a VEDIA. Ľudskosť hovoriaca o jednom celku totiž v danej chvíli pokorí obdiv a moc ega. Ako aj posudzovanie sprevádzané s odsudzovaním. Presne táto posledná veta je dôvodom, ktorý som naznačila v úvode. Spomínané informácie sú totiž o ženách. Často posudzovaných i odsudzovaných. Označujú ich však vskutku krásne prirovnania a dovolím si jedno z nich sprostredkovať: „Sú to ženy povolané do božskej služby, ženy dvíhajúce spirituálne vibrácie na tejto planéte. Ženy, ktoré nie sú schúlenými fialkami... no sú plné bezpodmienečnej lásky a súcitu. Silné a odvážne. Múdre na to, aby vytvorili vlny, kdekoľvek boli vyslané... Ženy, ktoré nečakajú na schválenie ich činov a rozhodnutí od každého ega, ktoré vkráča do ich cesty.“Ženy, ktoré nie je možné zaškatuľkovať. Pretože nespĺňajú predstavu spoločnosti dobručkého dievčatka, ale ani toho rebelujúceho a zlého.Z jediného dôvodu – rozhodli sa oslobodiť svojho Ducha. Zotrvať vo svojom strede napriek tomu, že sa ocitajú v jadrách búrok. Ďakujem okolnostiam za tieto informácie a posúvam ich vďačne ďalej.,,Neboja sa intenzívnych emócií, rovnako ako sa neboja reakcií ega na vystrašenosť z Božskej Lásky.Boli vybrané, aby vstúpili do miest, ktoré sú zaseknuté, mŕtve, zarastené burinou, zablokované a znecitlivené. Sprevádza ich Múdrosť a Liečenie...“Aj tieto ženy hlboko v sebe VEDIA, že ľudia a miesta, kam boli poslané, sú stvorené k rozbitiu, otvoreniu a prelomeniu. A, priatelia, toto vskutku nie je jednoduchá úloha. Vyžaduje si odvahu a celistvosť, rovnako ako víziu a prezieravosť. Kam sú totiž takéto ženy povolané, začínajú zmeny.

Priatelia, nič nie je náhodou, a tak sa aj vy možno vďaka vyššie napísaným vetám pri spomienke na neusmejete, keď sa vám alebo vášmu okoliu bude na jazyk tisnúť veľavravná veta: ,,Preboha, kto si a kto ťa sem poslal?“

Pekný september prajem v mene celej redakcie časopisu VITALITA.

 Erika

AUGUST 2019

,,Márnosť,“ povedala som si nedávno. Ako môžem zrozumiteľne vysvetliť čosi, čo povedať vlastne  neviem, ale viem, že to kdesi hlboko mám a navyše sa tým aj riadim...? A ľudia sa na to či ono potom často pýtajú: ,,Vidíš?“
Musím sa usmievať nad touto vetu, pretože vlastne vystihuje podstatu veľkej väčšiny tých ľudí – predpokladám, že väčšina patrí k našim čitateľom –, ktorým ich okolie buď vôbec nerozumie, alebo ich povyšuje na nejaký vyšší ,,level“, ktorý v ich očiach dosiahli. Často sa potom ocitajú v akejsi nepríjemnej situácii, ktorú ustáť ľudsky, navyše na bytostnej úrovni, je viac ako náročné. 

To, čo chcem takto vysvetliť, je akýsi pocit totožnosti so všetkým, hoci nie som úplne presvedčená, že ide o správne slovné pripodobenie pre stav tých ľudí, ktorí majú – skúsim ešte raz – schopnosť ,,vidieť“ dovnútra.

Iste to poznáte rovnako ako ja. Spomenúť si na správne slová vo chvíli, kedy sa okolím od vás intenzívne žiada vysvetlenie, je takmer nemožné. A tak v tom najlepšom prípade, ak vo vás nedrieme mini duch diktátora, ostávate ticho, usmievate sa a tajomne pýtajúcemu sa radšej odvetíte: ,,Presne vieš...“ Paradoxne máte absolútnu pravdu. Ak by ste mali v tej chvíli povolaného interného šepkára, ktorý by sa s vami na duševnej úrovni rozprával, iste by vám v dobrom hovoril, že ,,to“ v danej chvíli vlastne nesmieme ,,vedieť“. Ani teda hovoriť... 

Možno presne preto, aby sme mali akúsi ochranu, ktorá je určená iba nám samým. Ak by sme si totiž boli v normálnom stave ,,vedomí toho všetkého, čoho vedomí sme“, mohlo by nám to, ľudsky povedané, spáliť obvody, pretože stále je našou tunajšou súčasťou práve ten náš mozog – mozog hmotný. A tak asi skutočne stačí vedieť, že jednoducho VIEME... a vedieť, že aj tí ostatní vlastne VEDIA. Lebo múdrosť v našej duši patrí iba nám, milí priatelia, a používať ju treba S VEĽKOU VNÚTORNOU POKOROU voči ostatným, ale najmä voči sebe. Ňou totiž vieme ukázať veľa. Podporu, lásku, prijatie no i fakt, že ľudia nie sú sami. Zrozumiteľne a polopatisticky, ako by to niekto čakal, to ale, milí priatelia, vlastne nikdy nepôjde.

JÚL 2019

Ak sa dnes, milí priatelia, pozorne a skúmavo pozrieme za seba, často mnohým z nás napadne otázka, ktorú vnímame ako čosi nezodpovedané – Prečo to bolo takto a nie takto, prečo sa veci udiali tak a nie inak? Väzba tejto naliehavosti súvisí s prirodzeným procesom v každom človeku, ktorý ešte stále posudzuje ,,spravodlivosť“ života ako takú. Väčšinou je podmienená pálčivými otázkami súvisiacimi s karmou, odplatou či našou existenciou v nespravodlivom svete, samozrejme nevynímajúci ublíženie ani obetu.  
Ak čítame predchádzajúce slová správne, zákonite cítime nepohodu, pretože vnímame inak. Prirodzene ich totiž na úrovni srdca vnímame ako zdržiavanie, odklon a, samozrejme, aj ako nekontrolovateľný výdaj životnej energie každého z nás. Hovorí sa totiž, že správna formulácia slov v tomto kontexte by mala vyvolávať rovnováhu, pretože život nie je ,,spravodlivý“, rovnako ako nie je ,,nespravodlivý“. Život totiž JE. Jednoducho JE.  To iba my ľudia označujeme avšak nie samotný ŽIVOT, ale veci, ako spravodlivé či nespravodlivé, a spokojne s odstupom času mnohé, ktoré sme v danej chvíli považovali za správne a spravodlivé, dnes odsudzujeme a hodnotíme ako nespravodlivé. Čítala som toho do očí bijúci príklad spred niekoľkých generácií, kedy sa v rámci najvyššej spravodlivosti upaľovali čarodejnice. Kto ale určil pojem najvyššej spravodlivosti? Opäť ľudia.  A toto platí dodnes. ,,Spravodlivé“,  toto slovíčko vkladám úmyselne do úvodzoviek,  je totiž to, čo v danej chvíli za spravodlivé považujeme. Posudzujeme situáciu alebo veci podľa vlastnej definície, ktorú sme si my sami alebo aj systém, v ktorom žijeme, vytvorili. Funguje to dokonale a my, stále zamotaní v zložitých rozumových sieťach, zabúdame na fakt, ktorý je prirodzenou mernou jednotkou našich vlastných krokov. Skutočne totiž platí, že to, čo spôsobíme druhým, raz naozaj okúsime sami. Avšak toto nebude trest, karma či odplata. Všetko totiž urobíme z vlastnej vôle. Práve ona je totiž akýmsi stavebným prvkom, ktorý začíname stavať sami, v sebe a do budúcna i pre seba. Dobrovoľne. Veľmi účinne a v konečnom dôsledku aj efektívne, pretože dôsledkom, trebárs aj chovania, vlastne nikto neunikne. Lebo nechce.

Hovorí sa o procese v každom z nás, o procese, kedy bytosti prežívajú to, čo vytvorili, aby spoznali to, čím skutočne sú. Aj my sami sme toho príkladom. Spoločne vytvárame priestor pre nás, pre autorov a samozrejme pre vás čitateľov na spomenutie si i spoznávanie sa. Veď ide predsa o dokonalý, no napriek tomu nekončiaci proces...    

JÚN 2019

Premýšľala som, priatelia naši, čím by som toto júnové číslo otvorila tentoraz a chtiac-nechtiac mi myšlienky zablúdili k mojej známej a k nedávnej príhode, ktorá bola narežírovaná veľmi zaujímavým spôsobom. A to pre obe strany. Som jeden z mála ľudí, ktorí v tomto stvorení odhaľujú pôvodné dobro a vnímajú bôľ, v ktorom žijú, napriek povrchnej úspešnosti, ktorú je možné vidieť na prvý pohľad. Všetko dokonale zakryté sarkastickým cynizmom voči okoliu. Kým sarkazmus je posledným útočiskom tých, ktorí prehrali, je zároveň posledným útočiskom pôvodne skromných a čistých ľudí, ktorým sa ktosi hrubým spôsobom vkráda do súkromia ich duše... A, žiaľ, platí aj cynická podstata rozumu, ktorá je aj v jej prípade umelo vybudovanou nadstavbou a staviteľom bola a je moc nad ľuďmi a ich ovládanie. Takže? Sebazáchovný postup je náramne ťažké nájsť, ale predsa...

Veľa z toho, čo som vyššie napísala, je súčasťou mnohých z nás. Totižto na tomto spôsobe myslenia a životného postoja sa podieľa jeden z najmocnejších životných nástrojov, ktoré ľudia používajú. Je to voľba pocitov v predstihu. Dá sa však využívať pozitívnym, rovnako ako negatívnym spôsobom. Väčšina ľudí si však volí negáciu. Zvyčajne preto, lebo si vôbec neuvedomujú, ba až popierajú, že si to robia sami. Slobodne. Scenár si totiž vytvárame v mysli, a to na základe prvotnej myšlienky, tá sa ale zrodila z pocitov a funguje ako predstava. Iba naša predstava, nie realita. Zato však, že je naša a my sme jej autormi, je to predstava o realite. To ako sa cítime je obrovskou podstatou toho, čo sa udeje. Preto som spomenula najmocnejší životný nástroj – voľbu pocitov – a najmocnejší je preto, že sa ním dá tvoriť v predstihu. Len si to treba vziať za svoje a pobrať sa cestou, ktorá nám prinesie pozitíva, nie naopak. Proces, ktorý som popísala, v nás trvá niekedy iba stotinu sekundy, inokedy ním vieme stráviť bezsennú noc a vždy je jeho výsledkom čin. Usúdime, ako sa zachováme, a usúdime, ako sa zachovajú iní. Aby som sa vrátila na začiatok, nezdravé predsudky sú nie sebazáchovným postupom. Naopak, v predstihu pociťujeme stres, odpor, zlosť či strach. Je už len krôčik k realite, a teda k činu. Presne ako sa to stalo mojej priateľke, ktorá sa už v predstihu rozhodla, že tak ako to u nej býva zvyčajne, nebude ju čakať žiadna pomocná ruka... ale opak bude jej realitou. Realitou, ktorú si sama roky sarkastickým cynizmom, ktorý režíruje jej voľbu pocitov v predstihu, chtiac-nechtiac tvorí. A pritom stačilo vyjsť po dvoch schodoch a otvoriť jediné dvere. Úprimná pomocná ruka už čakala. Ale aj to je forma prejavu slobodnej vôle človeka...

Na to zas, priatelia, nesmiem zabúdať ja.

 

MÁJ 2019

,,Nič nie je večné,“ povedala moja priateľka pri rozhovore o pominuteľnosti doby, rebríčkov hodnôt a rovnako tak i materiálna, nadväzujúc na dielo Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži, odohrávajúceho sa v 15. storočí, ktoré ovplyvnilo tak moju, ako aj jej čitateľskú mladosť. Úprimne poviem, že ani nie jeho skvostným dejom, ale neskutočne rozsiahlymi opismi ulíc, stavieb, detailov či sôch. Ako je to, milí priatelia, dobrým zvykom, určite nespomínam odkaz tejto knihy náhodou. Sám príbeh bol iba akýmsi pozadím, ktoré naoko plnilo očakávania čítaniachtivej verejnosti. Dôležité ale bolo čosi iné. A bolo to presne všetko, čo som sa ako dieťa nútené k povinnému čítaniu snažila preskakovať. Farbistými opismi Paríža, jeho rozlohou, architektúrou, úpadkom a fungovaním súdnictva pohŕdal autor ľahkovážnym a domýšľavým panovaním kráľov, ale aj ich márnotratnosťou a nezabudol sa zaoberať ani vedou. Svedčia o tom dve najdlhšie kapitoly v knihe. V jednej z nich Hugo  popisoval Paríž z vtáčej perspektívy a v druhej sa krásne filozoficky rozpisoval o vete vyslovenej kňazom, v ktorého duši víťazilo zlo: „Toto zabije tamto.“ Pripomína vám to súčasnosť? Áno, rovnako ako osud katedrály Notre-Dame. Avšak v skrytom význame aj nás samých.   
Ľudské chovanie určuje to, čomu ľudia veria. Úroveň viery je v našich životoch natoľko smerodajná, že v konečnom dôsledku zrkadlí vo svojej podstate duchovný problém, ktorému dnes ľudstvo čelí. A pravdou je, že vôbec, ale vôbec nezáleží na tom, či spomínaná viera činí človeka šťastným a robí mu život lepším. Skôr naopak, za pravdu mi dáva aj veta, ktorú som kdesi čítala a pamätám si, že ma zaujala natoľko, že som si ju podčiarkla ceruzkou: ,,Mnohí ľudia by radšej boli nešťastní  a robili to, čomu veria, než by boli šťastní a robili niečo iné. Sú proste šťastní preto, že sú nešťastní... A pri takomto uvažovaní je vlastne utrpenie cnosťou...“  
Nuž aj takýto sme, pretože takýto vzorec žijeme. Dostaneme informáciu a pokladáme ju za pravdivú. Uveríme a podporíme ňou svoju vieru. Chováme sa tak. Výsledkom je, že sa celý život snažíme vyriešiť ako ľudstvo svoje problémy na najrôznejších úrovniach – okrem tej, kde problémy vznikajú. Ľudský rod so svoju pozemskou skúsenosťou... Duchovno voči strachu a pocitom viny. Priatelia, ešte raz pripomínam slová, ktoré som spomenula vyššie: ,,Toto zabije tamto.“

Zdá sa vám tento stav, kde sa nachádzame, dramaticky vykreslený? Je to prejav úrovne viery – pretože naopak, priatelia, ukazuje nám, kam by sme mohli dôjsť. Stále sme totiž vo fáze, že sa rozhodujeme, či sa rozhodneme...  

 

APRÍL 2019

Zbožňujem toto obdobie prebúdzajúcej sa prírody, šťavnatej zelene jarných púčikov, voňavých slnečných lúčov, utáraných vtáčikov a nesmierne rada sa rok čo rok ubezpečujem o sile, ktorá sprevádza kolobeh ožívania. Ako často sa nám však na druhej strane stáva, že vďaka systému, ktorého súčasťou sme sa stali a na báze automatizovaných robotov plniac jeho bezodné princípy, akosi slepo premárnime podobné chvíle, neuvedomiac si dôležitosť tejto sily kolobehu ožívania v človeku samom? Kto z nás a ako často naozaj vidí prirodzene ponúkané možnosti, ako oživiť svoje sily, energiu, iskru...?

Nedávno mi istá pani, hľadiac na produkty v regáloch nášho obchodíku, povedala, že väčšinu vecí, ktoré v ponuke vidí, veľmi dobre pozná a používa a prehodila so smiechom: ,,Viete, ja chcem umrieť zdravá...“ Usmiala som sa síce jej ostrovtipu, no keď odišla, uvedomila som si, akú obrovskú pravdu povedala. Väčšina z nás totiž svoje zdravie v skutočnosti nevytvára, iba naň celý život reaguje. Ak nepríde, impulz vyvolávajúci našu následnú reakciu, prejavujeme vo väčšine absolútny nezáujem. Zato stres vytvárajúce situácie sa doslova a do písmena stali naším životným štýlom. O ne záujem nielenže máme, ale ich účinnosť si aj umelo a systematicky zvyšujeme. Stres, uberajúci nám všetkým energiu a negujúci akékoľvek naše možnosti, ktoré by viedli k dosiahnutiu vnútorného osobného naplnenia, nám to nielenže znemožňuje, ale stávame sa na tomto systematickom a ešte systematickejšom energetickom „upírstve“ závislí. Ožívame na chvíľku, povrchne a často naslepo. A tvárime sa, že je to naša cesta. Slobodná cesta. Áno, súhlasím, máme totiž slobodnú vôľu, ktorá podmieňuje naše rozhodnutia, ale znamená to oveľa hlbší pocit sprevádzaný podnetmi z okolia. Popri našej ceste sú totiž značky a v minulosti som to neraz v úvodníkoch spomínala, ktoré si buď všimneme a riadime sa nimi, alebo ich berieme na vedomie, no ideme ďalej podľa svojho. A to je presne to dôležité... značku či smerovník musel niekto osadiť. Aký cestár či správca cesty to bol, je ale otázne. V tejto súvislosti rozhodne platí staré známe: Čomu sa bránime, to pretrváva. Na čo sa pozrieme, to zmizne... Pretože každý, kto sa už pozrel do tváre svojho strachu a prekonal ho, chápe tento výrok. Platí to aj pri bolesti – ak sa na ňu pozriete, zmizne, pretože ju prestanete brániť. Aj tento postoj je, milí priatelia, viac ako prirodzený ku, v úvode už spomínanému, kolobehu ožívania v človeku samom a súčasne je aj možno tou najpodstatnejšou formou z ponúkaných možností, ako oživiť svoje sily, energiu aj iskru!

 

MAREC 2019

Dnes, milí priatelia, keď si sadám za klávesnicu počítača a opätovne sa čudujem, ako neskutočne rýchlo prešiel ďalší mesiac, je práve večer, ktorý je medzi znalcami hviezdneho neba výnimočný. Večer, kedy mesiac dosiahol z nášho pozemského pohľadu priam gigantické rozmery. Snehový supermesiac... Čítala som, že vedci sa začali prikláňať k názoru o jeho oddelení sa od Zeme vplyvom nárazu veľkého telesa, preto je vraj svojím zložením podobný tomu zemskému. Dosiaľ sa však naopak vedelo, že ide práve o zvyšok čohosi, čo do Zeme kedysi dávno vrazilo. Nuž čo je pravda, ťažko povedať, faktom ale je, že Mesiac ako taký je svojou blízkosťou i samotnou striebristou mágiou, ktorá z neho prúdi, pre nejedného z nás akousi zvláštnou ikonou tajomna. Rovnako však aj žriedlom akéhosi vrodeného živočíšneho strachu, no na druhej strane je aj akýmsi bodom ľudských nádejí, často spájaných s útržkami zaručených informácií o neodvratných planetárnych zmenách.
Dostala som dnes nečakane priamu otázku, či mám namierené do ,,Nového sveta“. Cítila som však pri nej akýsi ľudský vzdor, preto som bez rozmýšľania odvetila, že nie som tak ďaleko, aby som riešila odpoveď na túto otázku. Viete, priatelia, už som to nedávno v úvodníku spomínala – všetko záleží na našom rozhodnutí, lebo práve rozhodnutie sa prejaví na našom vedomí. To, čo sa stane našou realitou, je vždy to, čomu veríme. Je mi teda prirodzené, že myšlienka ,,vyvolených na cestu do Nového sveta“ mi je cudzia až natoľko, že som pocítila vzdor. Kdesi vzadu totiž vnímam, že nesie náboj predstavy oddelenia jedného od druhého a hoci viem, že ľudia sa postupne prebúdzajú rôznou rýchlosťou, necítim potrebu takéhoto oddeľovania. Naopak, všetko, čo robíme, konáme prirodzene so zámerom spájať. Ako vysoko vyspelé bytosti sa predsa môžeme všetci do jedného prejaviť aj tu a teraz a rovnako môžeme dať priestor prejaviť sa touto formou aj iným bytostiam. 
Nie náhodu som v úvode spomínala dve rôzne teórie o oddelení sa hmoty, ktorá vytvorila Mesiac. Jedna je nám pozemšťanom blízka, pretože viní ,,cudziu ruku“, ktorá nám čosi vzala, aby z utrhnutého vytvorila nové... Tá druhá teória akoby otvárala inú skrinku v človeku, pretože podľa nej cudzia ruka Zemi zasadila útočný úder, no zanechala zo seba kus, aby rovnako vytvorila nové. Vzniklo však jedno a to isté. Aj v tomto prípade sú dve rôzne pravdy. Obe však riešia v obrovskej projekcii oddelenie ako aj následné spájanie. Presne ako ľudia sami... V životnej projekcii planetárnych zmien každej duše. 

 

FEBRUÁR 2019

Je tu ďalšie, tentoraz februárové číslo časopisu VITALITA a spolu s ním prinášame množstvo informácií avizujúcich splnenie tej-ktorej úlohy v ľuďoch samých. Hovorí sa, že prešli dni, kedy bolo všetko ,,učinené a odčinené“. Mnohí z nás mali zvláštne pocity a prežívali veľmi zvláštne veci sprevádzané emóciami, ba i úrazmi, ktoré boli najčastejšie pripisované sile zvláštneho splnu, ktorého sme boli nedávno svedkami. Nebolo to však iba preto. Medzi mnohými z nás sa zjednodušene hovorí, že sa vrátilo Svetlo a my sme vo svojej nevedomosti boli účastnými svedkami ukotvenia energie. Zvláštne je hľadať správne slová na vysvetlenie udalostí tak, aby boli nielen zrozumiteľné, ale aj podané tak, že ich čitateľ pustí do svojho vnútra a rozloží v duši... 

Raz budú na túto časť nášho života spomínať generácie, ktorým sa naša súčasná tvorivá nevedomosť uloží do pamäte. Priatelia, tým, že sme zvyknutí všetko presne pomenovať, zaškatuľkovať, chytiť a ochutnať, oklieštili sme sa o čosi veľmi dôležité – vnímať to, čo nazývame energetické. Sme vraj totiž v čase odstraňovania kompresií, ktorým bola naša Zem, a s ňou aj my, nekompromisne vystavovaná. Ak by sme nemali vyššie pomenované návyky, ktorým podriaďujeme svoj život, zmeny by sme necítili v napätí. Tešili by sme sa prirodzene zrealizovanému. Všetko má však prirodzený proces. Pokiaľ čítate moje slová, nepochybujete o prínose, ktorý sa udial, a cítite bezpečie. Nenadarmo je tomu tak. Návrat Svetla sa týka mnohých bytostí, ktoré sú jeho súčasťou, a bezpečie to v istom slova zmysle skutočne znamená. Staré a nefunkčné veci sa nahradia, lebo ,,učinené a odčinené“ znamená i to. A každý vo svojom vnútri to vie. Ako a kedy, to je otázne, lebo čas vytvorený človekom v tomto nefunguje. Isté ale je, že v meditáciách mnohí z nás už dlhšie dostávajú informácie a pozorujú preklápanie pólov či rotačných osí Zeme a  v obrazoch prijímajú aj spôsob s výsledkom. A vedia i to, čo znamená byť v bezpečí. Vedia i to, že aj vďaka informáciám, ktorým sme niekoľko rokov aj my prostredníkmi, ste i vy v bezpečí. 

Viete, priatelia, časopis VITALITA je tu skutočne dlho a nedávno som sa rozprávala s mojím kolegom a blízkym priateľom, samozrejme naším šéfredaktorom, o tom, čím sa odlišujeme od časopisov, ktoré sa vybrali rovnakou cestou ako my. Povedal mi: ,,Vieš, našou na jednej strane prednosťou, na druhej strane nevýhodou v komerčnom svete je, že sme informáciami minimálne o dva roky dopredu... Ja už neuverejním nič, čo uverejnené raz bolo. Nedokážem to. Sme tu pre tých, ktorí rastú duchovne s nami. Jednoducho im to nespravím.“ Milí čitatelia, ste to vy...

 

JANUÁR 2019

Každoročne sa vám, milí priatelia, koncom decembra snažíme predostrieť akúsi formu bilancie našich spoločných mesiacov a slovami v januárovom úvodníku otvoriť ďalšiu etapu nášho postupu za poznaním samých seba. Pred sedemnástimi rokmi sme presne v tomto istom období pripravovali pre vás, vtedy iba budúcich čitateľov a dnes už vskutku našich priateľov, vôbec prvé číslo časopisu VITALITA. Jeho obsah tvorilo 34 strán. Dnes plníme spoločne informáciami až 66 strán. No a ak to dobre rátam, tak tentoraz je to v poradí už dvestoštvrté číslo a začíname osemnásty rok. Pre nás takmer neuveriteľné číslo...
V dobe elektronizácie, informatizácie a čoraz naliehavejšieho virtuálneho sveta, ktorý vytláča pocity, vône, dotyky i ľudskú vzájomnosť sa s vami, milí naši priatelia, vskutku snažíme o takmer nemožné – vrátiť ľudí k zemi, prírode a predovšetkým k samým sebe. Bez nátlakov, bez podprahových manipulácií a s vedomím, že je to naše ľudské poslanie, ktorého ovocie budeme raz zbierať inak, ako je to zaužívané v súčasnej dobe plnej hmotných ziskov, finančnej prosperity. Veríme, že to z našej práce pre vás cítite a veríme, že úprimnosť, ktorú do nej vkladáme, je vzájomným obeživom medzi nami a vami. Musím sa priznať a určite hovorím aj za svojich priateľov v redakcii, že najväčšou hodnotou, ktorú za tie roky poznáme, je veta: ,,Výborný časopis, kupujem si ho roky, lebo mi neuveriteľne pomáha...“ A neuveriteľne milé je, ak ju sprevádza náramné prekvapenie autora vety z poznania, že ľudia, ktorých ,,číta“ sú úplne rovnakí ako on sám. Vtedy je to nesmierne ľudské a úprimné. Pretože tak ako vy, milí naši, aj my máme rovnaké ľudské starosti, ktoré nás skúšajú, či vo svojom vnútri ostaneme pevní, či emocionálnu a duchovnú stabilitu znovu a znovu ustojíme.

Milí priatelia, je tu ďalší rok našej spoločnej cesty a my si zo srdca prajeme, aby ste spolu s nami v roku Prasaťa, ktorý nás podľa čínskeho kalendára čaká, prežili v súlade s vetou, ktorá zdobí každú titulnú stranu časopisu: VITALITA – život vo vlastných rukách. Je totiž vždy na každom jednom z nás, či zaň prevezmeme zodpovednosť a či ho vrátime sebe samému. My v redakcii sme svojou prácou pre vás, s vaším láskavým dovolením a dovolením našich autorov, iba, verím, že príjemnými sprievodcami na našom spoločnom návrate. Vracajte sa k sebe i naďalej spolu s nami, pretože miera hojnosti, ktorú rok Prasaťa avizuje, sa bude odrážať najmä v ponúkaných možnostiach. A naša redakcia časopisu VITALITA je jednou z nich. Sme vám za to vďační.
O to vďačnejšie vám spoločne do nového roka 2019 prajeme to najdôležitejšie – čistú myseľ a otvorené srdcia.

V mene redakcie časopisu VITALITA

Erika Lamperová     

ROK 2019

__________________________________________

DECEMBER 2018

Decembrom, milí priatelia, završujeme obdobie, ktoré môžeme považovať z pohľadu vývoja pokojne za prelomové. Ak všetko šlo podľa vyššieho scenára, stávali sme sa súčasťou hry emócií, ale aj nových možností a postupov, ktoré sa nám sťaby náhodou odkrývali najmä v tých najnečakanejších situáciách. Mnohí z nás sa počas uplynulých mesiacov naučili vnímať svoj Život, ale aj životy ostatných vskutku neobvyklým spôsobom a pochopili, že všetko ,,dobré“ a ,,zlé“, čo sa im prihodí, je založené iba na tom, ako to sami hodnotia. A zistili aj to, že ako dané veci vidia, závisí iba na tom, ako ich vidieť chcú. Hovorí sa, že sa tak prirodzene akoby sami vo svojom vnútri ,,preklápame“ do vnímania novej duchovnosti v sebe, ktorá nás má naviesť na zistenie, že všetko v našich vzťahoch má iba taký význam, aký mu sami prisudzujeme. Samozrejme, kto si je toho vedomý, je o to opatrnejší – uvedomuje si dokonale, že ako si to pripraví, tak sa bude tomu aj podriaďovať a v súlade s tým aj správať. A bude iba na ňom, či prežívanie situácie prejde pousmiatím a vetou typu: ,,Nič sa nadeje, nemusí ma to trápiť ani zaťažovať,“ alebo sa v tom dobrovoľne vypľačká, lebo to presne tak potrebuje: ,,Neznesiem to, nenormálne mi to ubližuje... fakt je to hrozné!“ A to, čo takto dobrovoľne zhodnotíme a nahlas vyriekneme, je predurčením toho, ako to precítime. No akékoľvek tieto pocity vieme ako režírovať, tak v nich aj hlavnú rolu nádherne zahrať. Že mnohé veci človeka predsa len bolia? Súhlasím, no čítala som krásne vysvetlenie, ktoré nadväzuje na riadky vyššie: ,,Pocit bolesti je aktom zabúdania. Zabudol si, čím si, zabudol si, čím je ten druhý a čo tu robíte. Ponoril si sa do falošnej predstavy. Prežívaš príbeh, ktorý si si sám vymyslel ako režisér, čo zaspal a teraz sa mu sníva, že prežíva svoj vlastný scenár... Môžeš scenár prežívať až do horúceho konca, ale rovnako už poznáš koniec. Tak aký to má zmysel?“ Viete, priatelia, ak si dobre pamätám, bolo tam dodané aj to, že koniec je vždycky rovnaký. Jedného dňa sa prebudíme a uvedomíme si, čím naozaj sme a čím sú všetci ostatní. V tej chvíli všetkým odpustíme, no zároveň budeme v štádiu, kedy pochopíme, že odpustenie nie je nutné. Uvedomíme si totiž dokonalosť celého procesu a pochopíme ako všetko, čo sa nám stalo a udialo, prispelo k nášmu vývoju. Poďakovať hercom vo svojom scenári bude pri tom absolútne samozrejmé. Pretože význam ľudských vzťahov v procese nazvanom Život je nenahraditeľný. Iba vďaka nemu sa môžeme zúčastniť rastu VEDOMIA.

Presne toto je, priatelia naši, dôležité aj na našej spoločnej ceste, kde sa my s vami stretávame a spájame. Predávame si vzájomné pocity a snažíme sa hovoriť spoločnou rečou, ktorá napĺňa nás všetkých. Veríme, že časopis VITALITA je v našich spoločných životoch hercom, ktorý vám pomáha hrať hlavnú úlohu v tom najzaujímavejšom filme zvanom ŽIVOT TU a TERAZ. Prajeme vám krásne sviatky, plné pochopenia a lásky.

V mene redakcie časopisu VITALITA

Erika Lamperová   

NOVEMBER 2018

,,No super, tak toto to bolo!“ povedala som si pred malou chvíľou nahlas, keď som sa chystala písať dnešný úvodník a opäť, ako sa to už pomaly stáva zvykom, som márne hľadala zmysluplnú tému, ktorá by mohla zrkadliť v novembrovej VITALITE naše spoločné pocity, milí priatelia. Veď každý z nás je predovšetkým iba človek... J No téma vždy príde. V podobe spomienky, vety... alebo len tak. Sama od seba. A možno ani nie sama od seba...
Ale k veci. Takže spomínané ,,toto“ – je ten astrológmi avizovaný spln v Býkovi, ktorý som, a zrejme nie som sama, vcelku podcenila. Najsilnejší spln v tomto roku, ktorý mal v uplynulých dňoch podľa múdrych ľudí nekompromisne preklápať všetky cykly našich životov. Ako inak ak nie práve cez emócie, pretože ony sú jediným nám vlastným  prostriedkom, ktorý si vieme nielen všimnúť, no aj poriadne nadlho zapamätať. Všetko sa dialo a ešte aj deje z jedného jediného dôvodu – posledné dni nám majú odstraňovať z našich životov všetko, čo nefungovalo. A to tak v nás, ako aj okolo nás. Musím čestne priznať, že to neminulo ani mňa a hoci som vo svojej podstate veľmi pokojný tvor, mne netypickým emocionálnym rekciám som sa jednoducho nevyhla. Trvalo to niekoľko dní, kedy som sa nedobrovoľne stávala súčasťou absolútne neočakávaných zvratov a situácií, ktoré vo mne vyvolávali pohoršenie nad konaním iných, pre mňa neznámych ľudí tak intenzívne, že som na môj veľký údiv ani raz nezostala ticho... Čo ma však prekvapilo, rovnako ani raz som nezostala skutočne nahnevaná, ba ani len podráždená. Naopak, bolo mi ľahko a dokonca až smiešne a pred očami sa mi zjavovala cyklická otázka: ,,To čo, preboha, malo byť?“ No a odpoveď prišla.
Dostali sme sa vraj do obdobia, ktoré mnohí z nás mohli a dosiaľ môžu pociťovať ako veľký tlak na psychiku. Táto sila môže nejedného z nás pohltiť natoľko, že vyplávajú aj negatívne stránky osobnosti. Preto, aby sa všetko vyčistilo. Zlé sa postupne odplaví. Priatelia, tieto dni sú obdobím, ktoré nebýva v našich životoch veľmi často, preto sa nečudujte ani nad svojimi reakciami, ani nad reakciami tých druhých. Všetci podvedome ideme tým istým smerom, no každý z nás má k dispozícii iné prostriedky, aby našiel sám seba a svoj pokoj. Viete, dobré veci sa stávajú správnym spôsobom aj v správny čas a či chcete alebo nie, vždy sa tie dobré veci stávajú pre dobro všetkých zúčastnených... Napriek tomu nás bez rozdielu môže ohromiť práve fakt, že sa vôbec stali a že sa stali práve nám. A prečo aj nie... predovšetkým sme predsa len a len ľudia, ktorých ale prebúdza rovnakým spôsobom práve VESMÍR.

OKTÓBER 2018 

Dnes som mala, milí priatelia, možnosť načrieť do súdka, ktorého obsah ma napriek môjmu presvedčeniu o vlastnom vnútornom pokoji a harmónii v duši vie prinajmenšom rozladiť natoľko, že rozumom hľadám riešenia. Áno, dostali sa mi do rúk čírou náhodou papiere, ktoré majú prispieť k rozvoju, zeleni a krajšej tvári dneška okolo nás. Opak však je pravdou, chatrnými odrobinkami sa zakryjú oči ,,pozorovateľom“ a veľkí, menší, malí i najmenší natiahnu bezodné vrecká. Celý večer hľadám v tomto čosi, čo by mohlo naviesť mňa samú na zmysluplné odpovede z tej inej, našej strany, ktorá zaujíma prirodzene všetkých nás – autorov i čitateľov časopisu VITALITA. A neskoro večer prišli...
Prišli v jedinom slovku – SLOBODA. Vnútorná sloboda duše, ktorú spokojne môžeme považovať za to absolútno, čo len môže tvoriť prapodstatu života. To je presne to, čo si vyššie spomenutí ľudia vymieňajú za falošnú predstavu o tom, čo môže podobný čin priniesť im či ich okoliu. Bezpochyby často vo svojich bludných predstavách alebo, správnejšie povedané, chimérach netušia, či to okolie nemyslí inak... Úplne inak. Viete, priatelia, nenadarmo starí Gréci spomínali Chiméru – dcéru stohlavého obra Tyfóna a jeho ženy Echidny, ktorá bola spolovice žena a spolovice had. Splodili vraj netvora a dali mu meno Chiméra. Spredu mala podobu leva, v prostriedku divokej kozy a zozadu to bola podoba draka. Strážkyňa podsvetia, čo z troch tlám chrlila oheň. Chiméry, ktoré sa čoraz viac stávajú súčasťou životného štýlu ,,kompetentných“, však vypĺňajú takúto bytosť natoľko, že o slobode či vôli v pravom slova zmysle niet ani náznaku. A či chcem, alebo nie, pri odosobnení sa a pohľade na nich ,,tak inak“ vidím presne toto, len mám pocit, že vídavam častejšie, ako by som chcela, ako tú divokú mečiacu kozu z jednej strany požiera lev a z druhej si ju vychutnáva opekaním samotný drak. Zvolili si falošnú predstavu o slobode. O slobode vlastnej duše. O podstate života, lebo práve ňou je SLOBODA. A práve sloboda je to, čo je v nás vložené na to, aby sme žili spôsobom, ktorý nám bol určený. Čítala som krásny príklad toho, ako precítiť pocit hojnosti. Dočkáte sa ho vtedy, keď aj z toho mála, čo máte, či, naopak, z toho, čo cítite, dáte niekomu, kto má toho ešte menej. ,,Vtedy vstupuje do hry zvyšok sveta. Pretože v tej chvíli nová myšlienka, ktorá zmení váš vnútorný svet, začne meniť i svet vonkajší.“ Konečnou fázou toho všetkého sú ľudia, ktorí vlastne nechcú nič... Nová spoločnosť ľudí. To je tak oslobodzujúce poznanie, ktoré nemôže nechať ľahostajným nikoho z nás. Pretože takto sa všetci postupne stávame ZDROJOM. Nie prosebníkom, priatelia, nie príjemcom. Netreba žiadať, ani čakať, čo dostanete. Naopak, treba dávať to, čo dostať chcete. Takto funguje vesmír.

PS: Presne preto, priatelia, to dodávam na záver pre čitateľov, ktorým som ostala dlžná odpoveď na v úvode načrtnutú tému –  presne preto by spomínaní veľkí, malí, menší i najmenší, čo sa cítia byť dnes ,,čoby kompetentní“ k bezodnému oberaniu, nemali zabúdať na fungujúci proces zhora.  Pretože ak platí vyššie napísané, tak platí i to, že ak rozdávajú oberanie, budú obratí. A ja iba dodám, že často tam, kde to najmenej očakávajú. Mastné provízie to však byť nemusia... Avšak i to je slobodná voľba pri vytváraní si vlastnej reality.

 

SEPTEMBER 2018

Ani sme sa nenazdali a jeseň nám nebadane klopká prvými nenápadnými náznakmi na dvere. Odjakživa je obdobím zberu úrody a toho, čo sme zasiali počas uplynulých mesiacov, koniec-koncov čosi podobné sa cyklicky odohráva aj v živote človeka. Pred pár dňami som dostala, milí priatelia, otázku, čo znamená v ľudskom živote milosrdenstvo a čo je vlastne jeho okamih. Okamih milosrdenstva...
Dať si jeho význam vysvetliť synonymickým slovníkom, nájdete takmer dvadsiatku jeho obmien. Avšak byť účastným na jeho prežití tak, aby ani jedna z týchto slovníkových obmien nebola iba chladným vysvetlením ľudských pocitov, je čosi tak silné, že je to možné precítiť iba na vlastnej koži. Okamihy milosrdenstva totiž prežíva mnoho z nás. Niekto intenzívnejšie, s návalom chápajúcej eufórie, iný by na tieto pocity, rovnajúce sa prejavom slabosti, radšej v duchu vlastného dlhodobo budovaného imidžu zabudol...
Viete, priatelia, absolútne pochopiť spojenie okamih milosrdenstva sa dá iba vtedy, ak sme jeho vedomou súčasťou, ktorá v sebe nebude potierať ,,znôšku“ týchto pocitov. Ktorá ale, naopak, bude prítomná ich vyústeniu na povrch a bude ich neoddeliteľnou zložkou natoľko, že svojím prejavom a bytím strhne všetkých tých, ktorí sú v danej chvíli možno iba pozorovateľmi a prijímateľmi... Kdesi som čítala, že neprejde veľa času a bude tu doba, kedy sa medzi nami objaví nový druh človeka. Človeka, ktorý sa nebude sústreďovať iba na svoju činnosť tak, ako to často robievame my. Bude to človek, ktorý sa sústredí na svoje ,,bytie“. Ja si však myslím, že mnohí z nás to už robia i dnes. Sú medzi nami takí, ktorí nemusia hľadať kvôli tomu úkryt v horách a nemusia žiť ako pustovníci roky v jaskyniach a rovnako ani nemusia šesťkrát denne meditovať. Títo ľudia vedia, že to nie je nutné. Kdesi v hĺbke duše totiž cítia, že blaženosť svojho bytia dokážu okamihom milosrdenstva, ktorý môže byť nekončiacim, dať precítiť ľuďom okolo seba tým najjednoduchším spôsobom – SAMÝM SEBOU. Toto bolo človeku – bytosti jednoducho dané a dopriate. A napriek častému nepochopeniu okolím takáto bytosť vie, že tento stav rozhodne nie je dôvodom k pochybnostiam o svojom duševnom zdraví. Priatelia, priznajte sa, koľkí ste sa pri tejto mojej poslednej vete pousmiali? Áno, aj vy ste jedným z týchto ľudí, ktorí sú si vedomí úrody, ktorú okolo seba spočiatku prácne v podobe malých zrniečok poznania rozosievajú, dlhodobo zalievajú a príde čoskoro čas, kedy uvidia aj výsledok. Verte mi. A verte ešte jednému, často sa jeden od druhého nelíšime a často sa líšime až priveľmi. Možno sme zvedavejší, no rozhodne pokojnejší... no jedno je isté – úrodou, ktorú v jednom zo spomínaných cyklov zbierame, je poznanie. To naše, ale i poznanie, ktoré skrze náš pokoj okúsia všetci okolo nás. Pretože presne ono môže mať nesmierny vplyv na to, ako prežijú zvyšok svojho života...

AUGUST 2018

Je tu august a ubehlo presne päť mesiacov, čo sa v priestoroch nášho obchodíku, milí naši, i ja stretávam s čitateľmi časopisu VITALITA osobne a intenzívnejšie. Veľmi ma teší, ako sa ľudia, ktorým sú naše stránky blízke a dávajú to znať, odlišujú vnímaním prostredia i samotným správaním. Mnohí priznávajú, že sa im v tejto súvislosti životy zmenili a dosiaľ menia. Problémy riešili a riešia... a ja pociťujem úprimnú vďaku k všetkým, ktorí náš časopis napĺňajú svojimi autorskými článkami, schopnými dávať hľadajúcim ľuďom duši lahodiace odpovede.
Na strane druhej sa opäť a znovu, milí priatelia, v súvislosti s duchovnými predstavami človeka o samom sebe či výnimočnosti iného stretávam s príkladmi akéhosi všeobecného velebenia často priam nepodstatných vecí. Priznám sa, že som sa neraz prichytila pri tom, ako sa v tejto súvislosti pozastavujem nad tiažou cudzieho rozhodnutia vykročiť aktívne touto cestou. Uvedomujem si, že je to súčasť procesov, ktorými človek napreduje, napriek tomu to pociťujem ako neprimeranú náročnosť, ktorou sa kŕmi ego toho-ktorého jednotlivca. A ten potom zvádza boj so sebou a rovnako boj so svojím okolím, pretože dokazovať svoje presvedčenie či učiniť z neho doktrínu pre svojich blízkych alebo pozorovateľov a zároveň ,,velebiteľov“, je tým najnáročnejším prostriedkom duchovného rastu. Pamätáte si na roly Troškových filmových hrdinov z cyklu Slunce, seno a... – pomocníčku Cecilku a jej božieho duchovného? Chtiac-nechtiac sa mi na papier tisnú v tejto súvislosti ich filmové hlášky: ,,Velebte mě, Cecilko...“ a ,,Velebnosti, vy svítíte...“ Dúfam, že je to taká kultová komediálna záležitosť, ktorá sa vpísala mnohým z nás do pamäte natoľko, že si na obe postavy spomeniete spolu so mnou. Dokonalosť ,,smiechoslzného“ zobrazenia súčasnej reality duchovnosti, akú dokáže sprostredkovať asi len pár ľudí, je režisérovi Troškovi neodškriepiteľná... Jeho skutočným skvostom je jeho zrkadliaci prínos pre každého z nás.
Viete, priatelia, pokiaľ v sebe pociťujeme vnútorný boj, prípadne pokiaľ sa cítime byť bojovníkom dobra so zlom alebo pokiaľ máme dojem, že zvádzame v prvej línii priam boj Boha s diablom, nadarmo budeme hľadať v sebe mier. Nedosiahneme ho nikdy. Mier a pokoj v tomto prípade odsúvame a stávame sa súčasťou pomyslenej veľkej vojny, ktorú ale nie je možné vyhrať, lebo nie je. Tak ako nie je koho velebiť... Pretože my nepotrebujeme nikoho ani obdivovať, ani stavať na piedestál. My potrebujeme žiť a tešiť sa zo všetkého, čo takto naladení vytvoríme. Pretože to je stav absolútnej slobody duše. A tá pojem nejakého ,,velebenia“ jednoducho nerieši.        

 

 

JÚL 2018

Viete, priatelia, stretávame sa často v praxi, ale i v živote s tým, ako neuveriteľne slabo je v nás vyvinutá taká obyčajná, napriek tomu prapodstatná vec, ktorou je dôvera v človeka. V samého seba. Často sa motáme v myšlienkach, ktoré rozhodujú za nás a hádžu nám pred oči nové a nové otázky, ktoré hodnotia našu hodnosť či nehodnosť: ,,Nezaslúžim si, nie som toho hodný...“

Pritom sa hovorí, že prirodzene je nám daných v každej príležitosti mnoho znamení, ktoré môžu pre každého z nás nachádzať najvhodnejšie riešenia. Či ich vieme šifrovať, alebo úplne jednoducho počúvať, to už je samozrejme iná vec, pretože žiadne z týchto znamení nám nepovie, ako sa hovorí, ,,po lopate“, čo máme robiť. Ukáže nám len to, aké možnosti máme. No vedú nás k tomu, aby sme si uvedomili svoju vlastnú hodnotu a spravili si akési jasno v hlave. Počúvali to jasno a uvedomili si hodnotu toho najkrajšieho stavu v danej situácii, čím určíme svoju hodnotu. Kto sme, akú predstavu máme o sebe a či tej predstave dôverujeme. Nie je to často najjednoduchšie, ale ide to. Pretože som kdesi čítala, že správne rozhodnutia sú tie, ktoré zvyšujú našu sebaúctu.  

Pýtate sa, ktoré vlastne sú tie znamenia? Nuž často tie najjednoduchšie, ktoré nás napriek svojej jednoduchosti donútia pozastaviť sa nad tým a povedať si: „To je úžasné.“ Niekedy je však skutočne ťažké všimnúť si ich, no a na druhej strane je niekedy takmer nemožné prehliadnuť ich. Ruku na srdce – kto z nás aspoň raz v živote úpenlivo v duchu nežiadal so slovami: ,,Daj mi nejaké znamenie, že to je pravda...“ a bojoval tak s pochybnosťami či podozreniami o bludoch a nadpriemerne rozvinutej filmovej fantázii? Ale prečo tak prirodzene všetci o ne – o znamenia – žiadame? 

Nič sa nedeje náhodou a, priatelia, čím skôr si to uvedomíme, tým skôr budeme na najlepšej ceste uvedomiť si samých seba v danom okamihu, ktorého súčasťou sme. Je náročná doba, súhlasím, ale narodili sme sa do nej, aby sme ju všetci bez výnimky zvládli. Inak to nejde, a preto tých znamení, aby sme sa ,,našli“, je a bude čoraz viac. Bude to preto, aby sme sa necítili byť v okamihoch rozhodovania sa sami a cudzí. Aby sme počúvali a zreteľne počuli posolstvá, ktoré sú opisované vzletne v starých knihách ako neobyčajné duchovné udalosti. Nám však prichádzajú ako čosi, čo je mimoriadne bežné, pretože my už sme ich súčasťou. Sme toho hodní... Pretože priviesť túto silu na Zem môžeme iba my. Nenadarmo sa hovorí: ,,...ako v nebi, tak i na zemi...“

JÚN 2018

Už som sa, milí priatelia, neraz v úvodníkoch dotkla témy vlastnenia iných či obracania ich silou mocou na svoj obraz takmer autoritatívnym spôsobom, ktorý mnohí z nás schovávajú za pojem edukatívneho prístupu k ešte nezrelej osobnosti. Čo ale v súčasnosti vlastne znamená mať nezrelú osobnosť a čo v skutočnosti znamená byť tým človekom, ktorý je oprávnený ,,byť vyššie“? Nuž pre mňa samotnú v skutočnosti neexistujú takíto ľudia, pretože cítim, že nemám právo posudzovať nielen zrelosť, ale ani úroveň, či k čomu sa ktorýkoľvek človek počas svojho života prepracuje. Človek len jednoducho je a je presne tým, čím byť chce alebo smie, pretože jeho slobodná vôľa rozhoduje o miere prejavu jeho samého.
Napriek tomu sa priznám, že pozorovať ľudí, ktorí v mene toho zvyčajného – ,,chcieť mu dobre“ – manipulujú s človekom síce ,,v dobrom“, ale podľa vlastného ega a obrazu samého seba, mi je neraz neveľmi po vôli a veru aj ovládať sa mi je často ťažko. No našťastie to netrvá dlho. Úvodník však všeobecne nie je o tom, aby som písala iba sama o sebe, naopak, dôležité je, aby ste v ňom nachádzali situácie, ktoré sa dejú práve vám, priatelia, a ako vidíte, dejú sa i nám. Pretože nikto z nás nie je ani nižšie, ani vyššie, sme tu a vnímame veci tak, ako chceme a ako si dovolíme...
Nedávno ma pristavila jedna pani a cítiac potrebu i príležitosť ma priviedla do poriadnych rozpakov. Hovorila mi, ako jej čoraz viac prichádzajú odpovede, ako začína čoraz viac vnímať energie, súvislosti i vnemy, čo vedú jej život. Chrlila zo seba neuveriteľné príklady hraničiace s dokonalosťou prejavu. Bola natoľko nezastaviteľná, až z nej vyhŕklo, že potrebuje mať nejakého človeka, učiteľa, guru.... a bolo by dobre, keby som to bola ja, lebo podľa jej pocitov nedávam toľko, ako by som ľuďom mohla. S úsmevom som jej odpovedala, že to najtrvalejšie, ktoré z nás neunikne, vieme získavať iba sami a že od učiteľovania k diktátorstvu je iba malý krôčik, ktorý ja urobiť nehodlám... A milo som sa na jej neskrývaný údiv, že jej vskutku nevyhoviem, porúčala.
Zvláštne ako ľudia nevedia chápať tak veľa vystihujúce slovíčko NIE, ak ho hovoríte s úsmevom. Je to postoj, ktorý neraz dokáže zachrániť človeku nielen energiu, no i celú harmóniu duše. Slovíčko, ktoré sa dá použiť nie v hneve, ale s láskou voči druhej bytosti, ktorá si našla cestu pracovať na sebe energiou druhých. Vlastniť ich. Priatelia, mnohí sme takí a mnohí sa čudujeme, prečo sa veci, ktoré sme si zaumienili, nedaria. Prečo nás ľudia, ktorým by sme ,,doniesli aj modré z neba“, bez vysvetlenia opúšťajú. Prečo si povedia dosť a prečo hovoria NIE, keď vieme, čo je pre nich dobré... Je to však tá najsprávnejšia vec, ktorú môžu urobiť, aby nám spravili priestor všimnúť si svoju malú milú ĽUDSKOSŤ. Práve na ňu totiž mnohí pri našich duchovných postupoch a postojoch zabúdame. Skromnosť ľudskosti totiž často napodiv prekričia práve získané duchovné vedomosti, praktické cvičenia, pomenovania či výrazy a pocit, že sme iní, výnimoční. Nezabudnime však, priatelia, prišli sme sem ako ľudia a ako ľudia i odídeme. Skromne, s pokorou. Jednoducho ĽUDSKY...     

 

MÁJ 2018 

Keď sme si prednedávnom povedali, že spravíme pre našich čitateľov, a teda aj priateľov, lebo nimi ste napriek tomu, že poznať všetky vaše tváre nedokážeme, o čosi viac ako býva zvykom v iných redakciách, niektorí si klepali na čelo. Veď bežné redakcie predsa fungujú inak, motajú sa v redakčných uzávierkach, zháňaní tém, reklamy, mediálnych partnerov na reklamné kampane či peňazí na prežitie akcionárov. Stresujú sa skupinovo na poradách a plávajú v takom tlaku, že sa im uzatvára akékoľvek možné rozhliadnutie sa naokolo. Netreba sa preto čudovať, že jediné, na čo sa dokážu v danej téme skoncentrovať, je poklepanie si na čelo... Vytvoriť pre čitateľov možnosti stretnúť sa s autormi? Načo? Veď stačí, ak si noviny kupujú a čítajú. Pomôcť reklamným partnerom nákupom produktov a ich reálnym šírením v redakčnom e-shope či redakčnej predajni? A to už načo? Stačí, ak sa suma za reklamu pripíše na účet, načo a kto dnes bude robiť čosi navyše? Pracovať s čitateľmi na úkor svojho súkromia, aby sa stali súčasťou vášho pokoja, pohody a vnútornej pokory? A to už vôbec nie, ešteže čo...! Časopis VITALITA a vy, priatelia naši, to dobre viete, je však čosi iné. Nezaťažuje, nerozhadzuje chaosom dušu, neznepokojuje, neokráda o energiu... Naopak, už roky robíme všetko preto, a tu musím zložiť poklonu vďaky najmä našim autorom, aby sme svojich čitateľov, a opäť si dovolím s úctou zopakovať – i priateľov, dokázali naplniť tým, čomu sa u nás hovorí – návrat k samému sebe. K prírode, predkom, k Zemi. A nebojím sa povedať, aj k viere a zodpovednosti voči našej slobodnej voľbe prísť sem a nahlas v onom systéme, ktorý žijeme, hovoriť nahlas i verejne žiť inak. Teraz som si uvedomila, že je 22. apríla a zrejme nieje náhoda, že píšem májový úvodník práve v deň ZEME. Ale to som nechtiac odbočila. Či predsa len chtiac? Priatelia, za posledné roky sme skutočne nespali na vavrínoch a tvorili sme nielen každomesačné stránky časopisu VITALITA. Tvorili sme viacero ďalších možností – počnúc naozaj veľkým výročným festivalom cez spoločné cestovanie až po pravidelné semináre o strave počas našich spoločných štúdiových varení. Dávame vám možnosť reálne si zadovážiť priamo u nás v e-shope to, čo na stránkach časopisu ponúkame, vyhľadávané sú terapie i diagnostika. Nie je to však všetko, počas týchto dní, ako sme už avizovali v predchádzajúcich číslach, otvárame postupne v srdci Slovenska útulné priestory časopisu
VITALITA, kde sa dá nielen pobudnúť, oddýchnuť si či načerpať náš pokoj, no dá sa v nich s láskou precítiť spomienku spojenú s detstvom, kedy neboli starosti ani stres. Kedy nás s láskou pohladkala ruka starých rodičov. Ponúkame vám jednoducho nás... A prečo tak robíme? Pretože, priatelia naši, hovorí sa, že keď sa postavíme raz pred toho tam hore, nebude sa pýtať, aký veľký dom sme mali, ale koľkých ľudí sme v ňom prichýlili. Nebude sa ani pýtať, koľkých priateľov sme mali, ale spýta sa, koľkým z nich sme priateľmi boli... Dnes ale vieme ešte čosi navyše. Nebude sa pýtať ani na to, aký Život sme žili a či sme sa v ňom všetko naučili, no určite sa spýta, či sme svojmu Životu, ktorý nám dal, dôverovali, pretože jedno je v tejto súvislosti naozaj isté – niet sa čo ani od koho učiť, stačí si iba s
dôverou spomenúť. Niekto to dokáže sám, no niekto tak robí postupne. Spolu s nami a našimi autormi. O tom je časopis VITALITA a redakcia. To sme my a naša práca pre vás, priatelia. Aj preto nás pri srdci veľmi intenzívne hreje pocit, že nám v redakcii, našim autorom i tým ľuďom, ktorí vám cez nás ponúkajú svoje produkty či služby, dôverujete. Je to čosi, po čom možno tajne túžia iné médiá. Nám ste to však, milí naši, dopriali neraz pocítiť. Patrí vám naša vďaka.
V mene redakcie Erika Lamperová

APRÍL 2018

Čítala som, milí priatelia, veľmi pekné slová, ktoré sa týkajú našich stretnutí s inými, možno v tej chvíli aj neznámymi ľuďmi, ktorí majú do našich životov čosi priniesť. Každý jeden z nich, dokonca aj ten, skrz ktorého využívame ponúknutú možnosť a uvedomujeme si samého seba i z tej opačnej strany. Strany, ktorá nami vnútorne zachveje vďaka emóciám, strana, ktorá v návale zlosti či priam agresie nechá o sebe v danej chvíli vedieť. Hovorí sa, že v hĺbke našej duše veľmi dobre vieme, prečo vstupujeme do života iných ľudí. Presne kvôli tomuto poznaniu vysielame v konkrétnej chvíli ,,vibrácie“ na realizáciu nášho zámeru. Viete, priatelia, často sa na našich stránkach objavujú vety, v ktorých sa spomína, že sme sa ako ľudstvo naučili žiť vo falošných predstavách a veci nevidíme, aké naozaj sú. To, čo považujeme za zlé, vidíme ako zlé, a to, čo považujeme za dobré, tiež vidíme ako dobré. A takmer nepripúšťame, že to, čo vidíme ako zlé, môže byť nakoniec dobré, a naopak to, čo sa nám vidí, že je dobré, môže byť spokojne zlým. Preto s odstupom času môže byť pre nás aj tá v danej chvíli najväčšia tragédia, ktorá sa nám v živote stala, nakoniec veľmi silnou cestou pre našu dušu a jej dobro. A je to tak...
V tomto čísle časopisu VITALITA nájdete informácie, ktoré moje slová iba potvrdzujú. A nepíšem to náhodou, pretože okolo nás sa toho v ostatných dňoch a týždňoch deje veľmi veľa. I my sami sa stávame toho súčasťou. Čosi podobné som s priateľmi zažila počas našej nedávnej cesty do Kyjeva, kedy sme na vlastnej koži pocítili, ako blízko môže byť človek k čomusi, čo je tak blízke našej duši a, napriek vedomiu, tak neuveriteľne vzdialené našim očiam. Niekto tomu hovorí Božie milosrdenstvo, niekto duševné osvietenie, niekto nevysvetliteľný zážitok a iný povie spokojne: ,,To sú iba fantazmagórie a predstavivosť.“ Nech je to už akokoľvek, pre nás samých, a opäť si vybavujem citát z knihy, je pocit a poznanie, ktoré sme spoločne zažili, zrejme tým, čomu sa v knihe vravelo týmito slovami: ,,Boh pozná mnoho spôsobov, ako navodiť v našom živote okamihy milosrdenstva. K tomu, aby ste dospeli k úžasnému poznaniu, nie je nutné prežiť šokujúci zážitok, pretože výsledkom okamihu milosrdenstva môže byť zásadná životná zmena alebo iba jednoduché poznanie... Oboje totiž môže mať nesmierny vplyv na to, ako prežijete zvyšok svojho života...“ Poznanie, potvrdia to aj moji priatelia, môže prísť kedykoľvek, no najmä vtedy, keď to čakáš najmenej. Stáva sa tak často v meditácii, o ktorej vieš, že ju robíš, no oveľa častejšie v tej, o ktorej nevieš, že si do nej vošiel, a ktorá ťa sprevádza počas dňa.
Priatelia, aj keď sa v dnešnej dobe plnej informácií, v ktorých spraviť si aký-taký poriadok je takmer nemožné, nezabúdajme na to, čo nosíme v sebe. Pretože stratiť samého seba je iba ďalšou čiarkou v zozname podhodených falošných predstáv... a tie nás pocitom absolútnej radosti, láskyplnosti, prijímania, priania či vďačnosti rozhodne nenaplnia.

 

MAREC 2018

Neviem ako vy, priatelia, ale ku mne sa čoraz častejšie dostávajú informácie súvisiace s pojmom jednoty človečenstva ako takého, myšlienok, vnímania, energií, ale i zámeru, ktorý je prenesením pôsobenia ľudstva tu na Zemi. Nie som veľmi typom jedinca, ktorý takéto informácie zámerne vyhľadáva a pociťujúc ich intenzitu blížiacu sa takmer k naliehavosti, som si začala pred časom všímať lepšie zmysel toho, čo mi vlastne naznačujú. A prečo ma pri ich zachytení tak rýchlo z ich vnímania okolnosti akoby náhodou či nevinnou nepozornosťou iných vyrušujú. Podobné veci sa totiž, ako som sa dozvedela, dejú mnohým. Napriek tomu, že sa otvárajú naše zmysly rovnomerným spôsobom na prijímanie spektra informácií, nie je celkom jasné či jednoduché urobiť z týchto vnemov jednotný celok súvisiaci s vyššie spomenutými pojmami. Napadlo mi, že som kdesi čítala celkom logické zhodnotenie takéhoto stavu, ktorý nám bráni prijímať vlastnými ,,satelitmi“ to, čo nám je zmyslami v dnešnej dobe dopriate. Vyplývalo z toho, že pre formovanie určitého typu myslenia sa všetko človeku oznamuje zámerne jednostranne. Takým spôsobom sa do vedomia človeka vkladajú stereotypy vhodné pre systém. Formujú sa určité modely vnímania a reagovania na situácie a následne aj na spôsoby chovania. A vcelku to i chápem, veď nevedomosť a strach sú dokonalým nástrojom ovládania más...
Viete, priatelia, ani dýchať nás nikto neučil, hoci pokusy ,,zostereotypniť“ aj naše dýchanie, aby bolo plytšie a menej výdatnejšie, tu boli. Neuspeli, lebo sa to nedá. Dýchame prirodzene až automaticky, lebo to slúži nášmu Životu a robíme to v každom okamihu. Je to súčasť nášho Života a my tomu podriaďujeme svoje chovanie. Tu nepochybujeme, že dýchame nielen my, ale i zvieratá, rastliny a akýsi dýchaním pulzuje celá planéta. Rastliny dýchajú preto, aby sme vedeli dýchať my... malý príklad prirodzeného a pritom dokonalého úsilia veľkého celku – JEDNOTY. Niekto o tom hovorí ako o kolektívnom úsilí. Dnes je nám jasné, že kedysi ľudstvu trvalo státisíce rokov, kým dospelo k uvedomeniu si samého seba, o čosi neskôr podľa dejepiscov trvalo obrovskú dobu, kým človek prešiel od zbierania cez lov a pochopil, že pôda sa dá obrábať. To už však neboli státisíce, ale iba desiatky tisícov rokov. Avšak iba proti tisíckam rokov vývoja sú tu ich tri stovky rokov, kedy sme civilizáciou priemyslu. Všetko sa kráti, zrýchľuje a my tento proces cítime a žijeme, pretože je tu opäť ďalší jedinečný bod v ľudskej histórii, ktorého sme súčasťou tentoraz my. A tento stav si uvedomujeme všetci. Podľa slov múdrych dnes opúšťame dobu sebapoznania či sebauvedomovania a smerujeme k tomu, čo sa nazýva zjednocujúce vedomie. A smeruje k čomusi oslobodzujúcemu, pri predstave ktorého sa inštinktívne rozbúcha srdce v nejednom z nás – vedie nás k pôvodnej prirodzenej forme prejavu Života. Takej, aká bola pred tým, čo sme ho začali meniť. A dosiahnuť tento stav vieme inštinktívne, pretože ak konáme inštinktívne, vždy konáme s cieľom zachovať Život. Zachovať svet. Pýtate sa – ako teda? Priatelia, Život dal Životu v nás jedinečný dar. Vždy, skutočne vždy je to tá myšlienka vychádzajúca z bunečnej pamäti, ktorá na zlomok sekundy príde ako prvá pred našou prvou myšlienkou...

 

FEBRUÁR 2018

Ako zvyčajne, aj tentoraz je tu opäť ďalší mesiac a s ním aj nové číslo časopisu VITALITA, v ktorom vám, priatelia naši, dávame do pozornosti zaujímavé témy, úžasných ľudí, ich myšlienky, rady a nápady. Áno, ako nám píšete, v mnohých prípadoch sú pre viacerých z vás, ako aj nás samozrejme, v onej chvíli vskutku tou neoceniteľnou a veľmi prospešnou pomocou. A keď vás čosi takto nečakane osloví či priamo navedie a ovlažujúco vysvetlí, sú i zázrakom. Kdesi som čítala, že aj malé zázraky sa dejú správnym spôsobom a v správny čas a v tejto súvislosti mi utkvela v pamäti aj prekrásna myšlienka, ktorá tu bola napísaná – kedykoľvek sa modlím, aby sa stal nejaký zázrak, vždy dovolím Bohu, aby rozhodol, ako zázrak bude vypadať.

Pre mňa je to nádherne oslobodzujúca myšlienka, pretože si ju viem dokonale predstaviť v každej zo situácií, ktoré sa mne samej, ale i mojim priateľom a blízkym v živote dejú. A viem si ju predstaviť aj v tých situáciách, ktoré sú v danej chvíli nepríjemné či neradostné a vťahujú toho, komu sa dejú, v tej danej chvíli do bezvýchodiskových pocitov. Každý z nás vie, o čom hovorím, a každý bol ich súčasťou, no ak si s odstupom času človek uvedomí, že ak by nebolo onej chvíle, situácie, bolesti či straty, alebo čohosi iného vtedy hodne nepríjemného, nestalo by sa iné, dôležitejšie v našom živote. Neotvorila by sa cesta, neprišli by do cesty noví ľudia, nezbadali by sme to či ono. Neposunuli by sme sa, nedozreli.... nestal by sa zázrak. A my by sme ostali slepí a nezbadali by sme, čím v skutočnosti sme. Áno, čosi sa stalo, čosi sa prihodilo.... Prečo teda?  Pretože to, čo presne od nás chce, aby sme si spomenuli, inú možnosť nemalo, aby zaujalo našu pozornosť. Vlastne ani neviem presne pomenovať tak, aby bol každý spokojný, čo to je – možno Boh, možno sám Vesmír, možno naše vlastné JA. Viem však presne, že sa to deje, keď menšie impulzy, ktoré sa nám dejú, akosi pridlho nepočúvame. Avšak, priatelia, ruku na srdce – i to je slobodná vôľa.

Ako sme už v časopise VITALITA ohľadom súvislostí s obdobím tohto roka písali, bude toho ,,očistného“, ,,prebúdzajúceho“ či ,,oči otvárajúceho“ viac než v minulosti, pretože pôjde o pravdivý pohľad do vnútra každého z nás. A vidieť sa na vlastné oči je často náročné. No, priatelia, aj to je presne jeden z mnohých zázrakov, ktoré nám je dopriate zažiť. Dejú sa nám totiž pre nás...

Prajem vám, priatelia naši, aby ste zázraky, ktoré som spomínala v úvode, prežívali každým dňom, aby ste si uvedomili, že sa skutočne dejú, a keď tak urobíte, budete ich zažívať čoraz viac bez toho, aby ste nad nimi uvažovali ako iba nad šťastnou udalosťou. Pretože je správne veriť. Veriť v seba, svoje dobro a svoje možnosti. 

Erika Lamperová

JANUÁR 2018

Prehupli sme sa, priatelia, spoločne opäť do ďalšieho nového roka, ktorý, ako tvrdí mnoho vedomých ľudí, by mal byť rokom transformačným. Tak ako pre ľudí, tak i pre samotnú Zem, kde zhodenie záťaží bude práve alfou a omegou celého procesu, aby sa dalo naštartovať čosi nové vo všetkých sférach Bytia. Tentoraz vraj ale nepôjde o materiálno a ,,fyzično“, ako to bolo počas uplynulých mesiacov. Ako sa to bude čistiť v nás samých, údajne bude rovnaký proces prebiehať i pod našimi nohami a nad našimi hlavami, aby sa uvoľnilo, čo sa roky akumuluje napätím. Všetko v mene prebudenia sa...
Nuž dnes už zrejme všetci vieme, že prebudením sa nezačína iba nové ráno a nový deň. Tým pravým prebudením sa začína mnohým z nás ozajstný život, ktorý nie je podriadený posudzovaniu, odsudzovaniu ani súdeniu. Naopak, z takého prebudenia cítiť lásku, pokoj, celistvosť i vnútornú jasnosť. Ľudí takýto človek priťahuje, pretože čosi vnútorné funguje v každom z nás a či chceme, alebo nie, jednoducho to napriek bráneniu sa, dušu týmto smerom ťahá. A nikto z nás neostáva imúnny, hoci rýchlosť si stanovujeme podľa našej slobodnej vôle my sami, aby sme ju prispôsobili vlastným možnostiam. Aj za to veľká vďaka... a, samozrejme, za vás vďaka, milí naši priatelia.
Je však namieste dnes poďakovať sa nielen vám čitateľom, ale aj všetkým našim priateľom, ktorých slová, myšlienky a rady môžeme uverejňovať celoročne tak na stránkach časopisu VITALITA, ako aj na webe vitalitanet.sk. Hoci im to často v tom prípravnom zhone nepovieme, sú pre nás v tomto svete plnom zvláštnych informačných dezinformácií obrovskou pomocou, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť a sme im nesmierne vďační. A, priatelia, rovnaká vďaka patrí aj všetkým našim reklamným partnerom a inzerentom, ktorí sa rozhodli podporiť svoje produkty a služby a vybrali si naše stránky, pretože veria rovnako ako my, že časopis VITALITA je niečo, čomu sa dá veriť, niečo, čo do života ľuďom prináša pochopenie a s ním pokoj, pohladenie i konkrétne riešenie. A že je to cesta, ktorou vybrať sa je tým správnym rozhodnutím. Priatelia, sme vám nesmierne vďační, že s nami po celé tie roky ste, a hoci vás všetkých nepoznáme osobne, aspoň touto cestou sa prihovárame každému jednému z vás, pretože všetci cítime, kto v skutočnosti ste.  
Milí naši, čaká nás veľmi prajný rok, ktorého pozitívny vplyv, ako sme už písali, môžeme umocniť nami samými, keď v prúde kolektívneho vedomia a jeho upriamením sa na základné otázky života spravíme to svoje malé dielko trebárs oživením múdrosti, ktorú vďaka našim predkom nosí každý z nás v sebe. A preto rovnakou pravdou je, že každý z nás si napriek predpovediam dokáže vytvárať ten vlastný smer a vlastnú cestu sám. Dôležité je však popri tom cítiť, že to je ten náš najsprávnejší smer, ktorým, keď sa ním neochvejne vydáme, dokážeme, tak ako je to v rozprávkach, doly letkom prechádzať i hory prenášať.
Z celého srdca vám, priatelia a čitatelia naši, prajeme, aby ste tých dosiaľ neprekonateľných hôr toho roku preniesli čo najviac. Aby sa vďaka tejto vašej ceste odhodlania zmenilo vo vašich životoch to, čo vás trápi, upravilo sa vo vašom okolí všetko, čomu zatiaľ nebolo pomoci, a tým, ktorým beľmo na očiach i duši clonilo vo výhľade, sa doširoka rozjasnilo.

V mene celej redakcie časopisu VITALITA

Erika Lamperová

 

ROK 2018

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

DECEMBER 2017

 Zvláštne, vždy je to jedno a to isté. Všimli ste si, ako nám nenápadne, no o to silnejšie zovšadiaľ tento posledný mesiac v roku ťukajú na city a, ruku na srdce, i na vnútorný pokoj všadeprítomné hlasy, ktoré nás upozorňujú, že ešte nič na sviatky doma nemáme? Činia to tak intenzívne, že účinnosť týchto hlasov sa dostaví do pár minút a my, priznajme si, lovíme v pamäti čo skôr, čo treba a koľkým a či chceme, alebo nie, hráme hru! Aleže je to neuveriteľne náročné, však? A to až natoľko, že sa nám zo sŕdc vytratil pocit, ktorý zákonite nastáva pri myšlienke na blízkych ľudí, ktorých chceme možno z vďačnosti, že sú, možno z lásky, že sú, a možno z obyčajnej ľudskosti, že prešli naším životom, zanechali nám po sebe stopu zrkadliacu naše pokroky, obdarovať. December, ktorého krátke dni nám vlastne dávajú priestor, je však úplne o inom.

Viete, priatelia, ak sa na december ako posledný mesiac v roku pozrieme z ktoréhokoľvek uhla a nedáme sa počas neho mýliť okolitým svetom, vždy za sebou, pokiaľ sa teda pozeráme správne, vidíme ďalšie a ďalšie kroky, ktoré patrili nášmu uvedomeniu si, kto sme. No aj akú životnú realitu sme si v tomto procese vymysleli a samozrejme i vytvorili. Hovorí sa, že čo sme si vymysleli, to vnímame a čo vnímame, to aj prijímame. A je vraj náramne ľahké, posunúť sa iba maličkým krokom k tomu, aby sa naše najkrajšie myšlienky stali realitou. Veď u každého z nás platí jedno a to isté – čosi nás napadne a nadchne natoľko, že začneme v duchu tvoriť. V našej mysli vidíme úplne jasnú výslednú predstavu, ktorá nás neopúšťa. Premýšľame, zvažujeme a tvoríme si názor a dané následne aj vnímame. V tej chvíli je pre nás podstatnejšie to, ako sa na svoj výtvor dívame, ako to, že sme ho vytvorili. Prečo? Lebo sme ho prijali. A tu sa dostanem tam, kde sme začali – okolitý svet a jeho impulzy, ktoré nás atakujú, nás však vedú k tomu, aby sme životnú realitu netvorili čo najjednoduchším spôsobom, ako je nám prirodzene vlastné, ale robili čosi úplne iné. Preto sa nám stáva, že skutočne príliš často vidíme všetko inak, než ako sme to videli spočiatku, a to sa samozrejme v tej chvíli týka aj pohľadu na samého seba: ,,Preboha, to nad čím premýšľam? To nemôže byť tak, to nemôže vychádzať, to sa nepodarí, na to nemám... silu, prostriedky, vedomosti, ľudí, čas...“ A tak, čo sa nám ako pôvodná myšlienka zdalo pravdivé, spochybňujeme a neveríme, lebo sa to zdá byť až príliš dobré na to, že by to mohlo ísť ,,od nás – z našej hlavy“. Nuž a ako prišlo, tak i odišlo, lebo sa začneme od toho vzďaľovať a čo je pravda, jednoducho nevidíme. Je preto veľmi ľahké oklamať nás.

Ak však, milí priatelia, na vieru v seba nezanevrieme a budeme vidieť dokonalosť, trebárs aj v spomínanej myšlienke, veci naberú veľmi rýchly spád, pretože spoznáme zámer našej duše a dovolíme si ho tak zrealizovať. Týka sa to čohokoľvek. Celej našej cesty, ktorá je popretkávaná tak maličkosťami, ako aj veľkými vecami, nad ktorými, keby sme ich spomenuli pred rokmi, iba neveriacky krútime hlavami a hovoríme to isté: ,,To skutočne nie je možné...“ Ale, priatelia, vtedy nemožné je dnes možné, rovnako je to u vás, ako i u nás. Je len na nás, či si dovolíme tieto veľkolepé zázraky, ktoré doniesol pred pár dňami rovnaký proces viery v myšlienku a následne i seba aj do našej redakcie, zažiť. A ja sa priznám, že som úprimne dojatá. Miško, Katuška, aj v mene našich čitateľov všetci gratulujeme a... naša milá púpavienka vitaj medzi nami.

 

NOVEMBER 2017

Najprv mesiac úcty k starším, vzápätí spomienka na dušičky a ani sa nenazdáme, milí priatelia, budú sa na okná klásť deťom balíčky či zapaľovať sviečky na vianočnom stromčeku. Ide to skutočne všetko s nami a naším vnútrom bažiacim po pokoji opreteky, a ako sme si všetci vedomí, ide to čoraz rýchlejšie. Až tak, že si sami, pohlcovaní informáciami, pomaly nestačíme všimnúť okolie, ktoré míňame sťaby náhodou. Často iba preto, že nám podsúvané informácie na nejakej našej vlastnej povrchnej úrovni lahodia presne tým istým – svojou povrchnosťou, ba priam nebezpečnou povrchnosťou. Vždy v dokonalom prepojení s naším pocitom, že čosi nestíhame, prípadne, že čosi, čo je v našom vnímaní takmer veterným mlynom, nevieme, nemáme alebo nevlastníme. Avšak čo presne to je, väčšinou ani sami nevieme. Vedomosti, dokonalosť, majetok, konkrétna vec, zážitok či samotné pocity? Žiaľ, mnohokrát je to čosi povrchnosti na hony vzdialené.
Je to duševné zdravie. Práve ono je akousi alfa omegou našej existencie, ktorú však mnohí nielenže spôsobom vnímania a rozhodovania o dennodennom živote opomíname brať na vedomie, ale navyše prehlušení systémom a realitou rozumu v slepej nevedomosti ňou i bezmedzne hazardujeme. Pred pár dňami ma navštívila priateľka a ja jej dnes ďakujem za tému k dnešnému úvodníku, pretože som si uvedomila, že to, čo prežíva v súčasnej dobe ona, prežíva aj mnoho z ľudí, ktorí hľadajú vlastné vnútro, bažia po pomoci a bažia aj po inom, človeku ako bytosti prirodzenejšom uplatnení sa v súčasnom informáciami zahltenom svete. A čo je spoločné, mnohí pri tom hľadaní pravidelne čítajú VITALITU. Je teda namieste tému súvisiacu s týmito pocitmi otvoriť. Vrátim sa k človiečiku, ktorého som spomenula ako inšpirujúceho tvora pre dnešný úvodník. Aj ona, tak ako veľa jej podobných bytôstok, vníma prebytok informácií ako dokonalý trh možností smerujúcich k jej rozvoju a hlava-nehlava sa hrnie do nových a nových teórií, kurzov, seminárov či cvičení. A spoločné po ich absolvovaní je to, že spočiatku síce aplikuje nové poznatky na svojom okolí, len tak bičom plieska, no po pár týždňoch vnútorné nadšenie opadáva a postupne prichádza pocitový zmätok spájaný s posudzovaním chovania či životnej cesty iných. Posudzovanie však často prepuká v odsudzovanie a presne toto je krok, ktorý robí každému z nás takmer neodstrániteľný šrám na duši a jej zdraví, ba prináša, kvôli vibráciám, ktoré z daného tápajúceho človiečika idú, iba samotu.
Naopak, práve s prehlbujúcim pokojom v nás, ktorý sprevádza nesúdenie a rešpektovanie slobodnej vôle iných, ktorí za objavovaním svojich možností či samého seba idú po tej svojej ceste iba svojím tempom, nie tempom, ktoré sme trebárs nasadili my, prichádza liečivé pohladenie i tej našej duše a upevnenie jej zdravia. Pretože našou úlohou nie je dokazovanie si, akí sme nenahraditeľní, dobrí, múdri či učenia, liečenia, ba priam zázraku schopní. Našou úlohou je BYŤ. Byť tým, pri prítomnosti ktorého sa všetci dookola bez slov stávajú iní, byť tým, komu stačí prisadnúť si, chytiť toho druhého trebárs za ruku a bez slov, nátlaku či kárania mu s láskou odovzdať poznanie, kto je . Pretože keď sa duše skutočne rozprávajú, slová ani povrchné informácie k tomu netreba.

 

OKTÓBER 2017

Dnes, milí priatelia, celý deň rozmýšľam, kam nasmerovať myšlienku, aby chytila kdesi správnu tému dnešného úvodníka, ktorý, ako je dobrým zvykom už toľko rokov, vám každý mesiac navodí atmosféru ďalšieho čísla časopisu VITALITA. Zbytočne, pretože mi rozum diktoval moju vnútornú doktrínu, že čosi musím, lebo je čas... Prišiel však večer a ja som vďaka niektorým ľuďom zažila situáciu, v ktorej slobodná vôľa človeka rozhodovala o jeho ďalšom živote a dokonca ovplyvnila aj jeho okolie natoľko, že sa chtiac-nechtiac i ono stalo súčasťou jeho deštrukčného ,,samoobetovania sa“. Naschvál používam na presné vyjadrenie emócie toto zvláštne slovíčko, pretože slobodná vôľa v rukách jej majiteľa tentoraz vyrobila OBEŤ. Obeť z neho samého... Zároveň však pred zrakmi mnohých pozorovateľov režírovala aj osudy iných, v tej chvíli v očiach nezainteresovaných nevinných a nič netušiacich jemu blízkych bytostí. Píšem, samozrejme, o závislosti a o naskytnutej možnosti čosi s ňou robiť. Vždy však túto možnosť podmieňuje rozhodnutie sa v duchu slobodnej vôle človeka. Avšak v tomto prípade človeka, ktorý nie je schopný možnosť vidieť.
Slobodná vôľa a schopnosť vidieť možnosti...
Slobodne vidieť...
Koľkí z nás sa pri týchto slovách zamyslia a pozastavia, pretože cítia, že to je čosi síce veľmi dobre známe, no napriek tomu je to čosi, čo im uniká medzi prstami ako rozpúšťajúca sa cukrová vata? Niečo, čo bezprostredne patrí nám, no pevne uchopiť to a vykročiť je často tak namáhavé, že radšej schovajúc sa za ,,slobodné rozhodovanie sa“, ostávame žiť vo falošných predstavách. Avšak komu tieto predstavy patria a či sú vôbec naše, je nadmieru ťažké včas rozoznať. Navyše o zbavení sa ich vplyvu ani nehovorím. Napriek tomu sa často stávajú pre nás tou najpodstatnejšou životnou métou, ktorú sme dobrovoľne prijali a obhajobou pre nás je jediné: ,,Nuž, čo iné mi ostáva? Nech si iní zvykajú, veď raz tu aj tak nebudem...“ A spomínané SAMOOBETOVANIE SA bez schopnosti čosi slobodne vidieť je, vďaka falošnej predstave vlastnej obete ako trestu pre iných, tu a k tomu i nemenné.
Priatelia, v duchu slobodnej vôle vidieť možnosti však znamená čosi úplne iné a ten, kto v sebe precíti pokoru natoľko silno, že prijme trebárs aj to zlé, čo sa mu deje, a prestane sa brániť, veci mení. Trvá totiž iba to, čomu sa my zubami-nechtami bránime. Zmeniť môžeme iba to, čo prijmeme – tak je to vraj prirodzene zariadené a či chceme, alebo nie, funguje to. I sama som sa o tom neraz presvedčila.

SEPTRMBER 2017

Ani zrejme netušíme, ako rýchlo nám, milí priatelia, ubehli dovolenkové dni a my sa pomaly, pomaličky začíname nastavovať na babie leto a jeho sýtu farebnú nádheru. Áno, mali by sme sa pocitmi, ktoré v nás vzbudzuje príroda svojou farebnou hrou, priam opájať, aby sme nabrali silu, energiu a duševnú rovnováhu tak prirodzene, ako je to len možné. Avšak niekedy je opak pravdou, a tak, ako sa nám často stáva, miesto opájania sa prirodzenosťou krás okolo nás, naberáme mienkotvorné emócie zo všetkých iných zdrojov, ktoré nám sú podsúvané akoby náhodou. Príkladov je okolo nás skutočne veľa a často ostávame ich bezprostrednou blízkosťou a priam bezbrehou presnosťou zaskočení. A to veru všetci – bez rozdielu. Nečudo, veď sme ľudia a netreba zabúdať, že práve ľudí máme okolo seba.

Prednedávnom mi moja priateľka rozprávala, že nerozumie, čo sa deje s priateľmi okolo nej. Ona im chce dobre, dá im všetko, pomôže, poradí, oni sú nadšení, spolupracujú, otvárajú si navzájom nové cesty, skryté možnosti a poznania... Avšak, a to sa stáva pravidlom, po čase ju jednoducho všetci opúšťajú. Bez vysvetlenia, bez upozornenia a koniec koncov aj bez varovania. Jednoducho bez toho, aby pochopila, prečo sa to deje. Vysvetlenie je dvojaké – to z pohľadu citlivej duše akoby v danej chvíli voči nej krutejšie, znie priamo: ,,Nuž preto, lebo ako súčasť tvojho vývojového cyklu začneš rozumovo plánovať, očakávať a mentorovať. A tak všetko, čo akoby realizujete, chceš najmä ty. Kto nejde podľa vzorca, berie ti hračku...“  A to druhé vysvetlenie, ktoré je síce nežnejšie, ale rovnako pravdivé, ju nasmeruje k nej samej. NAŠOU CESTOU JE TOTIŽ NÁJSŤ PRAVDU O SEBE SAMOM. A tak, ako mnohí z nás, sa i ona musí naučiť dôverovať. Nie podľa vlastných predstáv a vzorcov, ale podľa prirodzenosti, ktorá je súčasťou každého človeka i každej situácie, ktorej sme súčasťou. Musí sa naučiť nevnímať svet povrchne. Nežiť ho citáciami z kníh a naučenej teórie. Naopak, musí sa naučiť dôverovať tomu, čo sa deje, čo je prirodzenosťou vývoja, dôverovať slobode, DÔVEROVAŤ SEBE, priateľom a vôbec  ľuďom a samozrejme i sile, ktorou sa k nám prihovára čosi, čo je tvoriacim zámerom v našej existencii. Boh, vedomie, láska...  Nám sa jednoducho nedá žiť podľa vlastných predstáv, lebo sú často falošné, akoby vytvorené egom a umelými podnetmi, ktoré nám majú cestu predĺžiť, prípadne nás z tej našej cesty zámerne odkloniť. Netreba však zabúdať na čosi veľmi dôležité – ROZHODNUTIE ŽIŤ A VIDIEŤ VECI INAK, trebárs sýtymi farbami babieho leta, nás neurobí ani lepšími, ani horšími ľuďmi... Ono nás to urobí ,,samými nami“.  Správne rozhodnutia sú totiž tie rozhodnutia, ktoré nám zvýšia vlastnú sebaúctu, nie tie, ktoré v nás vzbudzujú hnev, výčitky a pochybnosti s úmyslom urobiť z nás v našom vnútri obeť. Mienkotvorné emócie sú totiž silnou zbraňou, akurát ju drží v rukách ktosi iný, a či chceme, alebo nie, mieri ňou na nás. Presne do stredu duše, priatelia, aby bolestivo zakolísal naším odhodlaním VIDIEŤ VECI INAK. Preto, priatelia, nebojte sa vidieť situácie  inak. Je to prirodzené a správne.

 

AUGUST 2017

Udivene som pred pár dňami, milí priatelia, hľadela na žieňa, ktoré stavajúc sa neľahkému osudu mi s nadšením, hladiac prstami ruženec, rozprávalo, koľko detí chce ešte priviesť na svet. Obdivuhodná odvaha človeka strácajúceho jeden z tých najdôležitejších zmyslov, ktoré nám sprostredkúvajú dokonalý kontakt s okolím – ZRAK. V tej chvíli som si povedala, dívajúc sa na pátričky v rukách tejto ženy, že zámer toho hore je často z nášho ľudského pohľadu absolútne nepochopiteľný a že ja sama nedokážem ani len z veľkej diaľky odhadnúť, čo všetko vlastne v jeho realite, ktorú odráža každý z nás ,,DÁ“. Prišlo mi to takmer dokonalé. Takmer...
Píšem schválne slovíčko takmer, pretože vždy, kým si človek urobí nejaký obdivný zámer, treba počkať a vidieť aj tie ,,NAD“ veci s dávkou pokory a pokoja. I teraz sa stala tá zvláštna vec, ktorá nás mnohých núti akoby vojsť do princípov hlbšie. A odpoveď na otázku: ,,Ale prečo až takto?“ sa začala vynárať akoby sama od seba. Odvaha mať deti a veľkú rodinu bola cestou i pre ňu. Avšak v jej vnútri bola táto na prvý pohľad pre okolie veľmi odvážna cesta akýmsi riadeným programom k sebe samej. Naprogramoval ho napodiv strach. Jej vlastný strach. A postupným spoznávaním človeka som si uvedomovala čoraz viac to, ako si ľudia dokážu tak deštrukčnú emóciu, akou je strach, nielen pestovať, ale doslova ,,hýčkať“. Ako im prekáža, keď im na ňu siahate, a ako je im ťažké, nebyť naň hrdými. Robí ich totiž v očiach tých najbližších obzvlášť ojedinelými, ba čo viac, obdivuhodnými. Je to vždy veľmi príjemné. Avšak iba prvoplánovo...
Strácala zrak, čo je v prenesenom zmysle slova, že chodníček do zrkadla vlastnej duše akoby zarastal tŕňmi a čosi ju núti týmto spôsobom hľadieť nie cez odraz, ale rovno hlbšie a priamo do vlastného vnútra. Keď je nám totiž odobratý obraz vonkajška, ostáva iba ten, ktorý máme v sebe samom. Veď stačí, ak zavriete oči. Realita mizne a vy sa ocitáte v obraze vlastných myšlienok a vnútorných pocitov. Ak sa tak stane zvonka, podobne ako tejto žene, ide o návod na zvládnutie toho, čo má človek ukryté vo svojom vnútri. U nej sú to najmä fóbie, strachy a pocity utrpenia. Je ich plná. Vyberiem jeden z tých, ako to presne nazvať... najakútnejších alebo najokatejších, no z môjho pohľadu zrejme najhlasnejších – strach zo psov. Nevinné trpiace žieňa plné nevedomej agresie, ktorú zo seba nie je možné dostať, pretože nesmie, nepatrí sa to, je to konvenčne neprípustné. Neštekať, nevrčať, neceriť zuby... nehrýzť! Iba v strachu pred niečím trestom emócie dusiť, lebo tak sa to patrí. A tak veľmi by chcela vykričať svoj bôľ! Veď prečo práve ona?
Priatelia, mnohí z nás v sebe podobné strachy máme a dovoľujeme im bezmedzne riadiť naše životy. Aj za cenu fyzických problémov. Zabudnime postupne na formulky typu, že sa niečo patrí a iné sa nepatrí... Cesta k samému sebe totiž nemusí viesť tým najnepriechodnejším terénom plným obetí. Ona môže byť, naopak, veľmi pokojná a hladká. To ale závisí iba od toho, kto po nej kráča, pretože obdivuhodným sa v očiach svojich blízkych môžeme stať i obyčajnou prirodzenou pokorou, ktorá k svojmu rozkvetu strach, fóbie, bolestivé skúšky či utrpenie rozhodne nepotrebuje.

 

JÚL 2017

Mám vo svojej blízkosti, milí priatelia, mladého človiečika – dievčinu, ktorá ma istým spôsobom upútala natoľko, že som sa začala akosi intenzívnejšie zaujímať o to, koho, či konkrétne čo všetko  mi má táto pätnásťročná dievčina s absolútne zvláštnym prejavom duše a trápením starého nepochopeného človeka pripomenúť... 
Začnem ale postupne - vždy, keď si sadám ku klávesnici  s úmyslom písať úvodník do ďalšieho čísla, nemám tému ani myšlienku, ktorá by bola nosnou pre vety, čo majú pre nás všetkých  prísť. Prichádza to však po chvíli samo, akoby všetko chcelo iba správne ,,prepojenie“. A dnes je ním práve okolnosť, ktorá mi do cesty priviedla mne dovtedy cudziu, no v konečnom vnímaní veľmi dobre známu bytôstku s nemou prosbou v očiach.

Poznáme to zrejme všetci – stav keď nevieme, kto sme a prečo tu sme, okolie nám nehodlá rozumieť a ak čosi nadhodíme  vôbec nepočúva... Napriek tomu máme chuť kričať, no miesto toho cítime hrču v hrdlách. Na jednej strane výčitky, strachy, pocity zlyhávania, na strane druhej absolútna prázdnota z vlastného pohľadu na okolie.  Pravdepodobne si tým nejeden z nás prešiel. I ona na úrovni obyčajného dievčaťa túto fázu práve prežíva, no zároveň sa v nej otvára fáza jej vlastných možností, ktoré si sem so sebou priniesla a mne vďaka súzvuku dôvery dovolila do nich nazrieť...  Nebudem asi rozpisovať, že jej najbližšími nepochopená zrelosť duše, ktorá chce cez seba meniť svet, ju temer napriek mladosti voviedla tam skadiaľ sa už náramne ťažko vracia. Nedá mi však ostať ticho úplne, pretože viem, že mnohí, ktorí si čítajú moje slová sú na podobnej lodi ako táto dievčina. Potešilo ma totiž veľmi pekné a zrozumiteľné vysvetlenie, ktoré som o pár dní vďaka jednému článku dostala: ,,... Tieto duše sú svetelné bytosti, ktoré si vedome zvolili, aby boli takto pevne a bolestivo vsadení do „karmického kruhu života“, a mohli tak na vlastnej koži spoznať, čo ľudský život znamená - aké je to podľahnúť zmätkom, strachom a ilúziám. Podstúpili to preto, aby čo možno najlepšie  pochopili „pozemskú skúsenosť ľudského života“, ktorá im umožní naplnenie ich poslania.  Iba vďaka tomu, že sami prejdú všetkými úrovňami nevedomosti a klamu, získajú nakoniec všetky prostriedky, ako druhým pomôcť zbaviť sa strachu aj otroctva a dosiahnuť stavu skutočného šťastia a osvietenia....“ Tu by som mohla v citácii z článku skončiť, no aby sme včas spoznávali to čo je nám blízke ešte pridám i pokračovanie: ,,Ich náhľad na život je zafarbený potrebou pochopiť, ako do seba všetko zapadá, ako to je vzájomne prepojené a aké súvislosti to má. Uvedomujú si však, alebo aspoň si nesú vo svojom podvedomí, spomienky na to aký bol život vo svetelných sférach, kde neboli spútaní hmotou a z nej vyplývajúcimi povinnosťami. Občas ich prepadne za nimi clivota a cítia sa na Zemi ako cudzinci. Pretože sa nedokážu zaradiť do zabehnutého radu vecí, usúdia, že s nimi nie je niečo v poriadku. Prejavuje sa to často ako mocná sabotáž samých na seba, ktorej sa nie je ľahké zbaviť. Vyžaduje totiž obrovské odhodlanie a vnútornú výdrž prekonať všetky škodlivé vzorce pochybností o samom sebe a vlastného popierania samého seba....“

Priatelia otvorme oči a rozhliadnime sa okolo seba všetci, čo ,,vidíme i počujeme“, bude ich totiž čoraz viac a našou povinnosťou je o nich bojovať aby si i vďaka nám spomínali rýchlejšie. Nie ,,pod vplyvom“ návykov a vzorcov systému zabúdali.  Veď sami dobre vieme, že každá pomocná ruka je nám tu viac ako potrebná a oni pomáhať skutočne prišli...

 

JÚN 2017

Ako zrejme každý z nás, i ja si niekedy zo zvedavosti milí priatelia prečítam informácie, ktoré mi v rámci znamení, či tak všeobecne venujú predpovede. Tie tohtoročné mi však utkveli v podvedomí zrejme doposiaľ najsilnejšie, ako kedykoľvek inokedy iné.  Stále mi totiž kdesi rezonuje  myšlienka, v ktorej sa mnohé predpovede pre tento rok zhodli: ,,....Dariť sa bude umelcom, kreatívnym dušiam a všeobecne ľuďom, ktorí tvoria. Pokiaľ v tvorbe zotrvajú, to, čo vytvoria, bude meniť nielen ich svety, ale i svety ostatných ľudí okolo nich, rozvibrujú tvorbou okolie natoľko, že...“  Ale to už vieme. Však priatelia? Nuž a určite som v tomto pocite, že čosi takéto skutočne prišlo, neostala sama. Čoraz viac sa stretávame v tejto polarite s absolútne tvorivými ľuďmi, ktorí akoby stratili úmysel zisku a ich prirodzenosťou úprimnej tvorby im je i postupne všetko potrebné dávané. Akoby si pokorou a čistotou otvorili bránku na tom vyššom princípe, ktorý sa za odmenu jednoducho o tie potreby súčasného sveta za nich ,,postará“. Hoci nie sú boháči v zmysle toho, čomu sme prispôsobili svoje ponímanie hojnosti, vskutku sa to deje. Musím sa priznať, že i mne samej a ako som sa dozvedela aj kolegom v redakcii. Čím viac sa nezaťažujeme umelým programom dnešnej doby a čím pokornejšie nechávame veci plynúť, tým rýchlejšie sa vyrieši všetko to, čo by nás inak kedysi prepytujem ,,kvárilo“. A čím viac máme chuť tvoriť a robíme tak, tým to ide plynulejšie.  Spokojne uprednostníme veci, čo nás tešia pred nepríjemnými povinnosťami a nič sa nedeje. Naopak, riešenia prichádzajú tak prirodzene, že sa nad tým musíme často spoločne smiať. Absurditou ostáva, že ľudia, vrátane nás, by ich predtým možno vôbec nezbadali, hoci prichádzali rovnako intenzívne. Nebyť hromadného nástupu na kreatívny a tvorivý vlak, ktorého rýchlosť vám nedovolí si na plecia naložiť zbytočný náklad, pretože by vás zaťažil a pod jeho váhou by ste sa nevedeli správne naladiť a zosúladiť s energiou tohto presunu, ostalo by sa všeobecne stále v tom istom bode ,,slepoty“. Tvorivosť však každému z nás dáva jas, priestor a nadhľad, pretože nám zapína úplne iný gombík, na ktorý sme vplyvom okolností a doby, v ktorej žijeme, jednoducho iba zabúdali . Nuž obdobie, ktoré v súčasnosti prežívame, nám otvára oči a s nimi i dušu. Vedie ruku a napája ju na srdce. Pokiaľ tento proces zachytíme a dáme sa ním viesť, nič nemôžeme pokaziť. Takže priatelia je tu to, čo teší každého z nás, aj keď nevylučujem, že môžete pociťovať po takomto procese nesmiernu únavu. Je to však ten druh únavy, ktorá prichádza po dobre vykonanej práci. Tak teda unavme sa spoločne, priatelia naši  a TVORME.

 

MÁJ 2017

Prednedávnom som sa, milí priatelia, dozvedela, že svet, v ktorom žijeme, je jedinou možnou, nazvime to, ,,stanicou“ v celom tom nekonečne nepoznanom a pritom veľmi dobre známom, kde sa odnepamäti vekov stretáva zlo s dobrom a dobro so zlom. Nikde inde to nie je možné, iba tu, kde sme my... Je to vraj preto, aby sa tieto dva aspekty vývinu energií navzájom spoznali, je to príležitosť pre obe strany a je to najmä akási hraničná etapa pre ,,vybratie si“ v danom okamihu žitia. Všetko je vraj od nepamäti plánované a realizované v rôznych sekvenciách, na rôznych miestach Zeme a s približne rovnakými menovateľmi, ktoré sa podieľajú na emočných spúšťačoch. Rovnako ako v prípade dobra, tak i v prípade zla. No či chcem, alebo nie, musela som súhlasiť, pretože sama často odpovedám na otázky krútiace sa okolo existencie zla a víťazstva dobra iba akýmsi povzdychom, ktorý v konečnom dôsledku oslobodzuje rozum jediným dôrazným dodatkom a ten sa vždy týka ROVNOVÁHY. Tá je v princípe našej existencie tu a teraz vlastne s nami konfrontovaná vo všetkom, kde sa len pozrieme. Ak naozaj funguje takéto ,,zoznamovanie sa“, je prirodzené, že i my sme toho aktívnou súčasťou. Preto je dôležité poznať jedno i druhé, preto je nesmierne vážne oboznámiť sa v našom svete s dnom i vrcholom, s trápením i šťastím či zdravím a chorobou a žiaľ i s vojnou a mierom, alebo pripútanosťou a slobodou... Mohla by som zrejme takto pokračovať donekonečna, lebo každý jeden z nás zažil, prežíva alebo prežije počas svojej existencie v živote podobný situačný vývin, ktorý je síce dobrovoľným procesom, no dobrovoľne v danom okamihu rozhodne nevyzerá. Ba, dokonca, dovolím si tvrdiť, že 98 % z nás, kebyže dostaneme otázku, či sme to takto chceli, by sme si poklepali na čelo a nechápavo prinajmenšom krútili hlavou: ,,No isto! Ja? Nikdy!“ No ako rozoznať dokonalosť tohto procesu, ak nie priamym pocitom, ktorý nedokáže sprostredkovať nijaká cudzia kniha, veta, myšlienka či opis. Presne tak, priatelia, to, čo nás zocelí, je vždy iba to, čo precítime do hĺbky svojho vnútra, to, čo nám zarezonuje až kdesi v centre našej absolútnej pokory. A ak to prejde až takto hlboko, vždy je výsledkom akési zocelenie energie v nás samých. Netreba zabúdať, že práve toto zocelenie je v procese našej existencie veľmi dôležitým prvkom... priatelia, prvkom ROVNOVÁHY. Evidentne ako v nás samých, tak i v našich svetoch, ktorými sme sem na jej ,,spoznanie“ zrejme vysielaní... 

 

APRÍL 2017

Neviem, priatelia, či už bola niekedy predtým v minulosti doba, ktorá by sa dala zrovnať s udalosťami, ktoré väčšina ľudí v súčasnosti prežíva. Ich intenzita totiž mnohým zúčastneným siaha až na dno vnútorného odhodlania veci ustáť. Prežitie strachov, ktoré sú v nás uložené niekde vo vnútri ako zápis, ktorý sme síce kedysi pravdepodobne zvládli, no poznačení ostávame, môže, zľahčene povedané, natoľko navrtávať naše duševné prostredie, že v tej najpodstatnejšej chvíli zostaneme oslabení, neschopní akéhokoľvek kroku, rozhodnutia či konkrétneho činu, alebo, inak povedané, transformačného procesu, ktorý by bol realizovaný skrze nás na bytostnej úrovni našej existencie. Je to ako dobre zatiahnutá ručná brzda, ktorá síce autu v konečnom dôsledku povolí pohnúť sa z miesta, no výsledkom je len trápenie vodiča i stroja. A tak je tu doba, kedy, aj keď to tak v súčasnosti rozhodne nevyzerá, je nám podávaná pomocná ruka, ktorá brzdu bez nášho vedomia chytá a jej účinnosť uvoľňuje. Fakt, že to má byť natrvalo, riadi tentoraz niekto iný a, ako sa hovorí, ,,úmocne“ tomuto procesu jeho intenzitu neriadime my, ale rovnako ten istý režisér, ktorému na výsledku záleží a ktorý je odolný nášmu vnútornému boju veci odsúvať a skrývať sa za obvyklú výhovorku typu – ešte nie som pripravený, teraz to fakt nezvládnem či mám toho plné zuby, viac sa mi už nedá uniesť. Pokiaľ by to nebolo odstránené z nás takouto formou plnohodnotného načretia, vybrania a vyhodenia tej našej skladovacej nádoby, ručné brzdy by naďalej strachy v nás držali pod kontrolou a naše stroje by ostali v procese napredovania nielen pomalé a nefunkčné, no mohli by pri takejto ,,jazde“ utrpieť aj poriadnu ujmu. Zhodnotiť veci, ktoré sa mnohým v súčasnosti dejú ako ,,niečo, bez čohosi by nakoniec nebolo toto“, sa vždy dá správne a pravdivo až s odstupom času. A to až následne vtedy, keď v človeku odznejú samo trestajúce a martýrske pocity, zákonite sprevádzajúce podobné zmeny vo vnútri, ktoré my navonok prežívame ako čosi, čo nie je v súlade s naším vnútorným presvedčením. Priatelia, ak sa tieto veci naozaj dejú, prijmime ich s pokorou, že réžia vie, ako dospieť k zdarnému koncu a že pozná aj tie najsprávnejšie prostriedky pre nás, ktoré nás dovedú k dokonalému vyliečeniu toho, čo vo svojom vnútri skrývame a čo by bolo v konečnom dôsledku iba nebezpečným zárodkom zrejúcim v našom vnútri. Priatelia, dovoľme si liečiť sa. 

MAREC 2017

Zvykli sme si, priatelia, často na sebe pozorovať bolestivé prejavy našich emócií, no stáva sa nám, že ich nielen pozorujeme, mnohí sa im i poddávame a strácame tak silu kráčať ďalej. Je to vcelku prirodzený spôsob nás ľudí, ako sa zastaviť a všimnúť si, čo konkrétne naše telo chce. Avšak táto prirodzenosť sa stáva javom nezvyčajne obvyklým a u viacerých i javom stálym. ,,Riešte ma!“ To je žiadosť, často schovávaná za očakávania povinností od ,,vševedúceho“ okolia alebo tých najpovolanejších – najbližších. A tak všetci hlava-nehlava riešime. Je to totiž pre nás v danej chvíli väčšinou z povrchného zhodnotenia situácie jednoduchšie, lebo ak nie, nastáva vlna podvedomých výčitiek, prívalov vynikajúco namierených zlostí a spŕška obvinení či obmedzujúcich strachov. Na tie sme však akosi privyknutí a meniť vzorce je predsa tak nehorázne ťažké... No reálne zhodnotiť pomer slovka ťažké dokáže málokto, pretože v tej pravej podstate reality je často oveľa ťažšie vybrať si z nášho pohľadu tú ľahšiu verziu náročnosti ako tú, ktorá sa ťažká iba zdá. Je to preto, lebo sme ľudia a na tie vzorce sme si jednoducho privykli, rovnako ako sme si privykli podliehať bezuzdnej náročnosti očakávaní. No ak sa na to pozrieme z iného pohľadu, alebo vyjadrím to presnejšie – ak sa na to pozrieme tak, že si situáciu preložíme ako dokonalý prostriedok k nájdeniu nás samých, výsledný efekt bude zaručene iný. A to znamená jediné – nikomu zo zúčastnených ním neublížime, naopak pomôže nám vystúpiť o ďalší stupienok k vnútornej zrelosti a pripravenosti. Spomínam si na krásny príklad, už si presne nepamätám, kde som sa nad jeho pravdivosťou pozastavila a uvedomila si, akou súčasťou môjho života je. A stal sa každému z nás! Keď v rýchlosti chôdze narazíme malíčkom na nohe do rohu skrinky, zaručene to cítime poriadne dlho a rozhodne nejednému vytrysknú od bolesti aj slzy. Bolí to, nepopierame tento stav. Nič nepotláčame. Jednoducho to cítime. Napriek tomu tiež vieme, že sme niečím viac než boľavým malíčkom na nohe. Síce chvíľu krívajúc, no stále môžeme ísť a spraviť to, čo sme mali v pláne, napriek tomu, že to bude chvíľu čpieť, bolieť a pripomínať sa... Pokiaľ sme naozaj nadšení tým, čo robíme, vedomie bolesti zmizne a čoskoro si na ňu ani nespomenieme. Napriek tomu, že si bolesť všímame, vždy vieme, že sme čosi viac, a ideme ďalej. Robíme to ako zvyk takto celý život a tento zvyk nám vynikajúco slúži. Čo ale tento zvyk preniesť do tej najzraniteľnejšej roviny našich emócií a v návale strachov a hnevu pri spŕškach očakávaní si spomenúť na to, že sme skutočne viac, ako je náš či cudzí strach alebo hnev? Sme totiž naozaj viac ako naše pocity a vzorce. Priatelia, naozaj sme viac.

 

FEBRUÁR 2017 

Hoci keď píšem februárový úvodník, milí priatelia, je u nás ešte poriadna zima a vtáčky hľadajú našu pomoc v búdkach na stromoch, keď však príde toto nové číslo VITALITY na pulty, bude chýbať iba malý počet týždňov do dátumu, ktorý by mal tvrdú zimu pokoriť. Je ním štrnásty február, ktorý síce naša spoločnosť pasovala za deň zamilovaných, no v skutočnosti je to významný deň pre prírodu. Citlivejší a vnímavejší ľudia môžu totiž každoročne pozorovať zmeny, ktoré sa v nej týmto dátumom dejú. Aj napriek tomu, že môže snežiť či i mrznúť, vzduch začína inak voňať, a ak sa započúvate, aj vtáčky, ktoré dovtedy iba kedy-tedy vypustili z hrdielok zvuk, trilkujú akoby odvážnejšie. Jednoducho, príroda vo svojom vnútri a svojej podstate ožíva. To isté sa deje i človeku. Zmeny ale prebiehajú o to intenzívnejšie, čím sa im odhodlanejšie staviame na odpor. My sami musíme vo svojej najhlbšej podstate ožiť, pretože sme mnohí dosiaľ akýmsi, poviem to tvrdšie, povrchným spôsobom života jednoducho spali. Lebo sme chceli spať. Tak ako príroda možno i my sme mali pocit, že si treba oddýchnuť a pred niečím veľkým nabrať síl...

Pred časom sme si s priateľkami spravili spoločnú meditáciu. Nezabudnem na časť ,,cesty“, ktorú počas tej chvíle podnikla jedna z nich. V jednej z meditačných fáz sme mali z výšky pozorovať krajinu – najprv vysoké zasnežené hory, potom preletieť nad piesočnú pláž, vlny, cítiť vôňu vzduchu... Veľmi prirodzene a ľahko. Jedna z nich však slovo ľahko počuť nemienila. Tak ako ho nemieni zažívať v živote, kde si svoje vedomosti doslova oddrie. Miesto letu si pred sebou vytvorila horu a po celý čas sa snažila na ňu vyšplhať, aby z jej vrcholu dokázala vidieť pláž a nadýchnuť sa morského vzduchu, ktorý na ňu vanul. Síce s odretými kolenami a doráňanými rukami od ostrých skál, napokon i ona vzlietla... V konečnom dôsledku to robí po celý život, aby si poznanie a kus múdrosti zaslúžila. Naučila sa, že nič nedostáva ľahko a prirodzene. Je to jeden z jej strachov, ktoré, ako takmer každý z nás, má hlboko zakorenené vo svojom vnútri. No, priatelia, poznanie i múdrosť v človeku jednoducho klíči. Klíči v jeho vnútri a človek, tak ako príroda sama, vo svojej bytostnej podstate ožíva. Pomáha mu oslobodiť jeho rozum od zajatia ľudských strachov, od zákazov ,,vidieť“ a dostáva ho spod tlakov egoizmu i materiálneho myslenia. Pretože práve poznanie a múdrosť dovedie človeka k úprimnosti, porozumeniu no aj k prirodzenej zodpovednosti. A to všetko spokojne môžeme nazvať duchovnou skúsenosťou, ktorá sa nachádza veľmi ďaleko za hranicou rozumu.

Preto, milí priatelia, aj keď to tak ako v prírode samej, často v danej chvíli navonok nepoznať, deje sa. A my sa kdesi vo vnútri učíme hovoriť jazykom, ktorý mnohých z nás prekvapuje, pretože ho nevieme reprodukovať slovami. Je to jazyk hlbokých pocitov, jazyk duše, ktorý síce nepočuť, no prostredníctvom nás samých doslova kričí. A čuduj sa svete, počujú ho najmä hluchí. Presne tí, čo chceli zatiaľ spať, aby si oddýchli, nabrali síl a pustili sa do niečoho veľkého. Potichu, pomaly, bez slov – použijúc ten istý jazyk, ktorý ich dosiaľ rozčuľoval.

Erika Lamperová    

JANUÁR 2017

Máme za sebou, milí priatelia, obdobie zložené z mesiacov, ktoré do života nejednému z nás postavili situácie s podtextom toho, na čo sa v životných retrospektívach ,,nikdy viac“ nezabúda. Toho, čo malo overiť silu nášho vnútorného presvedčenia, no aj toho, čo skúša našu odhodlanosť, vnútornú stabilitu  ba i dôslednosť hlásaných presvedčení. Najmä ich mieru umiestnenia priamo v nás samých – v našom absolútnom vedomí. Áno, vraj to skutočne ,,máme za sebou“ a my ako bytosti odhodlané fungovať pre ciele, ktoré nás sem nasmerovali s jasným zámerom, máme vďaka uplynulému obdobiu otvorené brány s nekončiacimi perspektívami. Nový rok nám zaklepal na vchodové dvere a jeho príchod, s intenzitou iba jemu vlastnou, pociťujeme všetci. Priatelia, čaká nás obdobie, ktorému budeme čeliť tentoraz oveľa pripravenejší a vyzbrojenejší ako kedykoľvek inokedy a to akousi zrelosťou, ktorú sme získali vďaka prežitým okamihom ,,príprav“.
Aj tak sa totiž dajú nazvať často emočne a mentálne náročné situácie, ktorými sa všeobecne počas uplynulého roka prechádzalo. Nie náhodou sa veci diali a nie náhodou bola ich náročnosť konfrontovaná s našou pripravenosťou. No keďže my s pokojom nám vlastným ďalej píšeme a vy s pokojom i láskavým očakávaním čítate a s prekvapením sa nachádzate v obsahu  našich článkov, obstáli sme všetci.
Je teda namieste, priatelia naši, sa všetkým za to, že sú s nami a že nás zahŕňajú dôverou, s úprimnosťou v srdci poďakovať. O tom, že je naša vďaka skutočne opodstatnená, svedčí aj fakt, že sme uplynulým rokom zavŕšili 16-ročné nepretržité obdobie, počas ktorého mesiac čo mesiac trávime, milí čitatelia, spolu. Týmto číslom začíname tvoriť sedemnásty rok našej spoločnej histórie, ktorá spočiatku veľmi nežne a opatrne dávala v roku 2000 možnosť nahliadnuť pod pokrievku toho, čo sa nahlas takmer ani nepatrilo hovoriť. Ľudia s prekvapením, že ktosi sa neštíti, nebojí a neostýcha verejne priznávať k iným pohľadom na svet, ba čo viac, dáva možnosť ostatným učiť sa a rozvíjať, dychtivo čítali. Sme radi, že mnohí z vás, aj vďaka informáciám, ktoré sme spolu s našimi autormi, ktorým patrí naša veľká vďaka, zmenili vlastné životy a našli zmysel vlastnej existencie v tom, čo im je srdcu blízke. Učili a naďalej učia svoje rodiny a blízkych tomu, čo je drahé nám všetkým – Životu, Láske, Zemi, Pôde, Tvorbe... Keď sa smerom k nám vyslovuje v tejto súvislosti pochvala, my hovoríme jediné: VĎAČNE. Sme si totiž vedomí toho, že kráčame tou istou cestou, síce neľahkou, často emočne náročnou, no v realite tvorby bezmedzne nádhernou vďaka tomu, čo nám umožňuje. Priatelia, sme nesmierne poctení, že ňou môžeme kráčať spolu s vami...
Veríme, že prichádza rok plný jemnosti, nehy, lásky, pokoja a uceleného vnímania tej pravej podstaty informácie. Práve preto každému z vás osobitne ako bytosti zo srdca prajeme: Hľadať, nájsť i zažívať. Ruku k dielu už spoločne prikladáme, preto ďalším naším prianím je, aby pri prikladaní vaša ruka zotrvala, hriala i láskala. Aby si vaše stáročiami formované duše pre tentoraz v nabehnutej kráse poznania a pôvabu dávania nadobro voľkali.

V mene celej redakcie časopisu VITALITA

Erika Lamperová              

ROK 2017

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

DECEMBER 2016

Milí priatelia, ani sme sa nenazdali a je tu posledný mesiac tohto roku. Mesiac, v ktorom človek akoby vplyvom počasia či dlhších večerov prirodzene začína bilancovať všetko, čo za ostatných jedenásť mesiacov zažil. Či chceme, alebo nie, musíme iba súhlasiť so súvislosťami, ktoré nás ako súčasť tohto roka stretávali a  ktoré zrejme najpodrobnejšie opisuje východná kultúra. Udalosti, pocity, rozpoloženia, všetko ohnivo rýchle, páliace a znenazdajky ležiace v popole zabudnutia. K tomu bláznivo škriekajúce vnútro človeka, ktoré skáče z konára na konár v snahe úteku pred samým sebou, svojím strachom, ženúce sa za niečím lákavým v diaľke. Nepredvídateľnosť, živelnosť avšak na druhej strane tajomná múdrosť. Rok červenej ohnivej opice. Národy východnej kultúry ma vždy fascinovali a fascinujú dodnes svojimi presnými názvami, počnúc obdobiami roka cez ľudské vlastností až po bylinné zmesi, čo ponúkame v našom e-shope. Ich názvy nás vracajú k pochopeniu procesov v prírode a premietajú ich do ľudského organizmu. Veď posúďte sami – máte nádchu a začínajú vás pobolievať dutiny? Zmes má adekvátny názov – vyvanutie dračej jaskyne. Trápia vás kožné zápaly či akné? Je tu pätoro uhasení sopky. Ste zahlienení? Nuž rieši to spev malej zvonkohry. Takto by som mohla vymenovávať desiatky a desiatky zmesí. Usmievate sa? To je dobre, pretože hravosť v každom z nás je prirodzeným prejavom a práve ona nás vedie k akémusi pochopeniu podstaty kto sme. Sama sa často s pobaveným úsmevom čudujem, keď sa mi do rúk dostane čosi nové z tradičnej čínskej medicíny, ako ľahko sa dá pochopiť súvislosť procesov a som rada, ako ľahko si vďaka tomu zapamätávam tieto spojitosti.

Vrátim sa ale k našej pomaly končiacej vláde ohnivej opice. Zrejme nezostala nič dlžná nikomu z nás a všetci, ktorí si zachovali pokoj a pri svojich skúškach alebo nazvime to očistných cykloch, neprepadli panike, tým položili základ svojej budúcnosti. Tí, čo sa v týchto konštatovaniach spojených s decembrovým bilancovaním zatiaľ nenašli, samozrejme ešte pár týždňov k dobru majú aj v budúcom roku, pretože východné kultúry za začiatok budúceho nového roka považujú koniec januára. Treba sa teda poponáhľať, pretože takýto rok, aký práve zažívame, sa zopakuje až za 60 rokov! Priatelia, teraz sa vráťme k nám domov – keď sa na odznievajúci rok totiž pozrieme z iného uhla pohľadu a použijeme nie východnú, ale tú našu stredoeurópsku „hantírku“ spokojne môžeme tieto zmeny zvládnuté v pokoji so zámerom položenia základného kameňa na výstavbu svojej budúcnosti, nazvať zmenami transformačnými. Zmenami vzostupu. Energie na Zemi sa presunuli a my ich svojím telom, pocitmi a reakciami ozlomkrky dobiehame a skáčeme popritom z konára na konár. Vyššie a vyššie, ďalej a ďalej s vidinou odpútania sa od toho, čo nás ťažilo – obviňovania sa, pocitov hanby, odcudzovania a zlosti.

Priatelia, prajeme vám z celého srdca, aby bol tento proces zmien pri blížiacom sa sviatočnom bilancovaní tou najhodnotnejšou tohtoročnou spomienkou.

Erika Lamperová a redakcia časopisu VITALITA

 

NOVEMBER 2016 

Pred nedávnom som mala s mojim priateľom, ktorého mi do cesty kedysi znenazdajky vohnala zrejme šťastná náhoda, zvláštny no veľmi zmysluplný ba až dušu hladiaci rozhovor. Aby som však okolnosti ozrejmila bližšie, musím začať tým, že mu predchádzal jeho dar, ktorý sa ocitol v našej domácej knižnici bez toho, aby som v danom okamihu, čo i len náhodou odhalila pozadie akejsi ľudskej dobroty v tomto človeku. Vnímala som ju však už dlhšie veľmi intenzívne. Jeho pokoj a spôsob akým dokázal bez slov pôsobiť na svoje okolie bol vtedy pre mňa akousi oázou v prostredí, kde som ho stretávala. Samozrejme mi svojim zovňajškom člena americkej hard rockovej kapely ZZ Top sediac na vrčiacom Choppri vtedy nepomohol ani len náhodou presnejšie identifikovať s kým mám tú česť. No napriek týmto jeho ,,mimikrám“ som jednoducho nemohla odolať radosti čo i len z chvíľkového stretnutia s týmto človekom. A to som vtedy ani len netušila, že ho nemusím stretnúť iba na motorke, ale trebárs aj kdesi na prechádzke v horách, kde sa pohybuje s voľne pustenou vlčicou. To by bol vtedy zrejeme môj fascinujúci  opis zvláštneho človeka.... no z vlčice sa časom vykľula na slovo poslúchajúca sučka československého vlčiaka, ktorého plemeno vzniklo, neviem presne - buď po praslici, alebo po vretene, z karpatského vlka. No to už odbočujem. Vrátim sa k daru.

Ako inak, dostali sme od neho Bibliu pre motorkára. Napriek tomu, že sa na ničom podobnom nevozíme, ocitla sa nám v rukách a ostala ležať i s našimi zvláštnymi rozpakmi na poličke v knižnici. Až do jedného večera, kedy som po nej siahla... a začala som čítať životné príbehy konkrétnych ľudí – motorkárov, ktorí ako sa v úvode knihy píše, s Bohom niečo prežili. A ktorí ako som pochopila, si časom uvedomili, že žijú v dvoch svetoch v tom Božom a v tom vlastnom...Vo svete, ktorý často dáva dušu hladiace odpovede na naše zúfalé otázky a vo svete, ktorý bezmedzne a čoraz intenzívnejšie produkuje námety na ne...  V spomínanom rozhovore tento priateľ vyslovil na jednu z mojich otázok vetu, ktorá mi ešte dlho znela v srdci. Zrejme znie dosiaľ, keďže sa s vami o ňu delím: ,,....Veď nás vyzval - príďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení rôznymi problémami a ja vám dám svoj pokoj, nie pokoj, ktorý ponúka svetsky spôsob života, ale môj pokoj, ktorý znamená oslobodenie od rôznych tlakov a nepokojov, ktoré chcú človeka zničiť.... On nie je hluchý aby nepočul... Lebo On nemá záľuby v trápení človeka, ale hľadá, kto v tomto rýchlom tempe života a špinavosti ešte počuje na Jeho hlas... "

Zvláštne, priatelia musím sa priznať, že hoci už dlhé roky sa vnímanie upísané vyššiemu zmyslu našej existencie tu a teraz, odráža ako moja súčasť tak v súkromnom živote, ako aj v práci, či vnímaní okolností a súvislostí, boli v tej ale aj ďalšej a ďalšej chvíli jeho slová i pre mňa akousi oslobodzujúcou čarovnou formulkou. Formulkou obyčajného človeka, ktorým sme bez rozdielu my všetci. A možno aj za uvedomenie si svojej ľudskosti a zároveň božskej podstaty v samom sebe takýmto silným stretnutiam s ľuďmi a bytosťami ako je on - hore ĎAKUJEM. Lebo včas si uvedomiť, že tu a teraz je treba ostať najmä ČLOVEKOM, je dôležité pre každého z nás.

 

OKTÓBER 2016

Keď som sa pred pár rokmi pýtala na ľudské možnosti jedného z mojich priateľov, ktorý bol vtedy v mojich očiach vskutku neopakovateľným zdrojom poznania, povedal mi, že tá miera záleží najmä od ľudí samých. Niekto si hranicu posúva sám, inému ju na podvedomú prosbu posúva okolie a ďalšiemu jednoducho hranica ostáva na jednom mieste nezmenená veľmi dlhé obdobie... No v podstate ide vždy o ten druh možností, ktoré sú v ľudskej bytosti hranične neobmedzené, pretože ide o voľbu slobodnej vôle, ako a s čím začať teraz či neskôr, ako a či vôbec sa k danej chvíli postaviť, prípadne ostať ľahostajný a neposúvať čiaru, ktorá zatiaľ vyhovuje. Nuž čím je bytosť zrelšia, tým je z pohľadu nezainteresovaných ľudí stupeň jej vlastných možností aj sofistikovanejší. A rovnako je aj pohľad na výsledok posunu hranice opäť o čosi ďalej rôznorodejší. Ocitáme sa totiž v období zosilneného vnímania, či už ide o zmeny v nás samých, alebo aj o zmeny v našom okolí, alebo priamo o zmeny priestoru, v ktorom nám bolo dopriate žiť tu a teraz. Mnohí totiž cítime, že veci, ktoré sa okolo nás, ale aj v nás samých dejú, súvisia. Hoci je mnoho vysvetlení a v dobe internetového sveta k tomu aj ľahko dostupných, väčšina sa zhoduje v rovnakých bodoch. Všetko sa však deje v akomsi životnom rytme, ku ktorému je možné posúvať so zámerom ,,zladenia sa“ slobodne vlastné možnosti.

Nedávno sme v slede súvislostí na redakčnom portáli www.vitalitanet.sk zverejnili čosi ako varovanie či upozornenie, ktoré zaslali starešinovia národov, ktorých súzvučenie s prírodou je akceptované celým svetom. Sú to práve domorodí Inuiti, známi nesmiernymi vedomosťami, obývajúci severné časti Ameriky a Grónska, ktorí varovali vesmírne agentúry, ako je NASA, o súvislostiach vzťahujúcich sa všeobecne na klimatické zmeny na našej Zemi. Hovoria však, že za zmenami stoja posuny samotnej Zeme, nie globálne otepľovanie. Sú presvedčení, že Zem sa posunula alebo ,,zakymácala“. Vidia to vraj podľa oblohy, ktorá je v súčasnosti iná ako doposiaľ, pretože Slnko teraz viditeľne vychádza na inom mieste, stojí oveľa vyššie než predtým a rýchlejšie sa oteplí. Pribudlo i denného svetla potrebného k lovu. Podľa Inuitov sa nezmenilo len postavenie Slnka, ale aj Mesiaca a hviezd, a to všetko podľa nich ovplyvňuje zmeny teplôt a pohyby vetrov. Pre nich samotných je teraz oveľa ťažšie predpovedať počasie. To, že sa s našou planétou niečo stalo, potvrdili všetci oslovení starší Inuitov z Arktídy. Nie náhodou nám táto správa udrela do očí, pretože sa nám vynorili slová z rozhovoru, ktorý sme pred asi piatimi rokmi v časopise uverejnili a vyslovil ich práve jeden z týchto ľudí – grónsky šaman. Už vtedy chodil po svete a s pokorou prebúdzal ľudí, aby zastali a pozreli sa na seba, svoj život a po dlhých vekoch sa započúvali do svojho srdca. Prinášal obrovské posolstvo zo zeme, o ktorej tak málo vieme, pretože sme všetci akosi pozabudli na silu a pamäť predkov. Spomenúť si nazretímdo vlastného srdca je jedna z ľudskýchmožností, ktoré v sebe nesie každý z nás. Či si však vyberieme cestu schodnejšiu alebo sa budeme musieť vyštverať na vrchol s odretými kolenami, ostane na nás samých a na slobodnej vôli každého jednotlivca. Všetci však vieme, že je najvyšší čas.

 

SEPTEMBER 2016

Bolo to iba pred pár mesiacmi, teda mne sa to tak zdá, keď sme sa približne v tomto čase s priateľmi v redakcii rozprávali, že skúsime pre našich čitateľov spraviť čosi viac. Priblížiť sa im, otvoriť sa a vystúpiť z nejakej tej redakčnej anonymity, ktorá sa odkrýva v každomesačnej tiráži časopisu VITALITA. No nebola to iba akási verejnejšia platforma, ktorú sme zvolili. Bolo to čosi viac. Úmyslom bolo, dopriať čitateľom, ktorí sa medzitým stali našimi priateľmi a čiastočne i obrovskou rodinou, reálne veci z našich stránok. Začali sme pracovať nad novou podobu internetového servera s názvom ,,vitalitanet.sk“ , kde sme sa rozhodli aplikovať i možnosť e-shopu. Neuveríte mi, priatelia, hoci píšem, že mi to príde iba ako pár mesiacov, sú tomu presne štyri roky! Bol totiž ten ,,zvláštny“ rok 2012 a bol to skutočne september. Pozerala som štatistiky od tohto dátumu a priznám sa, že pri čísle, ktoré sa mi objavilo na monitore, sa mi ani nechcelo veriť, že správne vidím. Za tú dobu vás naše stránky navštívilo takmer päťstotisíc! Musím priznať, že je to pre nás všetkých veľmi povzbudzujúce číslo, pretože, pravdupovediac, nevenujeme propagácii našej webovej stránky zvýšenú pozornosť ani jej existenciu nepodporujeme takmer žiadnymi reklamnými aktivitami, ktoré by upriamovali pozornosť na informácie, čo sa na nej pravidelne objavujú. A je ich vskutku hodne i od vás samých, milí naši čitatelia, myšlienky, skúsenosti, rady no i spovede, ktoré nám posielate vo svojich listoch či mailoch s úmyslom pomôcť nimi iným. Chceli by sme sa za ne takto verejne a úprimne poďakovať, lebo sú často i pre nás samých inšpiráciou na ďalšiu tvorbu a, pravdupovediac, dávajú nám obrovskú chuť mesiac čo mesiac začínať znovu a znovu... Vidíme totiž, ako sa ľudia prebúdzajú, ako začínajú o svojej existencii uvažovať z iného uhla pohľadu a ako nezastaviteľne napredujú. Uvediem malý príklad, čo sa mi dostal pred pár dňami do pozornosti v podobe článku, ktorý hovorí, že po prešetrení sťažnosti slovenských zástupcov ochrany spotrebiteľa podloženej štúdiou, európske ,,hlavy“ potvrdili, že veľké firmy môžu naďalej oficiálne vyvážať do ,,východnejšie“ ležiacich krajín menej kvalitné potraviny, nápoje, ale aj prostriedky bežnej dennej spotreby, nakoľko ich obyvateľstvo má iné návyky. Pred rokmi by sme mnohí naštartovali svoje emócie a svorne by sme nadávali na zmýšľanie veľkých firiem zahlcujúcich nové trhy na úkor kvality či reptali nad druhotriednym zaradením obyvateľov našich krajín vo očiach veľkoeurópanov... Dnes sa však iba pousmejeme, pretože presne takýmito rozhodnutiami a činmi nás v realite vracajú k tomu najpodstatnejšiemu – k prírode a vlastným možnostiam, nakoľko dnes už nikoho z tých, čo sa venujú témam v našom časopise či webe, ani len nenapadne do svojej domácnosti nakupovať tovary tohto druhu. Je to preto, že našli svoju cestu i možnosti, ktoré sa čoraz viac každému z nás otvárajú natoľko, aby nepodľahol ani všeobecnej panike či rozhorčeniu, že nás ktosi chce takto ponížiť či rovno otráviť. Máme v rukách vlastné rozhodnutia a vlastnú slobodnú vôľu, kam sa pozrieť, čo a u koho si kúpiť či rovno dopestovať. No a nás teší, že svojou mierou k takémuto ,,nerozčuľovaniu sa“ prispievame i my. Veď číslo, ktoré som v úvode v súvislosti s našou webovou stránkou uviedla, hovorí za všetko. Priatelia, ďakujeme, že ste....

 

AUGUST 2016

Rozmýšľala som, milí priatelia, že dnešný úvodník venujem medziľudským vzťahom a pokúsim sa vysvetliť, kedy a ako sa väzby medzi nami, ktoré nás zaťažujú, riešia v prospech všetkých zúčastnených a prestávajú nad nami visieť ako Damoklov meč. Avšak realita, ktorú vnímam čoraz viac okolo seba a vyplýva aj z vašich otázok, ktoré nám prichádzajú, ma hodila celkom k inej téme. Veľa mladých ľudí, ktorých osobne poznám, sa v poslednej dobe ocitá v zvláštnom rozpoložení. Nerozumejú sami sebe, sú podráždení, nesústredení a, samozrejme, aj poriadne zmätení. Sú v slepej uličke pocitov, akoby sa stali obeťou vlastnej povrchnosti doterajšieho žitia. Áno, je ich čoraz viacej a nie vždy je možné reálne posúdiť zdroj ich nerovnováhy. Sú to však jedinečné okamihy, ktoré prežívajú, a my by sme mali byť prítomní pri korekciách ich strachov, pretože podľa toho, čo prežívajú, ide o všeobecné prebudenie sa, kedy sa stali súčasťou bytostného stavu – rozhodnutia sa. Je úžasné, že došli na rázcestie vo veku, ktorý my vnímame ako pomerne mladý. Nepotrebovali študovať ani hľadať duchovné poznanie. Oni to proste vnútorne z ničoho nič pociťujú. Tak, ako my všetci, ktorí sme už akýmkoľvek spôsobom „pričuchli“ k poznaniu, tak i oni sa bez informačného podtónu dostávajú presne k bodu, ktorý utvára, tvorí a zároveň pretvára všetko okolo nás. Aj oni sa vo svojej milej nevedomosti a popritom v absolútnej pravde a hĺbavej vedomosti dostali do štádia rozpomínania a rozhodnutí, aký život chcú žiť. Tu na tejto planéte a či vôbec chcú nejaký život na nej žiť. Začína ich desiť realita nalinkovaných falošných predstáv, ktorými ich systémom prepracované linky dennodenne navigujú, čo je správne a čo nie... Vo svojom vnútri začínajú kriticky posudzovať a vnímať svoju doterajšiu existenciu. Pociťujú potrebu konečne realitu prežiť sebou samým – takým, ako je vo svojej podstate každý človek. Mnohí múdri ľudia by tento okamih nazvali posvätným okamihom prebudenia sa, avšak mnohí systémoví ľudia by, naopak, svoju ratolesť navigovali k prvému odborníkovi. Priatelia, je toho okolo nás veľmi veľa a vnímame to čoraz silnejšie. Najmä tí, ktorým sa stala otázka prebúdzania sa transformačných procesov okolo nás akýmsi poslaním, pretože si uvedomujeme, že sa takto skutočne môže vytvoriť civilizácia, ktorá bude svet vnímať ako miesto, ktoré je darom, nie ľudským prekliatím. Aj keď sa možno situácia týchto ľudí na prvý pohľad zdá v súčasnosti bezvýchodisková, nie je to tak. Dopriať im treba iba čas, aby si naozaj uvedomili, kým v skutočnosti sú a vďaka tomu budú schopní, miesto trpkej sebakritiky, pochváliť všetko to, čím dosiaľ boli a budú sa snažiť byť niečím viac. A možno to viac bude natoľko veľkým, že si spomenú na fakt, že prišli na tento svet presne preto, aby ho v jeho podstate vyliečili. Spomínanie je však náročné. No pomôcť im rozhodne môžeme...

JÚL 2016

Milí priatelia, prednedávnom sa objavili v tlači správy, ktoré mnohých reálne zmýšľajúcich ľudí venujúcich sa odkazu našich predkov a vyháňajúcich svoje ovečky každé ráno na horské lúky privádzali prinajmenšom k jedinému gestu – poklepkať si prstom po čele. Toto gesto pochybností o zdravom rozume naslovovzatých šíriteľov správ, že výrobky z ovčieho a kozieho mlieka sú nebezpečné a že sú možným zdrojom epidémie kliešťovej encefalitídy, bolo po celý jún oprávnené. Spochybnili tým salaše z okolia Košíc a Banskej Bystrice. Celý jún sa vystrašená verejnosť, dbajúca o svoje zdravie a reagujúca na zaručené fakty odborných vyjadrení o ,,možnom zdroji“, pozastavovala nad dôveryhodnosťou dosiaľ ospevovaného chovu oviec a kôz vo voľnej prírode či telu prospešnou konzumáciou ich produktov. Mlieko, bryndza, ovčie syry, kozie syry, žinčica... všetko bolo za hranicou prospešnosti. Naopak, kompetentní v rámci prevencie radšej pred nimi varovali! Salaše boli zhrozené i existenčne ohrozené a naši predkovia, ktorí sa od nepamäti chovu oviec a kôz venovali po celé generácie, sa zrejme obracali v hroboch.

Nečudo...  pred pár dňami vyšla, ako inak, dementujúca správa, vyvracajúca hrozby spred niekoľkých týždňov. Hoci v rámci núdzových opatrení vyšetrili takmer 400 vzoriek mlieka, ani v jednom sa prítomnosť spomínaného vírusu nepotvrdila. Citujem zástupcu rezortu: ,,Mlieko, bryndza, ovčie a kozie syry, ale aj žinčica sú úplne bezpečné.“  Ide teda opäť o bezpečné a zdravé slovenské výrobky, ktoré sú podľa slov pracovníkov rezortu ,,vynikajúcim prvkom propagácie slovenského poľnohospodárstva či  budovaniu vzťahu k slovenským výrobkom a krajine.“ Môj starký, už som to tu spomínala, bol tiež celý život bačom, ktorého fortieľ si ľudia vážili. O novodobom procese pasterizácie vtedy ani len netušil, ale hovorieval mi ako maličkej jediné: „Ovečku sme my, ľudia, sem na zem dostali darom. Cez jej mäsko ti príde do kostí sila našich hôr, cez jej mliečko liečivosť byliniek a šťavnatosť tráv, cez kožúšok teplo kozuba v kolibe a keď sa jej pozrieš do očí, dá ti i zo svojej pokory.“ O kliešťovej encefalitíde nehovoril ani, ako sa hovorí, ,,ň“. Vtedy netušil ani to, že raz sa jeho slová potvrdia a mikrobiológovia nazvú bryndzu najlepším patentom prírody. Nám, ľuďom, obetiam doby informačných technológií, však dnes stačí jediné čiernym na bielom napísané ,,vystrašenie“ a odcudzujeme grify našich predkov i vlastné intuitívne chute či trebárs i zdravý rozum šmahom ruky a v strachu o svoje zdravie zanevrieme na tradície datované na storočia. Nedajme sa zmiasť a nestávajme sa dobrovoľne obeťami, nestojí nám to za to. Naopak, verme. Verme sebe, svojmu telu a svojim génom, ktoré v sebe ukladali múdrosť stáročia a možno i tisícročia. Je čas naučiť sa v týchto informáciách čítať. Vedomie ľudstva totiž postupne mnohým z nás otvára svoje tajomné komnaty. A možno sa to čítanie spúšťa práve spomínaným klepaním na čelo. Ktovie....

 

JÚN 2016 

Nedávno, milí priatelia, som mala možnosť vypočuť si rozhovor dvoch žien, ktoré hodnotili výkonnosť zdravotníckych zariadení bežného štandardu a svorne konštatovali, že ak sa kdesi chcú objednať, trvá to aj niekoľko týždňov, ba mesiacov. Zhodli sa na tom, že tým pravým dôvodom na nekonečne dlhý poradovník sú množstvá nezmyslených, ale zato pekne preplácaných vyšetrení, ktoré sa objavujú v rukách dôchodcov. A tí v neznalosti a slepej dôvere všetko, čo im povie a odporučí lekár, vraj plnia bez reptania a do bodky. A tak, ak ide dôchodca k lekárovi v rámci obyčajnej prevencie, veď sa patrí dať si sem-tam skontrolovať aspoň krv či zmerať tlak, sa jedna návšteva mení na siahodlhý sled nabaľujúcich sa vyšetrení, vypĺňajúci dôchodcovi čas. Áno, realita, o ktorej zrejme všetci vieme. No mňa vskutku potešil koniec rozhovoru, ktorý bol s čoraz početnejšími argumentmi znevýhodnenej časti populácie, do ktorej obe debatujúce patrili, stále viac a viac vášnivejší, keď situáciu zhodnotili dokonalým riešením: ,,Vieš čo? Ja sa môžem na takýto systém vlastne vykašľať! Mne už dôchodky aj tak vyplácať nebudú... A ja, ak raz poviem dosť, vôbec nemusím hrať takúto ich hru! Nájdem si spôsob, ako byť zdravá a nebude ma zaťažovať žiadny tabuľkový svet, ktorý si aj tak vymysleli len preto, aby mnou manipulovali a aby si ma chovali ako pokusného králika...“ A verdikt? Ženy boli rozohnené natoľko, že začali vyťahovať z pamäťových zákrut jeden recept za druhým, ktoré tam mali uložené od čias detstva a ktoré im tam povkladali konkrétnymi situáciami staré mamy. Pre mňa bola táto situácia veľmi zaujímavá už len z toho pohľadu, že som dosť aktívnou súčasťou ľudí, ktorí sa rozhodli nájsť spôsoby a spomenúť si práve na tie dôležité veci v prírode, ktoré nám sem boli dané k zjednodušeniu nášho fungovania. A dodnes sú tak kombinovateľné, že nám – zábudlivcom, skutočne stačí iba málo na to, aby sme ich vedeli spoznať a užívať. Pretože túto cestu slobodného rozhodnutia nám, pokiaľ zotrváme skalopevne na svojom, nemôže zakázať nikto!

Nepíšem to, samozrejme, milí priatelia, ako príklad náhodou. Pred pár dňami sme pridávali do noviniek na našej webovej stránke www.vitalitanet.sk článok o tom, že aj my sa pridávame k záchrane Coriolusu pred európskou legislatívou.  Jedná sa o hubu rastúcu na dreve, ktorú i my poznáme ako trúdnikovec pestrý (Coriolus versicolor), ktorého liečivé účinky sú neprehliadnuteľné a donedávna ich bolo možné využívať pri nádorových ochorenia či problémoch pri chemoterapii. Dnes tento produkt vysoko hodnotený najmä tradičnou čínskou medicínou oficiálne nenájdete. Pýtate sa prečo? Dielňa európskych legislatívnych zákonodarcov, ktorým sa všetci svorne skladáme na odmeny, totiž nezmyslene rozhodla, že spadá do geneticky modifikovaných potravín! Na trhu sa teda ponúka ako veterinárny prípravok pre psy a mačky, tu však treba myslieť na to, že ,,zatiaľ“. A ako to už býva, podobný osud hrozí ďalším a ďalším osvedčeným a účinným prírodným prostriedkom. 

Priatelia, podotýkam – prírodným prostriedkom, ktoré nám dáva do užívania sama príroda. Sú tu pre nás stále, iba my sa na ne zatiaľ nedívame ako na čosi, čo vieme v prípade potreby vziať a užiť. Zato sa často spoliehame na bezmenných tvorcov obsahu záhadných krabičiek s ešte záhadnejšími názvami, ktorých zverejneným účinkom nám neostáva nič iné iba donekonečna veriť. Veriť prirodzenosti v každom z nás sa stalo neprirodzeným... No doba sa mení. Ľudia začínajú chápať a rovnako ako v úvode spomínané panie, začínajú všetci čoraz viac uvažovať o vlastnom rozhodnutí. Riešenie totiž existuje.

 

MÁJ 2016 

 Milí priatelia, presne pred rokom som v májovom úvodníku písala o tom, že proces zmien nastáva v každom z nás a je tak naliehavý, že jeho realizačné, nazvem ich, bonmoty, ktoré sú často na hranici satiry, nikto z nás nedokáže vedome ovplyvniť natoľko, aby sa mohol svojmu okoliu pochváliť, že tak učinil a jeho sa žiadna prebiehajúca zmena netýka. Prešlo dvanásť mesiacov, a každý z nás by pri retrospektíve vlastnej slobodnej vôle v tomto ohľade vedel povedať všeličo. Niekto čoraz častejšie a samozrejme o to intenzívnejšie mení svoje myslenie, iný prácu, ďalším sa otriaslo v základoch zázemie, iní prišli o blízkych a priateľov. To sú ale aspekty tej nepríjemnejšej stránky, ktorú si človek pri sumarizácii ,,zažitého“ akosi zo zvyku uvedomuje ako prvú.

 Avšak, ak sa čo i len kúsok sústredíme, otvorí sa nám pri nej aj iná nádoba s oveľa prirodzenejšími i príjemnejšími krokmi k zmene. Treba si totiž uvedomiť, že všetky tie, ktoré si pamätáme, boli iba sprievodným ,,cvičením“, aj keď často nepríjemným, k tomu najdôležitejšiemu, čo nás všetkých bez rozdielu postretlo. Mnohí majú tendencie vymaniť sa zo systému. Niekto tak činí úspešne, iný, si volí dlhšiu verziu svojej cesty. Ďalší z nás pri realizácii tohto zámeru úpenlivo hľadajú toho svojho správneho ,,učiteľa“ . Pripomínam, že ide o každého slobodnú voľbu a skôr či neskôr každý z nás hľadajúcich pochopí, že ten najzodpovednejší učiteľ sa skrýva práve v ňom. Učiteľ, ktorý si pamätá na všetko, čo patrí jeho poznaniu, jeho vývinu a jeho napredovaniu. Učiteľ, čo odpovie sám sebe, nič nezamlčuje ani nekomplikuje. Naopak, všetko zľahčí natoľko, že my v našom komplikovanom svete, ktorý žijeme, vlastne často ani nedokážeme čo i len pochopiť alebo dať do súvislostí odpovede, a to práve kvôli ich jednoduchosti a priamočiarosti, ktorou sú nám dávané. Hovoríme si s obľubou: „Ale to si iba namýšľam! To mi pracuje fantázia! Fúúú, žeby déjᾲ vu? Či som to videl vo filmovej scéne?“ Spomenúť si však, v ktorej scéne, nie je možné, a tak radšej mávneme rukou a opätovne sa nechávame stiahnuť do „systému“. No doba je skutočne zvláštna, cítime zmeny tak na tele ako aj na duši. Boľavé sa derie vonku, nevypovedané začína v nás kričať a nevyriešené sa situačne hlási o slovo. Cítime to všetci bez rozdielu! Niektorým je skutočne telesne zle, mnohí ostávajú nervózni a podráždení. Iní to pre istou pripisujú meteo senzibilite či reakciám na klimatické zmeny a ďalší neváhajú používať tak obľúbené a konšpiračným duchom zaváňajúce „posypy“.

Sme ľudia zvyknutí na zdôvodňovanie, polopatistické vysvetľovanie a rukolapné dôkazy. Rešpektujeme tak dané stavy celý život a robíme to napriek tomu, že už celé desiatky rokov žijeme ako časť toho kontroverzného sveta plného pravidiel virtuálnosti, imaginárnosti a vlastných povrchných predstáv. Veď ruku na srdce, kto z nás si ešte neuvedomil, že deti sa dnes v tom lepšom prípade starajú o imaginárne zvieratká, pestujú si zeleninu a ovocie na imaginárnych farmách alebo bojujú o svoju existenciu vo virtuálnom svete? A čo je najhoršie, veria mu! Zapájajú tak vďaka kohosi vplyvu do sféry vnímania tú časť svojho „učiteľského JA“, ktorá by im otvorila cestu k samému sebe. Aj vás to zaráža? Nuž, priatelia, zmena sa týka každého a je na nás, či im včas nepostavíme pred tie cudzie značky na ich ceste, ktoré ukazujú obchádzky, tú našu. Avšak, ako všetci isto dobre viete, môže byť len varovná, pretože slobodne si vždy vyberú samy. No ruku na srdce, ukázať deťom napríklad ako sa zo žihľavy, púpavy či šťaveľa dá uvariť výborná polievočka, či že aj čerstvá fialka výborne chutí a rovnako chutí aj to ostatné, čo jedia včielky, im raz môže pomôcť zachrániť svet....

 

APRÍL 2016

Nuž, priatelia moji, opäť mi to, a zrejme aj vám, ušlo ako voda a na jarné dvere nám klope apríl. Pre niekoho pochabý, pre iného ďalší jarný mesiac – priam posvätný. A hoci my sme na to akosi príchodom konzumnej a hektickej spoločnosti dávno zabudli, uplynulé týždne sa u našich predkov uctievali silne duchovnými obradmi. Viazali ich na vydymovanie príbytkov posvätnými rastlinami, rovnako ako aj na ich svätenie životodarnou vodou. Tou svätili i svoje devy. Boli to týždne, keď uctievali liečiteľstvo, no i svoje zvieratá a konali ochranné obrady úrody. Jar vítali a vysväcovali ohňom, uctievali silu zeme. Ako je možné, že my, ich potomkovia, sme na tento základný princíp úcty, ochrany a vďaky jednoducho všeobecne zabudli?

Presne táto otázka mi chodila pred pár dňami po rozume, keď som pozorovala ľudí hľadiacich do plameňov horiacej vatry počas vskutku myšlienkovo nápaditej akcie – Keltského telegrafu. Plní zvedavosti prichádzali, plní dúfania čakali, že uvidia v diaľke vatry na iných kopcoch a plní nedočkavosti, hladní po ľahko dostupných informáciách čakali, že ako je to v dnešnej dobe zvykom, vezme ktosi do ruky mikrofón a zmysel blikajúcich vatier polopatisticky a kvetnato vysvetlí. Zabudli, pomyslela som si, zabudli si všimnúť, čo sa dialo. Videli a pritom nezbadali. Hoci sa mnohí priznali, že ich tam čosi hnalo, nenaplnili svoju žiadostivosť zvyčajným pokrmom súčasnosti. Avšak všetko, čo malo, prešlo... V tú istú hodinu sa stali súčasťou jednej, spokojne poviem, magickej myšlienky tisíce ľudí, ktorí stáli na mnohých okolitých kopcoch a prekročili svojím vnímaním priestor naprieč celou krajinou. Každý z nich bol v malom, ale veľmi podstatnom okamihu v hlbokom súlade s prírodou, pocítil silu jej oživenia a úctu voči svojim koreňom. Precítil, že ich netreba opustiť...

Ako som tak premýšľala, dívajúc sa na ohňom fascinovaných ľudí, nahol sa ku mne jeden z priateľov a vraví: ,,Nedávno som zachytil informáciu o energetických lúčoch či žilách, ktoré idú popod Zem. Nabíjajú nás, živia pôdu i samotné krajiny a ľudí v nej, aby vydržali. Každá z krajín má tú svoju a možno aj niekoľko. Jedna ide vraj popod Nízke Tatry... Vieš, že práve na nej stojíme?“  Ani na okamih som o jeho slovách nezapochybovala a uvedomila som si, že skutočne áno, samozrejme, že o tom viem. A nielen ja! Veď tu všetci spoločne rezonujeme so Zemou.

Priatelia, práve apríl, ktorý je pred nami, má v starovekom kalendári zaznačený jeden z dôležitých dní našich predkov. Je na Juraja, ktorého menný predchodca bol podľa spomínaného kalendára nie náhodou Zemin. Je to sviatok zasvätený Dňu Zeme a ochrannému hadovi. Možno to, čo mi pri horiacej vatre vravel onen priateľ, je práve jeho zmyslom. A naši predkovia, rozumejúc Zemi a prírode, to jednoducho vedeli... Čo poviete?

MAREC 2016

Prednedávnom mi, milí priatelia, dala zrejme nechtiac, ale určite nie náhodou, moja priateľka do pozornosti článok, ktorého príchod a súvislosti v ňom mi doplnil sled informácií, čo ku mne mierili už dlhšiu dobu. Udalosti mali, samozrejme, svoj vývoj a keďže som i ja človek, ako každý iný, informácie, ktoré ma svojím obsahom zaujali a vnímala som ich ako ,,určené mne“ , nie a nie správne k mojej spokojnosti rozlúštiť. Lebo som chcela...
Poznáme to všetci dobre – kdesi vzadu som chápala a pociťovala svoje najhlbšie myšlienky správne, lež preložiť ich do slovenčiny bolo náramne ťažké a priznám sa, stále som sa prichytila pri pochybnosti, či nejde náhodou o prejav nejakých pozostatkov môjho ľudského ega, ktoré ma chce čosi zase učiť. Článok bol o návrate drakov a zvyšovaní vibrácií na Zemi. Bol o ich energii a prepojení na nás – ľudí. Ľudí, čo ich energiu nesú, čo vnímajú ich múdrosť, ktorá drieme v skalách, pôde, okolí jazier a hôr. Hovorí sa o nich ako o strážcoch silových miest i portálov, ktoré obklopujú svojím telom. Pociťujeme ich a komunikujú s nami. Jednoducho o nich vieme. VIEME? Odpradávna. A vieme oveľa viac. Veď prečo sme ako deti vo svojej čistote a neomylnom vnímaní ,,svetopravdy“ bez zaváhania žili rozprávkami až do momentu nekompromisného nástupu systému?
Silné a aktívne vnímanie čohosi podobného mimo reality, ktorú nám ponúka dennodenne život systémovo mýliaci nás bez rozdielu a odvádzajúci našu pozornosť od návratu  k poznaniu, mi dávnejšie pred spomínaným článkom nečakane spustila prechádzka v prírode. Spúšťačom bola len tak prehodená veta: ,,Tu leží, tam má hlavu a tu chvost, iba sa nedávno kúsok pohla...“ Po tichej, navonok nerozoznateľnej zhode s jej autorom som jej nemohla venovať v danej chvíli svoju nekonečnú zvedavosť. Rovnako ako on i ja som totiž pocítila jediné – že VIEM. Áno, čoraz intenzívnejšie cítime silu prítomných energií a v súvislosti s nimi aj nekonečný sled vlastných možností, ktoré často mnohých z nás hádžu do nepochopiteľných situácií, výsledok ktorých bude možné zhodnotiť až s odstupom času. Avšak všetci cítime ich silu, v mnohých prípadoch silu tvoriacu, silu čo dokáže realizovať dovtedy nemožné, no v mnohých i tú deštrukčnú, ktorej príchod si volí účastník daného súboja a často je to súboj samého so sebou, opäť sám. Je to prirodzené, pretože sme na Zemi, máme fyzické telá a cítime, čo je bolesť, ktorá k nám ide najmä cez emócie a to z jediného dôvodu – emócie otvárajú srdce vo vzťahu k okoliu, národu, legendám i samotnej Zemi. Pokiaľ čosi priťahujeme, robíme tak len v prirodzenom v súlade s tým, čím sami vo vnútri sme a kde sa v danej chvíli ocitáme. Často popri tom hľadáme odobrenie ,,zhora“ či akúkoľvek, dovtedy pre súčasnosť driemajúcu, pomoc.

Hovorí sa, že číslo 16, ktoré je poradovým číslom súčasného roka v tomto storočí, je akýmsi úderom blesku, ktorý, ak to nejde po dobrom, jednoducho udrie, zaburáca a rozmetá všetko v jednej chvíli. Situácia sa uvoľní... a uvoľní sa vďaka nám všetkým. Ktovie, možno to budú i oné dračie energie skrze nás. Marec a jeho prvý týždeň je, priatelia, tu...

 

FEBRUÁR 2016 

Milí priatelia, je ešte len druhý mesiac v roku a ľudia všeobecne, rovnako ako my v redakcii, veľmi intenzívne cítia, že sa čosi deje okolo nás všetkých, samozrejme, nevynímajúc naše vnútra. Ide o intenzívne napojenie sa na to, čomu sa hovorí ZDROJ, sprevádza ho všeobecné POCHOPENIE a zemský NÁVRAT k svojmu predurčeniu. Jednoduchšie povedané – naše ,,fyzično“ sa aktívne stáva tým „fyzičnom“, ktoré pracuje na základe plnohodnotného prepojenia sa. Akoby človek prirodzene prechádzal prerodom či priamou transformáciou, ktorá vrcholí v konkrétne, pre neho dovtedy netypické činy a silné, zásadné rozhodnutia. Dosiaľ nezvyčajné, no v konečnom dôsledku premeny veľmi prirodzené rozhodnutia, ktoré sú súčasťou procesu tvorby.

Isto ste to zaznamenali. Zvláštne zmeny plné hlbokého odhodlania. Kedysi dávnejšie som písala o fenoméne stej opice, kedy, akoby náhodou, sa naplní tá stá čaša poznania, ktorú niekto z nás drží v rukách a všetko zásadné a dôležité sa udeje v jednom okamihu. Všetci sme toho súčasťou, všetci bez rozdielu. Náš priateľ dávnejšie predvídavo hovorieval o nastavenom, bytosťami presne pripravovanom systéme, ktorý je realizovaný ako naša možnosť od základu, aby sme sa sami sebe stali stabilní. Systéme, ktorý je tu pre každého z nás a stačí iba jediné – odhodlať sa a pritlačiť akoby zvrchu, akoby ste stáčali gombík so zaužívaným nápisom dnešnej pretechnizovanej doby ,,ENTER“. Nerozumela som vtedy a, pravdupovediac, hľadala som súvislosti v čase, keď ešte viditeľné neboli. Dnes tu sú. Pre nás všetkých a my nimi prirodzene prechádzame, každý na svojej úrovni vedomia. Vzťahy s blízkymi, rodičmi, prácou, situáciou okolo nás... Hľadať logiku alebo význam je takmer nemožné. No triafa to presne – priamo do srdca. A presne to je dôležité.

To však nie je všetko, lebo sú alebo ešte presnejšie – sme i takí, a nevynímam ani samu seba, ktorí sme nútení konať na úrovni fyzického bytia, aby sme realizovali prítomnosť. A tak,milí priatelia, čokoľvek v týchto týždňoch spravíte alebo spravené zachytíte, je dôležité pre ďalší vývoj vecí a napredovanie nás všetkých tam, kam sa snažíme témami mieriť aj my v časopise VITALITA. Tentoraz nám je ale všetkým dané potrafiť. Priatelia, verím, že súčasný stav vedomia, ktorý nesieme a ktorý žijeme, je veľmi potrebný, aby tvoril cestu do ďalšieho obdobia nás všetkých, uvedomujúc si vlastnú zodpovednosť voči ľudstvu, Zemi i celému Vesmíru. Otvorenie portálov, o ktorom mnohí z nás vedeli a, i vďaka článkom v našom časopise, vedia, spustilo potrebu priamej práce, lebo my všetci sme vďaka tomu onými priamymi účastníkmi tvorby a my sami, teraz si dovolím zopakovať slová našej priateľky Katky Karaimi Motyčkovej – sme ,,chodiaci osud“, ktorý informácie nielen prijíma, ale tu na Zemi ich cez telo dokáže vkladať.

Čaká nás, priatelia, veľa práce, často z prvého pohľadu prinajmenšom zvláštnej, no všetko nasvedčuje tomu, že práve ona bude mostíkom k súladu medzi ilúziami, do ktorých unikáme a pocitom uvoľnenia vo vnútri nás samých, ktoré vedie k nájdeniu našej prirodzenej ozajstnosti.

Nedovoľme si strach, sme totiž predovšetkým TVORCAMI. 

 

JANUÁR 2016 

 Pamätáte sa, priatelia? Písal sa rok 2012 a mnohí z nás očakávali verdikt. Posledný či akýsi konečný verdikt. Mnohí si vtedy potajme, aby sa susedia či priatelia nesmiali ich malichernosti, robili zásoby potravín, ktoré nemohli byť znehodnotené. Tankovali do auta plnú nádrž, tvrdiac akože: ,,To len keby dačo,“ či nakupovali zásoby sviec a zápaliek. Ba uvažovali, ako prežiť, keď nebude nič... Áno, prešli od vtedy tri roky a my sme sa miesto toho ,,nič“ ocitli v čísle 2016. Spolu je to deväť. Podľa numerologických znalostí deviatka nielenže zakončuje celý rad základných čísel, no je i vznešená, veľkorysá a stelesňuje ušľachtilé ideály ľudskosti. Zvláštnosťou, ktorá podčiarkuje jedinečnosť čísla deväť, je jeho správanie sa pri násobení. Nech číslo deväť vynásobíte akýmkoľvek iným číslom, dostanete vždy opäť deviatku. Nie nadarmo práve deviatka vytvára jedinečný ideál, ktorý umocnený akýmkoľvek iným princípom, smeruje stále sám k sebe. Nie je to vôbec náhoda. Ide totiž o odpoveď pre mnohých z nás, ktorí hľadajú svoju rolu v existencii, bytí i princípe. Slovíčka, ktoré tajuplne zahaľujú svoju pravú podstatu v tom najjednoduchšom spojení slov: ,,TU A TERAZ.“ A, samozrejme, toho najčarovnejšieho slovíčka: ,,SOM.“ Presne tak, priatelia, obyčajného významu tvrdenia ,,JA SOM.“ Deviatka po tom, čo po stupnici vývoja i poznávania, či uvedomenia si každý z nás prešiel, človeka i samotný svet vracia k tej najobyčajnejšej prapodstate, ktorú v sebe všetci, nevynímajúc nikoho, z nás ukrývame, chránime, ba i bránime pred okolitým svetom. Kto z nás nepozná pocit, keď sa mu realita života skríži s pocitom a hodnotením: ,,Vedel som to, ba čo presne som to očakával a vôbec ma to neprekvapuje.“ Ale skadiaľ toto všetko vieme? Nuž z nášho vnútorného poznania, priatelia. Z tej najvnútornejšej hĺbky nášho ,,najhlbšieho samého seba“. Zamýšľate a usmievate sa pri mojich slovách, že nerozumiete a navyše, že máte často zo seba a okolitého diania, ktoré vás vedie k neobyčajným rozhodnutiam, strach?Priatelia, v súčasnosti to platí zvlášť. Je to prirodzené, pretože si to my sami i samotná doba, ktorú žijeme a ktorá je na svojej zrýchlenej ceste vývoja, od nás vyžaduje. Hovorí sa, že Boh je Bohom odvážnych. A práve on vie naše pocity pochopiť, pretože odvážni sú tí, ktorí prijímajú rozhodnutia so ,,zvláštnym“ strachom. Práve ich pochybnosti sú im v realite pancierom a pri všetkom, čo v tejto súvislosti robia, sa chvíľkami oddávajú pocitom úzkosti. A aby to nebolo všetko, neprestajne hľadajú odpoveď na otázku, či postupujú správne, alebo sa dopúšťajú omylov. No napriek tomu konajú... KONAJÚ! Pretože Boh je Bohom odvážnych. Dnes vychádza januárové číslo časopisu VITALITA. Priatelia, presne pred 16 rokmi vyšlo to naše v histórii prvé číslo a my, čo sme pri jeho zrode stáli, sme s týmito pocitmi vďaka dobe, ktorou sme prešli, neraz bojovali. Prichádza k vám už naše ,,stoosemdesiate prvé číslo“. Pretože sme sa za tie roky odvážni naučili byť, spoločne s vami konáme a ako ľudia presvedčení v proces vývoja a tvorby, konať budeme. Je totiž čas. Ako hovorieval náš priateľ: ,,Všetko je teraz pripravené a systémy sú nastavené...“

Priatelia, prajme si všetci spoločne pre rok 2016, aby jeho smerovanie ,,SAMĚHO K SEBE“ nabralo u každého z nás ten najvznešenejší ráz...

Erika Lamperová a redakcia

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

DECEMBER 2015

   Priatelia naši, opäť je tu december a s ním aj koniec roka 2015. Koniec, ktorý, ako býva čoraz častejšie zvykom, prišiel opäť rýchlejšie, ako sme čakali. Predpokladám, že držíte decembrové číslo časopisu VITALITA už na jeho začiatku, a tak venujem myšlienky práve poslednému mesiacu roka, ktorý nám v jeho závere plynie. Nie je náhoda, že pripomínam význam posledného mesiaca, ktorý nás čaká. Máme za sebou rok, ktorý mal byť štartovacím rokom zmien vo svete, ale predovšetkým zásadných a priam neodvratných zmien v nás samých. Koľkí z vás čitateľov i nečitateľov, ktorých len tak poznáme či registrujeme v našom okolí, prešli týmito zmenami? Presnejšie prežitím si uvedomenia?

Všetci, priatelia... Niektorí z nás sa rozhodli ich nezdieľať, neuskutočňovať či priamo sa nami riadiť tu a teraz, ale rozhodli sa ich reálne tvoriť na mieste, ktorému hovoríme ZDROJ. Mnohým z nás sú tieto pocity známe, pretože sa v uplynulých mesiacoch ocitali príliš blízko a stali sa súčasťou nášho pochopenia. Rok 2015 bol však iba akýmsi kľúčikom k realite, ktorá na nás čaká a ktorú sme si naplánovali ďalej zažívať. Bol mostom k nám samým a bol prienikom k naštartovaniu podstaty každého z nás. Mal za následok nezvyčajné rozhodnutia a prinášal i „oné“ pocity zodpovednosti voči často iba tragikomickým ,,hrám“, ktoré sme donedávna navonok hrali sami pred sebou, ale najmä aj pred svojím okolím.

O pár dní už však nastáva obrovský zlom v dramaturgii týchto hier a každý z nás pocíti to, čo mu je dané – naliehavosť čohosi, čo dosiaľ nikto z nás nemal narysované priamočiaro. Naliehavosť vlastných krokov smerom k uplatneniu v realite súčasného sveta a morálnych hodnôt, ktoré, žiaľ, sú ľuďom často akoby zhodou okolností prerozprávané v súlade so zaužívanými predstavami dobra a zla nakrivo. Každý z nás pocíti zvláštne nutkanie, ktoré bude odrazom pripravenosti pracovať. Vieme všetci, že sme tu a teraz pre niečo, čo má veci meniť, niečo, čo má veci naprávať, niečo, čo má veci pozdvihnúť a v konečnom dôsledku i prepracovať a spravodlivo dokonať. Táto realizácia nastáva postupne, akýmsi správnym kolektívnym rozhodnutím, ktorého sme súčasťou a len my sami budeme vedieť v tej najvhodnejšej chvíli a na tom najsprávnejšom mieste zažať v sebe to, čo je nám vlastné a čo je potrebné na realizáciu. Priatelia, v tomto rozhodne nie je sám nikto z nás. Sme totiž všetci presne tam, kde je nutné byť a všetci sme prirodzene nám samým v tom danom mieste, kde sa nachádzame, nastavovaní na tvorbu a realizáciu. Preto je nutné uvedomiť si počas tohtoročného konca roka najmä to, kde sa nachádzame a akou cestou kráčame. Náhoda to rozhodne nie je a my – súčasť redakcie VITALITA vám zo srdca prajeme, aby to uvedomenie bolo viac ako silné, aby tie činy, ktoré na nás všetkých bez rozdielu už čoskoro čakajú, boli tie, ktoré sa dajú nazvať ,,srdcu-najrozvážnejšie“, aké sme mohli vo svojom živote učiniť.

 

 Prajeme vám veľa šťastia, priatelia naši.

Erika Lamperová          

NOVEMBER 2015 

 Nedávno som milí priatelia stretla človeka, ktorý sa celý svoj život venuje zvieratám. Dokonca mám taký pocit, že im verí viac ako ľuďom. Pomáha opusteným, trpiacim a podľa svojich predstáv, ktoré by mali odzrkadľovať ich potreby, im vytvára životné podmienky. Avšak sám trpí, keď ho opúšťajú a nevie si odpovedať, kde robí chybu. Má strach. Možno akási vnútorná väzba na minulosť, možno plachosť a možno potreba lásky, či potreba byť pre niekoho niečím. Potreba... Pripomenulo mi to istého baróna, ktorý obýval jeden z moravských hradov. Síce bohém, no milovník všetkého živého, najmä však psov. Mal ich stovky, pracoval pre ne určený personál, dokonca mali vlastné uteráky i kuchyňu. A keďže sa nemohol od nich odlúčiť, nechával ich vypchávať po smrti v najobľúbenejšej polohe. Vo svojom poňatí tak zachovával život... Dodnes je to najväčšia zbierka na svete.

Prečo to spomínam v dnešnom úvodníku? Hovorí sa, že našim základným inštinktom, je pod sebazáchovy no kultúrna tradícia v nás v každom okamihu života vypestovala v tejto súvislosti ešte čosi navyše. Keďže nám vždy prostredníctvom okolia predávala posolstvá a hovorila čo máme robiť, vštepila nám aj spôsob, akým to máme robiť. Čo? Zachovať život. Nielen vlastný, ale aj ten okolo seba, pretože kdesi vo vnútri hlboko v bunkách je uložená v každom z nás informácia, že tak musíme urobiť.  Avšak je tam kdesi vzadu aj akýsi tichý, cudzí dovetok: ,,Lebo to potrebujete...“ Stojí za ním oná spomínaná kultúra a tradícia, ktorá nám hovorila a dodnes hovorí v návodoch ako byť šťastní, či úspešní o potrebách čohosi konkrétneho, aby sme svoj cieľ dosiahli. Inak sme nešťastní, či bezmocní a bezmocné je aj naše okolie, blízki, príroda, či zvieratá... Bola to kultúrna tradícia, či niečí vzorec, ktorý nás naučil akceptovať výzvam slova potreby rovnako ako stanovil význam slova podmienky a pridal význam aj slovu očakávania? Ktovie, pravdepodobne jedno z toho áno. Myslíme podľa toho, cítime v súlade s ním. Ale akosi sme popri tom pozabudli na význam čohosi v ľudskej existencii veľmi  prirodzeného  - BEZPODMIENEČNOSŤ. Tá, ktorá si nekladie podmienky, nemá potreby, ani očakávania. Ak je pravdou v akejkoľvek súvislosti opak, potom je to iba falošná predstava podľa jedného zo spomínaných vzorcov, ktoré máme žiť. Ale prečo? Možno aby sme mali strach a zabudli, že Život je nielen funkčný ale aj prispôsobivý a tým pádom aj udržateľný.

Priatelia okolo nás je čoraz viac podobne ,,zvláštnych“ situácií. Vnášajú neistotu, zvyšujú potreby aj očakávania a produkujú strach i obavy. Existuje dnes až priveľa cudzích vzorcov, ktoré nás pod rúškom strachu často i geneticky danom, vťahujú  mysľou do náčrtov nejasnej ba až hrozivej budúcnosti.

Nehrajme ich hru... však ju skutočne nepotrebujeme. 

OKTÓBER 2015

Pred pár dňami som, milí priatelia, pridávala na našu internetovú stránku do NOVINIEK pozvánku ne besedu Henriho Monforta, ktorého čitatelia poznajú aj z našich stránok. Súčasťou pozvánky bol k dispozícii aj rozhovor a jeho slová mi dosiaľ kdesi vnútri rezonujú. Hovoril nielen o prírode a postavení človeka v nej, no dotkol sa vnímania a realizovania transformácie Svetla priamo k samotnej hmote. Tento človek však vo svojich odpovediach načrel aj do témy, ktorá – ako sa čoraz častejšie presviedčam – je v týchto týždňoch súčasťou nejedného z nás. Svedčia o tom aj mnohé osudy, s ktorými sa nám zdôverujú čitatelia. Pociťujú, že sa v poslednom čase vyskytuje množstvo chorôb, ktoré akoby okolie prekvapovali svojím rýchlym priebehom, viditeľným zhoršením, silným utrpením a často končia odchodom. Takmer bez rozdielu sa tento scenár týka blízkych priateľov či najbližších príbuzných. Avšak v konečnom dôsledku sa bezprostredne dotýka, milí priatelia, najmä nás samých. Sme TU totiž stále predovšetkým len a len ako ľudia, ktorí cítia všeobecnú zodpovednosť a vnímajú najmä primárnu potrebu, ktorou sa riadime – zachovanie možností vývoja. A či chcem alebo nie, vnímame kdesi vnútri aj to, že každým odchodom niekoho z nás strácame z nášho okolia dôležité sily, ktoré mohli byť pri procese tvorby a vývoja nápomocné. Ešte raz však zopakujem: ,,Sme TU totiž stále predovšetkým len a len ako ľudia.“ Preto v prvom rade vnímame straty a v presvedčení, že možností je vždy dostatok, si slobodnú voľbu uvedomíme až medzi poslednými variantmi rozhodnutia sa. Naše fungovanie je v tejto realite zacielené predovšetkým na fakt, že práca na tejto Zemi ešte nie je hotová a zmysel života nie je naplnený. K tomu sa v takomto prípade vždy pridá poriadna emócia súcitu a nám prirodzenej lásky, no a v niektorých prípadoch aj výčitiek a posudzovania ako inak – vlastných možností. Avšak hovorí sa, že zmeniť môžeme iba to, čo prijmeme, pretože pokiaľ sa čomusi ustavične bránime, ustavične to i trvá...

Preto sa vrátim k spomínanému rozhovoru a vete: ,,Choroba a očistný proces stoja proti sebe – ako skrutka, ktorou skrutkujeme buď smerom dovnútra, alebo von. Očistný proces prebieha na telesnej, emocionálnej, mentálnej aj spirituálnej úrovni a ide o uvoľnenie napätia, stresu, chorôb zaznamenaných v bunkách. V priebehu procesu a po ňom bunkovú pamäť otvárame a uvoľňujeme tak dlho, kým nie je celé telo vyčistené.“ Je to reálne a pravdivé pomenovanie súčasného stavu nejedného z tých priateľov či príbuzných, ktorých sa vaše a, samozrejme, aj naše príbehy týkajú. Pretože je doba, keď sa v rámci slobodných rozhodnutí naozaj rozhoduje nielen o možnostiach, ale aj o spôsoboch. Aj z vašich príbehov totiž vyplýva, že rovnako, ako sa na jedenej strane proces urýchli dramatickým a rýchlym odchodom, sa rovnako rýchlo môže zdravotný stav z ničoho nič aj zlepšiť a choroba vyliečiť. A múdri ľudia v múdrych myšlienkach svorne tvrdia, že takýto silný proces tu v rámci možností a spôsobov, ktoré nám umožňujú ísť ďalej, nám dostupný dosiaľ ešte nebol. Spoliehajme sa teda najmä na tú najpodstatnejšiu vec – slobodnú vôľu, ktorá je často nahlas nevysloviteľná.

SEPTEMBER 2015

Každý z nás vie, že keď človek mechanicky odovzdáva svoje skúsenosti inému človeku, prináša mu väčšinou vlastné poznanie, ktoré rokmi získal na svojich ľudských životných potulkách. Našiel však všetko, čo potreboval či naozaj hľadal? Nepodľahol nahodeným návnadám? Hovorí sa, milí priatelia, že ak máme neustále intenzívnu potrebu čosi hľadať, znamená to, že podliehame niečím predstavám a v konečnom dôsledku sú tieto predstavy o živote nielen cudzie, ale často i umelo tvorené a pre nás ľudí, bytosti i falošné. Vo svojej podstate nás zásadne a v konečnom dôsledku aj pravidelne, programovo odpútavajú od podstaty, ktorú v sebe každý z nás nosí vloženú ako informáciu o samom sebe, o živote a bytostiach, s ktorými sa stýka na svojej súčasnej ceste. Je preto naozaj náročné v súčasnom živote udržať si spôsob života, myslenia i cítenia, ktorý vedie k nám samým, k našej podstate i zámerom, pre ktoré všetci žijeme práve tu a teraz. Ako sa v tom vyznať? 
Niekto to nazýva transformáciou ľudstva, iný vzostupom Zeme, ďalší neodkladnou evolúciou, ba i revolúciou, no nájdu sa i takí, ktorí očakávajú koniec. Neviem, či sú pravdivo zmapované vývojové epochy, či sú reálne zverejnené fakty o nich, ale verím tvrdeniam, že kedykoľvek sa zmenil prevládajúci spôsob myslenia ľudstva, vždy sa zmenili všetky ostatné prvky a stránky života spoločnosti. Tu si zrejme vystačíme s ,,poznaním“ všetci, pretože ak sú informácie, ktoré nám boli v rámci vzdelania sprostredkované, skutočne pravdivé, vieme sa dopátrať v histórii ľudstva k týmto zmenám. Či to už bolo ,,všeobecné prebudenie sa“ v obraze nového vnímania vesmíru, či spôsobu života človeka alebo aj poznania ľudských vzťahov. Teraz však všetci intenzívne cítime, že v našich životoch reálne nastáva ďalšia prelomová doba. Tá ale nebude o technológiách, vede ani o výskumoch, ktoré v našich mysliach zásadné evolučné zmeny v histórii ľudstva evokujú. Táto doba je zrejme tým najobťažnejším, ale na druhej strane i najprirodzenejším transformačným alebo ak chcete revolučným procesom v samom človeku, pretože predstavuje doteraz najcitlivejšiu oblasť – duchovné prebúdzanie. Prečo som ho označila za najprirodzenejší? Priatelia, pretože je odnepamäti v nás. Mnohí to cítia, a čoraz viac je tých, čo svojim pocitom dali a dávajú do užívania aj svoje myslenie. Bod, ktorý sa nazýva zlomový, a ktorý zrejme označuje veličinu množstva takýchto ľudí, je podľa mnohých vnímavých jednotlivcov čoraz bližšie. Veď ruku na srdce, priatelia naši, však vedno s nami cítite, a to nielen pri listovaní našich stránok, že skutočne musí existovať iný spôsob života?

Áno, je! Schovaný za duchovným prebudením sa každého z nás. Preto je nám veľkou cťou, že do tohto procesu svoj podiel každomesačne už dlhé roky vkladáme i my – vaši priatelia v redakcii. 

 

AUGUST 2015

Koľkí z nás, priatelia naši, ktorým sú témy v tomto časopise blízke, sa v poslednej dobe zamýšľajú oveľa častejšie, ako to bolo predtým, či už priamo, no i nepriamo nad tým, či si niečo zaslúžia alebo nie? Nie je to však väčšinou uvažovanie človeka o odmene ani o príjemnej situácii. Spomínané myšlienky sa objavujú v súvislostiach s našimi blízkymi, prácou alebo okolnosťami, ktoré výrazne a, samozrejme, aj poriadne rušivo zasahujú do života zamýšľajúcich sa. Kolobeh často takmer zúfalých otázok, ktorých intenzita má neodbytný nádych stupňujúceho sa napätia s akoby neriešiteľným základom: ,,Prečo práve ja a za čo to všetko mám? Ako veci riešiť; riešiť ich vôbec? A ak tak urobiť, prečo opäť a zase len ja!?“ Uspokojujúca odpoveď však zvonku jednoducho akosi neprichádza, a preto sa pokúsim niečo, čo sa na ňu bude určite svojimi znakmi podobať, predsa len sformulovať. Či podstatu vycítite, bude iba na vás.
Veľmi často sa odvolávam na múdre knihy, pretože hoci ich čítam veľmi svojským spôsobom, a určite nie som sama, ktorá iba otvára určitú časť a rovnako určitú časť z kníh chvíľu číta... Robím to preto, aby som tak stihla hlbšie vnímať odpovede. Prídu vždy. Akurát ja, tak ako viacerí z nás, som nie vždy pripravená prijať ich, prípadne aplikovať. Mnohé rozuzlenia, v týchto súvislostiach schovaných za otázku ,,prečo práve ja“, navádzajú na pochopenie vlastnej božskosti. A to aj za takúto v tej chvíli vskutku nelogickú cenu. A čo ak sa navyše človek skúšaný takými okolnosťami rozhodne nehodlá považovať za božského? Už vôbec v situácii, ktorou v danej chvíli prechádza? Čo ak sa mieni považovať za úbohého a pokorného či pokoreného! Za človeka, ktorý si ,,nezaslúži“! 

Vec pohľadu svedčí o inom. Hovorí sa, a to neváham povedať – v rôznych obmenách a variantoch, že tí, čo nesú určité posolstvá nám ,,ľuďom“, neprichádzajú s tým, aby pokorili. Naopak – oni povznášajú... Človeka nezrážajú na zem! V tom vraj spočíva sláva opradená tajomstvom každého z nás... 

Presne tak, priatelia naši. Realita je často iná, tak po chvíli, ako po istom čase či z iného uhla pohľadu... Aj ja som si, veľmi dobre, a musím priznať v danej chvíli aj s adekvátnym potešením, zapamätala vetu z jednej takejto knihy: ,,VŠETCI ste bytosti z nadpozemskej sféry a všetci predstierate, že ste ľuďmi. Musíte to pochopiť a prijať.“ Tu to však nekončí a myslím, že rozvitie toho zvláštneho pocitu bolo v tej istej knihe: ,,Prišli ste zachrániť ľudstvo pred jeho mylnými predstavami o sebe samom...“  Ešte raz – jeho vlastnými mylnými predstavami o samom sebe! Preto práve vy...

JÚL 2015

Nedávno sme, milí priatelia, uverejnili článok o tom, ako spoznáme dobrého terapeuta a prečo sú niektorí liečitelia sami chorí, iným pomáhajú a sebe nepomôžu. Vzbudil vo vás čitateľoch veľkú odozvu, ktorú sme mohli pozorovať nielen slovne, ale najmä počtom prečítaní po jeho čiastkovom uverejnení na našej internetovej stránke www.vitalitanet.sk. Práve táto téma je vám, a priznám sa i nám, bližšia oveľa viac ako mnohé iné, pretože sa v posledných týždňoch či presnejšie mesiacoch priamo či nepriamo dotkla zrejme každého z nás. Donútila nás mnohých akosi hlbšie popremýšľať.

 ,,Pýtajú sa ma, prečo ma nevyliečiš... Každému radíš a pre mňa čo urobíš?“ Ruku na srdce, poznáme to všetci veľmi dobre, však priatelia? Naša priateľka Marie Heralecká sa touto témou dotkla mnohých, ktorí si na spomínanej dvojstránke našli nielen odpovede, ale i vlastné zrkadlo v podobe dosť netradičného, nie tak často nastavovaného obrazu: ,,Činíme, konáme alebo už páchame dobro?“ Je totiž dosť často veľmi ťažké prestať hrať hru o závislostiach a očakávaniach či o dávaní a braní. Mnohí sme sa ju naučili hrať odmalička a jej hrací kredit sa nám iba rokmi zvyšoval a, samozrejme, aj priamo úmerne našim možnostiam prehlboval. Podotýkam obojstranne. Často totiž v bežnom živote z nejakého dôvodu neplatí základné  pravidlo: ,,Dá sa, ale iba raz – tentoraz. Tu a teraz..“ Zato platí opak – očakávanie prijímané ako pravidelná samozrejmosť: ,,Dalo sa teraz, dá sa ti aj potom...“  Nenadarmo sa hovorí, že zvyk je železná košeľa.

Avšak prvé spomenuté pravidlo znamená naozaj základnú a, samozrejme, tú najúspešnejšiu možnosť pomoci: ukázať cestu a s ňou aj možnosť, ktorá navádza na uvedomenie si pravej príčiny choroby. Výsledok je v tomto prípade to najjednoduchšie a najúčinnejšie – prijatie vlastnej zodpovednosti za seba i svoje zdravie. Úprimne, zo srdca, čestne samému voči sebe. Sakramentsky ťažké, však? Nájde sa totiž zrazu toľko závažných dôvodov, prečo to nejde. V tejto súvislosti som si spomenula na myšlienky, ktoré boli súčasťou knihy, kde známy autor vedie dialóg s Bohom a vyčíta mu, že nám vlastne v ničom nechce brániť... Dal nám predsa slobodnú vôľu a nehodlá nás zachrániť ani pred nami samými. Boh mu na to odvetil, že ak by tak urobil, už by sme neboli sami sebou. Rozhodol by za nás a my by sme sa tak stali jeho otrokmi, pretože by sme v tej chvíli stratili slobodnú vôľu. Robili by sme totiž to, čo chce on... Páchal by dobro a konal za nás.

Priatelia, je doba, keď sa zrýchlili procesy a to, čo sa deje okolo nás, je nutné prijať ako dokonalú možnosť dostupnú pre všetkých. Prijatie zodpovednosti za seba je totiž dôležitý krok smerom, ktorý je nám určený. Nami samými.

 

JÚN 2015

   Pred pár dňami mi jedna priateľka počas nášho rozhovoru o ľuďoch, ich povahách a správaní sa položila ruku na plece a povedala: „Vedela by si si predstaviť, že je svet bez zloby, násilia, hnevu? Vedela by si žiť, keby nebolo okolo nás závisti či nenávisti? Vedela by si si predstaviť, že už nemáš za čo vlastne bojovať? Zaskočila ma trochu, lebo som chcela bez váhania odvetiť: ,,Samozrejme, že áno...“ No čosi ma zastavilo a ja som sa chtiac-nechtiac musela  prichytiť pri myšlienke, že aj ja som si za svojich už takmer 46 rokov života zvykla na žitie v spoločnosti týchto ľudských neduhov, ktoré sem-tam číhajú aj na mňa. Či si ich všimnem, či im odolám alebo či sa nimi dám strhnúť a začnem hrať túto niečiu hru, je vždy na mne. Našťastie, už som sa medzičasom naučila ostať poväčšine pokojná a jednoducho hru nehrať. No veľmi dobre vidím aj vnímam, čo to robí s okolím a vnútrom ľudí, ktorí sa stanú účinkujúcimi v takomto divadelnom predstavení.

A ako som tak premýšľala o tom, čo odpoviem priateľke, napadol mi citát z niektorej z múdrych kníh, ktoré som v minulosti čítala, zrejme ako mnohí z nás: ,,Hneď ako niečo vyhlásime, začne sa diať pravý opak. Je to preto, lebo v neprítomnosti toho, čím nie sme, nie je ani to, čím sme...“ A boli tam aj príklady: bez chladu neexistuje teplo, ak nie je nič hore, ani dolu nemôže nič byť, ak nie je niečo krátke, nič nemôže byť dlhé. Práve preto nám, povedzme si, že je to vesmír, prináša vždy to, čím nie sme, aby nám pripravil scenár, v ktorom môžeme prežívať to, čím sme. Ak som teda ten, kto šíri okolo seba svetlo a poznanie, zrejme okolo mňa musí byť ešte tma a neznalosť. Ak mám ukazovať pravdu, aká som, že viem byť pokojná, rozvážna, mierna a láskavá, potom svoj pokoj musím okolo seba šíriť presne tam, kde je nervozita, splašenosť, zlosť a zloba. A ak je okolo mňa čoraz viac takých cudzích ľudí, znamená to, že môžem medzi nimi byť práve ja, a ak ich prítomnosť pre mňa znamená jedinečnú možnosť byť vďaka nim mnou samou, potom ešte nenastal čas, aby som mojej priateľke úprimne odvetila –samozrejme, že áno...? Nebola by to pravda, iba moje želanie...

Ako ste na tom vy, priatelia naši?

MÁJ 2015

Už sme na našich stránkach, milí čitatelia, neraz a mnohými rôznymi spôsobmi písali, že nastala doba veľmi aktívnych zmien a písali sme aj o tom, ako v tom-ktorom človeku tieto zmeny prebiehajú. Niekto si ich uvedomuje viac, druhý menej, iný ich prijať jednoducho nehodlá a ďalší má pocit, že aj tak k ničomu nepovedú...

Nič to však nemení na tom, že reálne v celkovom životnom procese nastávajú u každého z nás. A keďže píšeme často aj o slobodnej vôli, ktorá podmieňuje najmä tú pocitovú fázu reality, nastávajú u každého z nás situácie, čo navodzujú to najsilnejšie a najrozsiahlejšie v našom uvedomovaní si samého seba. Aha, píšem zložito, však? Napravím to.

Milí priatelia, pred pár dňami si jedna moja známa vyliala úprimný žiaľ a nahlas vyslovila otázku, čo také zlé spáchala ona a jej rodina a čo ešte horšie urobil jej brat spolu s jeho deťmi, že im Boh násilne vzal to najdrahšie, čo na svete mali – mamu.  ,,Berie si predsa tých, ktorí sú jeho srdcu najmilší...,“ to bolo jediné, čo som v tej chvíli jej bôľu a samotrýzniacich myšlienok vedela povedať. Myslela som však aj na čosi iné – SLOBODNÚ VÔĽU človeka, ktorý sa v tej chvíli vždy rozhoduje, či ostať alebo odísť a aké je ťažké pre tých, ktorí ostávajú, spomenúť si práve na tento fakt.  Robí tak málokto, až by som pokojne napísala, že nik. Pomyselná diera pocitov v srdci dokáže pohltiť pochopenie. A pohltí aj vnímanie toho najzákladnejšieho, ktoré chápu odnepamäti mnohé staré kultúry – že nerozhoduje  jeho rozum, ale jeho duša. Tá istá duša, ktorá sa kedysi rozhodovala, akú formu si vyberie ako nástroj na svoj ďalší vývoj. A vybrala si. Vďaka tomu výberu sa stala naším blízkym. Mamou, otcom, synom, bratom alebo blízkym priateľom... 

Proces zmeny naozaj prebieha, priatelia, a aj keď sa to mnohým nepozdáva, pretože sa môže dotknúť rovnako každého z nás, je to jedna z tých najzákladnejších foriem, ba viem o tých, ktorí ju vnímajú ako najschodnejšiu.

Netreba ich posudzovať, súdiť ani trestať sa. Múdri ľudia v múdrych knihách tvrdia, že je všetko v najlepšom poriadku... A ak sa predsa len nebude dať inak, tak tiež ide iba o slobodné rozhodnutie slobodnej vôle toho, kto tu ostáva. Zrejme iba tým si prešliape tú svoju vlastnú cestu k zmene, pretože presne toto je pre neho životný proces spomínaný v úvode. Každý z nás si totiž VOLÍ sám. SLOBODNE.

 

APRÍL 2015

Konečne nás, milí čitatelia, zobudili k životu tie pravé jarné lúče a všetkých bez rozdielu možností začalo ťahať do prírody. Nie náhodou...
Uplynulé dni nám z pohľadu žiarivej slnečnej energie nadelili neobvyklé dávky naozaj rôznorodého divadla. Najväčšia tohtoročná slnečná erupcia, k tomu farebné spektrum polárnej žiary a o pár dní aj čiastočné zatmenie Slnka, keď sa v jednej priamke ocitlo s Mesiacom aj Zemou. Akoby náhodou v deň jarnej rovnodennosti. Všetko v jeden jediný mesiac, s odstupom niekoľkých dní: 13., 17., 20. Pozrite sa na tie čísla. Všimli ste si?
Niekde som čítala, že naše fyzické zmysly, ktoré vnímame a vieme pomenovať a, samozrejme, aktívne používať a riadiť sa nimi, sú v skutočnosti veľmi primitívne receptory, pretože vnímajú približne iba desatinu sveta okolo nás. Ale je tu aj šiesty zmysel a ten toho vníma oveľa viac. Áno, správne, je to intuícia či mimozmyslové vnímanie. Vďaka nemu vraj dokážeme postupne odhaľovať mnohé tajomstvá vesmíru a rovnako postupne zisťujeme, že vôbec tajomné nie sú. Paradoxne, minulosť ukázala, že bezpečnejšie je používať iba spomínaných päť zmyslov, lebo ak si niekto dovolil použiť verejne ten šiesty, buď bol prenasledovaný, alebo prinajmenšom ponižovaný či v tom lepšom prípade iba okolím vysmiaty. Dnes sa však počet tých, čo tak konali voči nim, znižuje. A pribúda tých ľudí, ktorí začínajú chápať, že ich staré názory, ktoré sa riadili iba spomínanými piatimi receptormi, jednoducho nefungujú a čoraz viac začínajú cítiť, že existuje čosi iné – ,,nejaká iná cesta“. Cesta, o ktorej všetci vieme, ba mnohí ňou už aj kráčame.
Kedysi sme na našich stránkach uverejnili dôležité posolstvo, ktoré možno zaznamenali viacerí naši čitatelia a ja sa opäť k jednej z častí jeho znenia, a určite nie náhodou, vraciam: „... pretože priamočiarosť duchovného radu zaradila v príslušnom slede všetko to, čo predchádzalo stvoreniu. Dokázala spojiť v jednote múdrosť i vládu, v láske krásu, jedinečnosť i srdečnosť, v duchovne poznanie, porozumenie i uvedomenie seba samého...“ 

Priatelia, naozaj dnes stačí iba pomyselne ,,nasadnúť“. Mnohí z nás to dlhujú sami sebe. Je totiž najvyšší čas, aby sa nabrala odvaha a začali sme všetci spoločne prehodnocovať svoje názory, pretože ony sú základom toho, čím sme. Avšak aj toho, čo sa môžeme o sebe dozvedieť. Pýtate sa kedy, ako a kde? Nuž, čochvíľa, ako už tušíte, a kde? Napríklad aj v takom tajomnom a zároveň skryto prirodzenom jarnom pentagrame dokonalosti vesmíru...

MAREC 2015

Aj vám sa, milí priatelia, v poslednej dobe akosi nezvyčajne a najmä nepochopiteľne kolíše čosi vo vašom absolútnom vnútri? Alebo sa spýtam inak, jednoduchšie, aj vy máte pocit, že vaše telo nejakým zvláštnym spôsobom starne? Cítite, ako slabnú kĺby, bolia šľachy, slabne zrak a chce sa vám spať tak minimálne dvakrát do dňa natoľko, že nie ste schopní ani pozerať? Nuž, ak ste na niektorú z týchto otázok aspoň dvakrát prikývli a nekláti vás práve nejaká ,,reklamná“ chrípka, vitajte ,,na palube“.

Poväčšine to vraj pociťujú najmä ženy. Avšak, presvedčila som sa, že tieto pocity neobchádzajú ani mužov, najmä tých, ktorých vnútorná rezonancia je vibračne citlivejšia. Ten pocit je blízky pocitom vypínania celého tela a často môže vrcholiť silným napätím v hlave, ktoré u niekoho sprevádza aj rýchle klesanie krvného tlaku, no aj intenzívnymi bolesťami. Intenzita je, samozrejme, striedavá v súvislosti s energiami, ktoré pulzujú a prenikajú všetkým okolo nás vrátane nás samých. Múdri ľudia vnímajú výnimočnosť týchto pocitov a dokážu aj pomenovať dôvody, ktoré ich spôsobujú, pričom sa až pričasto hovorí o čistení DNA, obnovovaní jej reťazcov a kryštalizácii bunkovej štruktúry a vedomia. A spomína sa aj priama väzba na Zem. Som rada, keď sa takto všeobecne potvrdzuje správnosť tohto pre niektorých jedincov až výnimočného chaosu, ktorý naberá miestami závratnú rýchlosť, a som radšej o to viac, keď týmito potvrdeniami si v tom chaose okolo nás uvedomíme najmä vlastný pokoj, ktorý by nám mal byť daný ako jeden z vnútorných darov na zvládnutie súčasných ,,frekvenčných“ dní. Kedysi som v niektorom z úvodníkov v nejakej súvislosti písala, že sa mi páči myšlienka, ktorú som objavila v jednej z kníh o tom, že tí, ktorí sa ocitli tu na Zemi práve v tomto období, neurobili tak náhodou.

Prišli sme sem cielene s presným zámerom, ktorý tu aj realizujeme. Myšlienka však nebola o zámere, bola o tom, že keď sa budeme raz vracať ,,tam domov“, budú nás oslavovať ako hrdinov. Každý z nás cíti, že sa čosi deje, milí priatelia, že sa niečo ,,mení“ a na čosi čakáme... To je ten ZAČIATOK. Málokto, alebo správnejšie povedané, nepoznám nikoho, kto by povedal, pomenoval a zverejnil dokonale a presne, čo to je. Avšak práve preto, že nikomu z vás NETREBA PRESNE HOVORIŤ. Naopak, treba ostať v pokoji a potichu vnímať. Vnímať to, že čo bolo, sa už nikdy nevráti, pretože prichádza nové. Stačí sa v pokoji v súlade s ,,novým“ NALADIŤ.

FEBRUÁR 2015

 Milí priatelia, je tu február a s ním aj ďalšie číslo časopisu VITALITA, v ktorom vám prinášame pre niekoho ľubozvučné a pre iného naopak ťažšie či takmer nezrozumiteľné čítanie. Prečo som to tak nazvala? Nedávno som sa stretla po mnohých rokoch s mojím niekdajším ,,novinárskym“ šéfom a musela som sa pri jeho otázke a mojom pokuse o následnú odpoveď, čomu sa v súčasnosti venujem, vskutku pobavene usmievať. Samozrejme, že presne vedel, len nemal odvahu nazvať náš časopis a aktivity, ktoré v súvislosti s jeho existenciou realizujeme, pre neho výstižným pomenovaním. A tak miesto toho, aby čakal na môj pokus o tolerantnejšiu odpoveď, odpovedal si veľmi rozpačito sám: ,,Jáj, veď vlastne viem, či som to od kohosi počul, už neviem od koho, robíš tie veci... no tie veci ,mimo‘...“  Zrejme v tej chvíli pre neho oslobodzujúce pomenovanie ,,mimo“ použil preto, lebo správne nazvať zameranie tém na našich stránkach nemal odvahu. Aj som bojovala s pokušením povedať to, čo sa mu dralo na jazyk nahlas a chcela som vysloviť: ,,Myslíš šarlatánstvo?“ no nechala som ho ten horúci zemiak pomaly pregĺgať. Potreboval totiž moju profesijnú pomoc, aspoň s tým za mnou prišiel, avšak ak je človek vnímavejší a citlivejší, zachytí aj čosi navyše a ja som to, čo on nahlas nevyslovil, predsa len počula. Príde opäť a hoci sa možno opäť bude schovávať za vyjadrenia, svoj problém určite pomenuje presnejšie...

Isto nie som sama, milí priatelia, kto sa stáva súčasťou podobných situácií, keď nad vaším smerovaním ľudia krútia hlavou. Možno je to rodina, možno ľudia z fachu, ako to bolo tentoraz v mojom prípade. A určite sú vám dobre známe aj okamihy, keď ste radšej ticho a zbytočne nasilu nevysvetľujete, nepresviedčate a neobhajujete sa, lebo druhá strana vo svojej nevedomosti ,,a priori“ nechápe. Majú na to právo, ich cesta je jednoducho dlhšia...

O to viac sa musím spokojnejšie usmiať pri pomyslení, že práve vďaka takýmto ľuďom, ako bol tento človiečik, sa dnes neostýcham písať, publikovať a pomenúvať veci slovami, ktoré cítim. A možno keby nebolo práve týchto ľudí, dodnes by VITALITA bola iba naším snom. Ona tu však je! Časopis vtedy aj napriek dobe silného odmietania nabral odvahu venovať sa nepretržite témam, ktoré nielen tvoria súčasnosť dneška, no predovšetkým práve teraz vytvárajú ten ľuďmi vysnívaný zajtrajšok, ktorý učí túto generáciu ľudstva vracať sa k svojej prapodstate. Som poctená, že som toho súčasťou, som spokojná, že nepociťujem potrebu byť iná. Teším sa, že je nás čoraz viac. Naozaj, sú to nesmierne množstvá tých čitateľov, ktorí vnímajú vety a myšlienky obsiahnuté na našich stránkach prirodzene srdcom, pretože tu cítia možnosť odhalenia vlastnej cesty k samému sebe. Presne oni, tak ako my všetci, sa pri spomínanej zmienke o šarlatánstve iba chápavo usmejú.

Jedno je však isté – neviem síce kedy, ale raz to bude určite, keď si všetci ,,dovolia“ oslobodzujúco sa usmievať spolu s nami...

JANUÁR 2015

Je to tu opäť a my už štrnástykrát januárom začíname novú životnú etapu časopisu VITALITA, ktorý je najmä vďaka vám, milí čitatelia, a dovolím si tvrdiť zároveň aj priatelia, na svete. Na slovenskom trhu sme sa prvýkrát objavili v januári 2002! Dnes som totiž listovala v tom prvom, pre nás, ktorí sme stáli pri jeho zrode, zrejme tom najnezabudnuteľnejšom čísle. Musela som sa pobavene usmievať pri spomienke, ako sa v milej nevedomosti tvorilo.

Nataška Vámošová, ktorá vtedy ešte ako moja novinárska kolegyňa v Novom čase – ombudsmanka Nataša, za myšlienkou stála, mi hovorila: ,,Uvidíš, týmto časopisom dokážeme dať ľuďom viac ako ktokoľvek iný! Budeme ním vedieť odpovedať na to, čo sa nedočítajú nikde inde a poviem ti ešte čosi – myslím si, že odvahu pustiť sa do týchto tém naplno bude mať málokto... A vieš prečo? Preto, lebo by musel nimi žiť aj naozaj! My však nimi reálne žijeme už teraz...“

Mala vtedy obrovskú pravdu. Žili sme nimi už vtedy a žijeme nimi čoraz intenzívnejšie. Stali sme sa súčasťou života mnohých z vás. Nielen našou VITALITOU a slovami v nej, ale všetci bez rozdielu autorov a tém aj samými sebou.

Nedávno nám písala dievčina, ktorá vďaka neustále rastúcemu informačnému tlaku s negatívami, zlom a nulovými perspektívami ľudstva mala ťažké psychické stavy. Otec bol vraj ten, ktorý jej z ničoho nič priniesol náš časopis a povedal: ,,Čítaj, uvidíš, že je to inak...“ Písala, že je vďačná tak jemu, ako aj našim autorom, pretože vo svojich článkoch dávajú ľuďom nádej, vieru aj dôvod zabojovať za to, čomu rozumejú všetci naši čitatelia – za človeka, život i samotnú Zem. Nie zachraňovať, ale zachovávať. Tak, ako to všetci poznáme a ako to všetci milujeme. Lebo svet zachováme iba tak, ak mu slúžime, a to prv, ako o tom, že mu robíme službu, premýšľame. Vtedy to robíme prirodzene a inštinktívne. Iba tak si spomenieme, kto sme... iba tak sa naučíme žiť vlastný život udržateľným spôsobom. Aj my na stranách časopisu nerobíme nič iné, iba opakujeme a opäť opakujeme múdrosti vekov, pokiaľ tým čitateľom i nám samým, čo chceme a hľadáme, nepreniknú do podvedomia. Nikdy som na Nataškine slová nezabudla, lebo mi ich vôňa každého nového čísla časopisu, keď v ňom listujem, neustále pripomína vždy znovu a znovu. Rovnako ako teraz, keď spolu s vami listujem v tomto januárovom. Rok 2015! Verili by ste? Naša VITALITA má poradové číslo 157! 

o o o

Nuž, naša rodinka, ako ju nazývame my v redakcii ,,VITALITA pozitívnych ľudkov“, sa spolu s vami čitateľmi za tie roky rozrástla do úžasných rozmerov. Najmä vďaka vám si udržujeme aj v týchto ťažkých rokoch pre fungovanie printových médií stále náklad 23 500 kusov a pridali sme aj elektronickú verziu časopisu. Podľa oficiálnych ,,prepočtov čítanosti“ sa teda v konečnom dôsledku ,,vitaliťácka“ rodinka rozrástla na takmer 130 000 čitateľov! A prezradím ešte čosi – podľa objednávok, ale aj správ, ktoré dostávame, si informácie uverejnené v slovenskej VITALITE čítajú čitatelia v Česku, Nemecku, Belgicku, Fínsku, Dánsku, Švajčiarsku, Chorvátsku, Grécku, USA, Kanade, Rakúsku, Taliansku, ale aj vo Veľkej Británii. Spoločne s nami hľadajú to najcennejšie – cestu a spomienky na to, čo je vložené hlboko v nich.

Milí priatelia, poprajme si do nového roka 2015 spoločne to najzákladnejšie – úprimnú vieru v seba. K tomu priložme pokoj, odhodlanie i lásku. A ja v mene svojich kolegov pridám ešte čosi veľmi dôležité. Vedzte, že my všetci sme tu vďačne pre vás – našich čitateľov a priateľov.

Erika Lamperová a redakcia časopisu VITALITA

--------------------------------------------------------------------

DECEMBER 2014

Nedávno sme na našej facebookovej stránke, milí priatelia, uverejnili článok našej čitateľky o tom, ako vie byť pocit vnútorného vyhorenia podmienený práve preplnenosťou akýchsi ,,šuplíkov“, ktoré v sebe každý z nás nosí. Reakcie našich čitateľov hovorili za všetko: cítime sa – takmer bez rozdielu – natoľko bezcieľne vyťažení, že jednoducho z týždňa na týždeň čoraz viac vnútorne vyhárame. ,,Začneme cítiť napätie, tlak a ak dostatočne rýchlo nedokážeme nájsť spôsob, ako túto energiu spracovať, v našom vnútri vznikne akási ‚trhlina, rana‘, ktorou sa všetko, čo do nás prúdi, ‚vyleje‘ a zaplaví nás. Následkom takého preťaženia strácame záujem o všetko, čo nás predtým napĺňalo a cítime sa prázdni, bez vôle a chcenia. Podnety okolo nás stále existujú, ale naše vnímanie a výberovosť skolabovali pod ťarchou psychického preťaženia. Jedna z možností je, že sa začína rozvíjať syndróm vyhorenia, štádium, keď dáva človek zmyslu života ‚vnútornú výpoveď‘...“

Telo je však v konečnom dôsledku úžasná vec, ktorá si dokáže koordinovať vaše chyby do takej miery, že začína spúšťať kontrolky. Sem-tam zabliká a ak nezbadáme či nereagujeme, začne svietiť. Nepočúvame? Nuž spraví obrovské STOP! To je však už memento pre tých, ktorým je to vlastné ,,malé“ JA, založené na racionalite, materiálne a jeho primárnych potrebách, jediným prijateľným vnemom. Ešte raz – RACIONALITA, MATERIÁLNO a PRIMÁRNE POTREBY... Jednoducho zľahčene povedané – obyčajný ľudský rozum!

Kdesi som čítala, že keby človek vedome pracoval tak, ako mu modeluje ľudské fungovanie jeho duša a aby aj vedome vedel rozoznávať to, čo rozoznáva jeho duša ako ,,najlepšie pre všetkých“, netrápil by sa. Nepodliehal by týmto pocitom, naopak, ostal by absolútne pokojný a z vecí, ktoré sa okolo neho dejú, by si dokázal vnútri spraviť obraz samého seba, ktorý by ho viedol k spoznaniu vlastného poslania v prostredí, kde žije a v okolí, ktoré ovplyvňuje. Pretože platí, že život funguje vždy, napriek tomu, čo si z neho v tej chvíli ktokoľvek z nás uvedomuje. Raz prinesie presne to, čo chceme a raz nám vehementne bráni získať to, čo si myslíme, že chceme. Avšak stačí, aby sme chvíľu počkali, možno dospeli a jednoducho iba pochopili, že to by určite to najlepšie pre nás nebolo... Takže, priatelia naši, žiadne vyháranie! Život nás v tej chvíli iba predbehol.

Nie náhodou som sa venovala dnes tejto téme. Čas stresov riadených rozumom, bezprostredne spojených s pocitom materiálna totiž v decembri narastá závratnou rýchlosťou. Pre mňa je však úžasné, že pre mnohých z nás vie nakoniec prísť jediný podvečer v roku a všetko padne. Je to totiž deň, ktorý má pre nejedného z nás namiešaný dokonalý balzam na boľavé pocity a dušu. Hojivú mastičku v podobe nehou popretkávaných vzájomných stretnutí, pohľadov, neopakovateľných vôní a ľudskej pohody. Elixír však mieša často aj v podobe samotného štedrovečerného veľavravného ticha... 

Siahnuť po tomto pocite či uvedomiť si ho naplno ostane aj tentoraz iba na nás samých, priatelia naši. Ako? Nuž, vždy platí to osvedčené – keď začneme rozdávať okolo seba to, čo sme si mysleli, že nám celý rok chýba – lásku, priateľstvo, pochopenie či súcit, všetko sa razom mení a my si nakoniec uvedomujeme, že toho vlastne v sebe máme neúrekom... A čím viac takto dáme, tým štedrejšie nám raz vrátia.

Krásne Vianoce prajeme. 

Erika Lamperová a redakcia časopisu VITALITA

 

NOVEMBER 2014

Nedávno mi, milí priatelia, prišiel do schránky veľmi pútavý a musím priznať aj slovami a myšlienkami srdcu blízky mail. Písal mi ho priateľ, ktorý sa k nám postupne ,,blíži“... Pýtate sa, ako sa blíži a čo tým myslím? 

Ľudia, ako je nám všeobecne dané, v súčasnosti čoraz intenzívnejšie a častejšie veľmi prirodzene pociťujú potrebu otvoriť v sebe to, čo majú vložené či priam ukryté vo svojich vnútrach. Cítia svoje možnosti a nebojím sa povedať, že čoraz intenzívnejšie pociťujú aj vlastnú výnimočnosť, hoci ešte nevedia priradiť k tomuto pocitu prijateľné zdôvodnenie, ba často ani uplatnenie vo vlastnom živote. Hľadajú preto akési cievočky, ktorými by sa mohli napojiť na zdroj toho, kto by im ich ukrývané pocity objasnil. Nie je to čosi zvláštne, pretože hoci o tom hovorí málokto z nás, všetci, a to podľa všetkého aj v rovnakom období, tieto vnútorné postupy prežívame podobne. Iba intenzita vnemov a ,,bránení“ sa vlastným rozumom je u každého rozdielna. A rozličná je v tom prípade aj cesta, ktorou ideme, pretože hoci nás vždy ťahá tam, kde cítime podporu, pokoj a rovnaké rezonovanie duší, ešte stále v nás, vďaka svetu, kde žijeme, hrá prím práve rácio a rozum. K tomu sa prirodzene priradí aj naše okolie či ľudia, s ktorými ho obývame. Takže úplne jediným, ale normálnym výsledkom sú iba zmätené otázky a myšlienky: ,,Bože, veď ja im vôbec nerozumiem, čo ja tu robím a kto som?“ prípadne: ,,O čo sa to snažím alebo prečo im to hovorím a načo, aj tak si urobia podľa seba! Vysmejú ma. Nepochopia.“ Často sa pridá strach a utiahnutosť, v tom lepšom prípade utajovaná pozícia pozorovateľa... Ale doba, ktorú v týchto mesiacoch žijeme, nás naopak v skutočnosti núti byť súčasťou, byť v dianí a prikladať ruku k čomusi, čo ešte presne pomenovať nevieme. Núti nás byť tvorivou súčasťou diania. Cítime súzvuk s ľuďmi, ktorí vnímajú podobne ako my a intuitívne ich vyhľadávame, ba čo viac, odzbrojuje nás ich sebaistota, pokoj, ale aj prirodzenosť, ktorou dávajú najavo to, čím sú. Oni tvoria, čo my vnímame, že by vytvorené už čoskoro malo byť, prirodzene menia to, čo my cítime, že by zmenené malo byť, ale čo je najdôležitejšie, necítia potrebu báť sa či podliehať obavám. A milé je aj to, že v podstate vám vôbec nič o tom, kto sú, čím sú a prečo tu sú, nepovedia. Z nejakého dôvodu však kdesi vnútri úplne presne rozumiete. Rozprávajú totiž srdcom, pohľadom, úsmevom či dotykom...

To je realita, ktorou tvoria a ktorou vytvárajú ony cievočky k zdroju, čo všetci hľadáme. Je však v skutočnosti súčasťou každého z nás. Ak sa povie, že sa k nemu blížime, znamená to, že sa blížime k samému sebe a poznaniu toho, čo nám bolo dané. Akurát spoznať to si zvyčajne zvolíme presne takto – cez druhých. Môj starký hovorieval: ,,Čo na druhom vidíš, na sebe čakaj.“ To, že vravel obrovskú múdrosť, som už pochopila a verím, že spolu s vami, priatelia.

Erika Lamperová

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

OKTÓBER 2014

Tento úvodník sa mi, milí priatelia, píše oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým, pretože ho chcem venovať v mene celej redakcie časopisu VITALITA, ale aj v mene všetkých priateľov človeku s veľkým Č. Človeku, na ktorého, ak je vám dopriate stretnúť sa s ním v živote, sa len tak ľahko nezabúda. Nehovoriac o tom, ak v živote nejakú dobu s ním aj jedným smerom kráčate. Zvykli sme si na to, že ľudia jednoducho sú... Sú tu.

Po Nataške Vámošovej a Ferkovi Štefekovi však odišiel od nás nečakane aj Janko Pecník. Ten, ktorý bol pri zrode nášho časopisu, ten, kto bol autorom článkov s podpisom jemu vlastným – SPAS, ale aj stvoriteľom ochranných prvkov, ktoré sa dodnes objavujú priamo na titulnej strane v podobe znaku. Poznali ste ho však mnohí aj z inej strany, zo strany tej pre človeka zrejme najcitlivejšej, pretože vedel dať chorému nádej na ceste za strateným zdravím. ,,Ešte treba kadečo porobiť, opraviť, ponaprávať...“ vravieval a ktokoľvek, kto to v tej chvíli z jeho úst počul, ani na okamih nezapochyboval, že vie čo, vie ako a vie kedy, ba aj kto to spraví. Často človek vo svojej prirodzenosti pochybuje o možnostiach, ktoré v sebe nosí a často je mu jednoduchšie iba sa prizerať v presvedčení, že nie je v jeho silách byť vo veci nápomocný. Ale sú aj takí ľudia, ktorí napriek intenzívnym ,,hrátkam“ vlastného rozumu zrazu nápomocní sú. Akoby v nich rozsvietil odchod iného človeka to, čo mali dovtedy v sebe roletou nevedomosti zatiahnuté. Aj v tejto súvislosti treba povedať, že pre mnohých z nás je veľmi zvláštne, ako zrazu neprišli pochybnosti a neodišiel pokoj. Naopak, pokoj sa v nás všetkých akoby prirodzene sám od seba umocnil.Pretože aj vtedy, keď ľudia blízki srdcu od nás odchádzajú, sa v skutočnosti v našom vnútri deje čosi oveľa hlbšie. Cítime, čím vlastne sme. Lebo tak, ako to robil on sám, aj my všetci, ktorí tu ostávame, môžeme naďalej vracať druhých samým sebe. 

Lebo my naozaj veľmi dobre chápeme, že skutočne toho treba ešte veľa porobiť, opraviť i ponaprávať...

Za všetkých, čo sme ho poznali a nazývali priateľom, ale aj za všetkých, ktorí ho priateľom nazývali napriek tomu, že ho nepoznali – JANKO, ĎAKUJEM.

BOLO NÁM CŤOU.

Erika Lamperová

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

SEPTEMBER 2014

Opäť nám prešli ďalšie prázdniny a s ich odchodom naše deti rovnako ako rok predtým nastupujú do toho istého spoločenského systému, ktorému sme všetci do rúk vložili zelenú. Dali sme mu oprávnenie, aby ich naučil to, na čo dnes súčasný rodič zrejme v životnej realite ani nemá dosah. Nedávno sa mi priznala moja známa, ako sa jej ťažko pozerá na svoje deti, ktoré počas voľných chvíľ neodtrhnú oči od monitora. Raz je to počítač, potom televízor, a ak aj ten vypne, chytia telefón a ťukajú na displej. Keď ich posiela von, nejdú – že čo tam... Nudia sa. Pamätala si, že keď bola v ich veku ona, najhoršie bolo ostať doma. Vždy rodičom s bratom utekali von. Ako všetky deti. Hrať sa. Predstavovať si... 

A pritom prešlo iba pár rokov, počas ktorých sme dovolili vziať im tento detský hravý svet a dovolili sme systému nahradiť ho iným – imaginárnym, ktorý s ich vlastnou realitou, ktorú budú tvoriť samy, nemá v tejto podobe nič spoločné. Sami sme dobrovoľne tomuto istému systému, ktorý siahol nekompromisne aj na nás, odovzdali do rúk tie najprirodzenejšie nástroje rodiča, a vzali tým dieťaťu možnosť mať jeho vlastnú predstavivosť. Práve preto si v tejto súvislosti spomínam na rozprávanie mojich priateľov, ktorí sa rozhodli pre život v prírode a cez kopec majú za susedov mladú rodinku s deťmi. Malilinký domček, skôr útulná kolibka s mini podkrovím a obrovské lúky a hory okolo. Vymykajú sa zo systému a učia sa doma, pretože nie je možná pravidelná dochádzka do školy. Pobavila ma príhoda, keď moji známi doviedli k nim na návštevu človeka súčasného systému, najmä toho zdravotníckeho, ktorý neskrýval svoje zdesenie z podmienok a priestoru, v ktorom deti žijú. No skladám dole klobúk nad múdrou reakciou rodičov, ktorí sa iba pobavene usmiali a odvetili, že ich deti majú svoju izbu veľkú niekoľko hektárov, ktorá im umožňuje cítiť slobodu a voľnosť, dýchať čerstvý vzduch, hrajú sa s prírodou a živými zvieratami.

Viete, milí priatelia, sú to naozaj pravdivé slová a ja cítim, že nebude dlho trvať a príde doba, ktorá nebude deti desiť a napĺňať srdiečka strachom ani pocitom viny. Nebudú vedieť, ani čo sú obavy z neúspechu a budú vedieť, že v nich existuje iba láska a vlastné úsilie, aby išli vpred. Takéto deti budú prirodzene cítiť, že všetkého je na svete dosť aj šťastia. Nebudú pociťovať potrebu byť tým ,,naj“ a odstrkovať pritom iných, lebo im nikto ani výchova, ani spoločnosť nezoberie prirodzenú vlastnosť, s ktorou prichádzajú na tento svet – že sú ako bytosti totožné. Budú prirodzene podávať pomocnú ruku tým, ktorí sa rozhodli pri návrate zablúdiť, lebo miesto výsmechov a odsudzovania budú stále cítiť, že sú to isté – ako bytosti totožné. Bude to doba, keď aj školy, ako súčasť nového spoločenského systému, budú deťom ukazovať, čím naozaj sú, budú prebúdzať, miesto aby obmedzovali. Kým sa tak naozaj stane, robme aspoň my rodičia a starí rodičia to, čo prirodzene cítime a snažme sa deťom dennodenne ukazovať Život – toho najlepšieho učiteľa, ktorý má svoje prirodzené následky, ale nikoho netrestá. Pomôžeme tak sebe aj im rozpamätať sa na to, čo každá duša vždy vedela...

Erika Lamperová

AUGUST 2014

Aj vám sa počas posledných týždňov stáva, milí naši čitatelia, že nevládzete niekoľkokrát do dňa držať otvorené oči, organizmus vás za každú cenu chce pravidelne ,,vypínať“ a nekompromisne nerešpektuje vaše zaužívané činnosti v práci, za volantom či v domácnosti? A vy sa iba silou-mocou silíte a premáhate, aby vám náhodou okolie – medzi nami, ktorému sa deje to isté –, nevyčítalo vašu ,,nemožnosť“. Nuž, názorov na tento ,,jedinečný“ stav nás všetkých som počula viac ako veľa. Dokonca aj takých, ktoré súvisia s riadeným vplyvom pomocou vyrábaných a cielených frekvencií či pulzácií v rámci skúšania vojenských zariadení, ktoré boli inštalované okolo nás... Ktovie, toto zrejme radšej nechám na erudovanejších v danej problematike. Veď nakoniec vždy všetko so všetkým súvisí, a to, čo človek hľadá, to mu je dopriate i objasňované, aby sa jeho vývoj poberal presne tým smerom, ktorý je mu vlastný. 

Mňa však podstatne viac zaujali tie informácie, ktoré akoby vracali moje poznanie domov, tam, kde to všetko začalo a akoby ma nútili prechádzať cyklom iných spomienok. Viete, milí naši priatelia, mnoho ľudí o týchto súčasných stavoch oficiálne radšej mlčí, aby ho náhodou okolie nepovažovalo za prinajmenšom čudáka a ako to býva pre mnohých ľudí podstatne jednoduchšie, ba priam zvykom, radšej prstom včas ukázať na iného, akoby ukazovali na neho... Niektorí si dokonca radšej podávajú z ruky do ruky kľučku u lekára, psychológa či psychiatra v domnení, že im zlyháva v organizme čosi veľmi dôležité a treba hľadať pomoc odborníka, aby zachránili svoje zdravie. No nájdu sa i takí, ktorí ostávajú v pokoji, počúvajú svoje telo ako barometer pocitov a riadia sa jeho daným stavom úplne prirodzene, pretože tušia dôležitosť tohto bodu.

Aj ja mám rada pokoj, už som to v niektorom z úvodníkov spomínala, že aj keď vidím padať hviezdu a poviem si: ,,Teraz si treba želať!“ Čokoľvek, čo by som si v tej chvíli priať chcela, mizne a mne dušou prepláva iba jedno obrovské slovko – POKOJ. Vždy je to tak...

Aj preto sa mi páči myšlienka, že to, čo sa nám deje v poslednom čase, a zrejme aj v tej istej chvíli, je akýsi nulový stav bytia. Páči sa mi aj to, že nám ho pomáha prežiť absolútne jednoducho až živočíšne práve naše vlastné telo, ktoré tomu rozumie. A páči sa mi aj to, že vďaka tomu sa vie ono samo zariadiť do budúcna a robí to aj napriek tomu, že my ho intenzívne mýlime vlastným rozumom, riadenými a naučenými očakávaniami svojho okolia či vplyvom spoločnosti, ktorá silou-mocou a čoraz silnejšie odvádza našu pozornosť od nás samých. Je viacero vysvetlení, čo tento náš stav spôsobuje, a tak ako som už uviedla, čo všetko sa mi na tom páči, tak kdesi v hĺbke cítim súhlas s tým, že to, čo nezávisle od seba predpovedali múdre generácie našich ľudských predkov, sa naozaj deje a my sami to na vlastnej koži aj cítime.

POKOJNÚ ZMENU v nás...

JÚL 2014

Nedávno, milí priatelia, som sa stala svedkom, ako dokáže pocit moci vložený do rúk človeka ako balíček jeho možností vyvolať v ňom samom vlnu absolútneho odsudzovania kohokoľvek, čohokoľvek aj za čokoľvek. Úprimne poviem, že to zaskočilo všetkých zúčastnených i pozorovateľov vrátane mňa, pretože sme neboli pripravení na tento druh reakcie, inak dovtedy veľmi zatíchnutého až uzavretého človeka. Zaskočila ma intenzita, s ktorou vložil svoje negatívne, zrejme rokmi ťažko ovládané, ale s dávkou vlastníckeho pestovania si chránené pocity do svojej novej úlohy. A uvedomila som si aj to, aký vtedy dokáže byť takýto človek, ktorý ,,dostane možnosť“ a s ňou aj ,,čiastočné vybavenie“, vlastne pre svoje okolie asi aj nebezpečný. Nebezpečný dovtedy, kým si veci akosi nepreukladáme... 

A tak začnem od neho. Zranená a nepochopená duša, do toho aktivita myšlienok pýtajúcich sa ,,prečo ja“, bez možnosti vlastnej sebaúcty i dávky pokoja, dokáže v takejto chvíli preosievať veľmi intenzívne vo vlastnom sitku iné ľudské objekty aj situácie v duchu spravodlivosti i v duchu očakávania akéhokoľvek ,,zla“. Zrazu má pocit, že vidí do ľudí, že vie čítať ich šifrované rozhodnutia, aj že sú mu do podvedomia vkladané dobre smerované odkazy či nebodaj hrozby. A pracuje a pracuje... Priatelia, takýchto ľudí je medzi nami naozaj veľa, ktorí v snahe odhaliť to ozajstné zlo v skutočnosti akési ,,ZLO“ iba kŕmia. Určite majú všetci rovnaký ,,biľag“ na svojom čele. No pýtam sa, kto v skutočnosti chce, aby mali strach a verili v to ,,ZLO“, ktoré sa zrazu v komsi alebo čomsi zhmotní? Kto vlastne stavia na našej – ľuďom do vienka danej – schopnosti veľmi realisticky si to zlo predstaviť? Neviem presne, ale jedno viem isto – hovorí sa, že nič nie je zlé, dokiaľ si to nemyslíme. Kým tejto myšlienke nepodľahneme a kým jej neuveríme. Ak sa tak stane, hra sa začala... A ešte aká presvedčivá! Veď sme ľudia, máme intrigy, nepriateľa i strach. Dokonalí pešiaci. Dostávame do rúk prvú zbraň – v tomto duchu obáv vieme zneistiť okolie. Prichádza druhá zbraň – v mene ochrany iných bojujeme. Nuž a do rúk sa dostáva tretia zbraň – uverili nám, teda vkladáme aj hnev... Cítite to napätie? 

Viete, priatelia, nie nadarmo som sa snažila vygradovať predchádzajúce riadky, pretože táto cudzia hra sa dá veľmi ľahko ukončiť. Pocítiť v pokoji duše jediné – iba vďaka tomu, že takýto človek v mojej blízkosti stojí, si ja môžem uvedomiť, že to, čo mám vo svojom vnútri, je jeho opak. Kým mi on silou-mocou ukazuje to pomyselné ,,zlo“, ja naopak – čoraz viac vo svojom vnútri silnejšie a silnejšie cítim, kto a čo som. Lebo takto aj vďaka jeho vyrieknutým slovám v konečnom dôsledku my ideme vždy bližšie a bližšie k tomu dobrému, čo máme v sebe. A toto v podobe DOBRA je naozaj dôležité ako zmysel života pre každého z nás.

 

JÚN 2014

Neviem, ako vy, priatelia, ale mňa, napriek tomu, že na jednej strane chápem slobodu v rozhodovaní sa a na druhej strane sa snažím neposudzovať, vždy mierne rozladia ľudia, ktorým by mala byť pýcha, moc a ego absolútne cudzie. Priznám sa, akosi prirodzene pociťujem potrebu veriť v to, čo hlásajú, akosi prirodzene pociťujem, že verejne  prejavovaný súcit je im vlastný a akosi prirodzene aj čosi očakávam – že budú tu na Zemi ukazovať ľuďom cestu cnosti, lásky a pravdy. Veď sú predsa tí, ktorým bol zverený osud ľudí samotnou najvyššou mocou. Áno, pochopili ste správne. Píšem o tých, ktorí vodu kážu a víno pijú. Doslova...

Mám odmalička v sebe vštepenú úctu voči majestátu človeka, ktorý vystupuje pred davom a reprodukuje Božie slová. O to viac ma prekvapí, keď ten istý človek bezbreho z toho istého majestátu, zabudnúc, prečo ho na tejto Zemi nosí, akosi často podlieha nerestiam dnešnej doby v podobe ,,jeho pravdy“ zaodetej do klamstva. Pýtam sa vtedy sama seba, či to nie je prejav začínajúcej choroby, lebo v snahe ospravedlniť jeho konanie, slová, verdikty i činy radšej hľadám čosi ,,za tým“. Povedal mi istý blízky človek: ,,Je mu vlastné krivé konanie. Možno je to šíriaci sa vírus tejto doby, aby zrýchlil proces vylúčenia jemu podobných ľudí z bytia medzi nami...“

Zvláštne, lebo keď sa odosobním od tohto vzorca, ktorý sa mi predložil priamo pred oči a pozriem sa na vetu vyššie, musím súhlasiť. Koľko ľudí je takých jemu podobných medzi nami, keď my v snahe počúvať v sebe vštepenú úctu voči ,,funkciám“, voči ,,vzdelaniu“, voči ,,majestátu“, voči ,,bremenu zodpovednosti na ich pleciach“, voči ,,zverenému rozhodovaniu nad osudmi druhých“ hľadáme pre ich konanie či správanie sa najmä ospravedlnenie. Síce dobrovoľne trpiac krútime hlavou, ale donekonečna ospravedlňujeme a ospravedlňujeme, neskôr súcitne chápeme a nakoniec iba verejne mlčíme. Už niekoľkokrát som spomínala rôzne múdrosti, ktoré mi ako dieťaťu hovorieval môj starý otec a tentoraz musím jeho slová použiť opäť: Boh je nenáhlivý, ale spravodlivý... A ja vo svojom vnútri v tento druh spravodlivosti skutočne verím, pretože odhliadnuc od týchto spoločnosťou ,,vštepených“ pravidiel, ktoré často predsa len mátajú aj mňa, dnes už viem a cítim čosi oveľa dôležitejšie. Sme tu a práve teraz preto, aby sme sa rozpamätali, čo znamená spojenie slov – slúžiť Životu prostredníctvom vášho Života prv, ako o tom začneme premýšľať... Tou pravou službou môžu byť činy i rozhodnutia, ktoré robíme s láskou absolútne prirodzene, nehľadiac na vlastné zásluhy, blaho či profit. 

Lebo naozaj tak pravdivo tomu ozajstnému Životu slúžiť môžeme najmä my sami...A tí, ktorí sa za akýchkoľvek služobníkov iba verejne vydávajú? No šancu rozpamätať sa azda majú rovnakú...

 

Máj 2014

Nedávno, som sa, milí priatelia, stretala s názorom jedného človeka, že ak sa naučí v sebe živiť myšlienku spájajúcu sa s predstavami blahobytu a vedomého hromadenia fyzických hodnôt, ktoré nám súčasná spoločnosť dennodenne predkladá na tanieri ako priority života, všetko mu bude dopriate...

Nevyvracala som mu tento postoj, lebo právo naň naozaj má, pretože sa v súčasnosti nachádza na hraničnom bode jeho ďalšieho smerovania, a práve toto myslenie mu v budúcnosti dokáže dať to, čo hľadá. A vskutku rada som sa v tej chvíli vyhla aj vlastným hodnoteniam a posudzovaniam, či to bude pre neho dlhšia cesta, alebo priam odbočka.

Prečo toto píšem v májovom úvodníku? Z jediného dôvodu, o ktorý sa chcem s vami, čitateľmi časopisu VITALITA, podeliť. Keď sa ma ľudia pýtajú, či som veriaca, keď sa už toľko rokov venujem témam, ktoré sú nosnou osnovou časopisu, poväčšine odpovedám: ,,Samozrejme, som veriaca, ale ,verím tak akosi po svojom‘...“ Pred pár dňami sme navštívili počas spoločných ciest s čitateľmi VITALITY po histórii antických miest v Turecku, ktoré avizujeme už od začiatku roka, po prvýkrát miesto, kde svoj život dožila Ježišova matka Panna Mária. Nikto z nás tam nešiel s očakávaniami, že my, čo sa tejto tematike venujeme iba okrajovo, zažijeme čosi, čomu môžu zrejme rozumieť len hlboko veriaci ľudia. Na naše všeobecné – a musím podotknúť veľmi úprimné – prekvapenie, však bol opak pravdou. Maliličký domček, ktorým sme v prirodzenej úcte a pokore prešli, v nás zanechal čosi, čo by rozhodne mali zažívať všetci politici pre vážnymi rozhodnutiami. Bola to čistota, láska, dojatie, odpustenie, nádej i smútok a ešte mnoho iného, čo neviem ani pomenovať. Všetko naraz v jednom okamihu s obrovským zásahom rovno do srdca. Nikto z nás sa neubránil slzám. Nikto nezostal ľahostajný. A keď sme vyšli, cítili sme všetci do jedného aj silnú zodpovednosť za všetkých, ktorí sú na tejto našej zemskej púti tu a teraz s nami vlastne ,,jedno“. Očista vodou, ktorá vyteká spod domčeka, bola zavŕšením pocitov. Aj ja som z nej vzala domov a pobrala som sa k múru so zvinutými papierikmi, na ktorých boli priania i prosby. Viete, každý prirodzene pozná svoje problémy, prípadne problémy svojho okolia a mohol by tu zanechávať absolútne alibistické odkazy v snahe presvedčiť sám seba, že mu ich ,,ktosi“ tam hore splní. Avšak, a na tom sme sa zhodli všetci, na papierik po tomto silnom zážitku nepíšete svoje vlastné túžby, ale želania a prosby za všetkých ľudí, za samotnú Zem, za poznanie pravdy, za všeobecné pochopenie a pokoj. Tak veľmi poznačí toto prekrásne miesto človeka, ktorému, ako som už v úvode spomenula, práve spoločnosť vnucuje umelo vytvorené priority. Tu človek precíti, ako sa bez čohokoľvek dá v pokoji a šťastne žiť... A keď schádzate z tohto miesta dole do údolia očarujúcou prírodou s nádhernými výhľadmi na strobylý Efez, jediné, čo pri pohľade na obrovskú sochu Panny Márie postavenú pri ceste, celú v zlate, akosi podvedome riešite, je do očí bijúci nezdravý honos, ktorý si z nej spravil ktosi úplne iný ako ,,alfu – omegu“ súčasnosti, skrývajúcou sa za bohatstvo ako predstava moci a nedosiahnuteľnosti. Preto, priatelia, privrime oči a pozerajme sa na veci okolo nás srdcom, aby sme videli predovšetkým prapôvodnú čistotu a úžasnú ľudskosť v každom z nás.

 

Apríl 2014

 Musíme sa vám, milí naši čitatelia, alebo, samozrejme, ako som si to už za tie roky zaužívala, správnejšie oslovenie je priatelia, tak ľudsky trošku pochváliť a tým pádom aj poďakovať. Prečo? Nuž iste vám neuniklo, že sme pred viac ako rokom spustili do užívania novú webovú stránku www.vitalitanet.sk, kde sa snažíme s vami komunikovať inovatívnejšou formou, na akú ste boli dovtedy zvyknutí. A to, o čo sa chceme s vami podeliť, je fakt, že jej návštevnosť prekročila v týchto dňoch vďaka vám číslo 102-tisíc!

Veľmi sa tomu v redakcii všetci tešíme, lebo si uvedomujeme, že je to naozaj milý odraz toho, čo vám na stránkach časopisu VITALITA ponúkame, ale aj odraz čohosi iného – vašej túžbe a chuti spoznať oveľa viac to, čomu sa hovorí úplne inak ako iba ,,printovým médiom ponúkaná informácia“. Vďaka našej ceste, po ktorej kráčame, je nás čoraz viac. Viac tých, ktorí si uvedomujú, že už nemusia svoj život chápať ako boj, nemusia bojovať proti prírode ani jeden proti druhému. Naopak, to, čo sme si kedysi všetci mysleli, že je ukryté niekde v posvätných knihách či nedostupných učeniach, je vlastne vložené v nás samých a ak sa na to správne pozrieme, pochopíme, že je to každodenná súčasť nášho vlastného života.

Presne to je aj zmysel práce nás všetkých, ktorí si môžu povedať, že pre vás i nás samotných spolu tvoríme časopis VITALITA. Za naším dielom je však aj čosi iné – zodpovednosť voči vám i voči tomu, čo na stránkach ponúkame, čo ponúkame vám – našim priateľom ukrytým tak v tom vyššie spomínanom čísle, ako aj v čísle oveľa vyššom. Čísle násobenom trinástimi rokmi jeho vychádzania.

Milí priatelia, nedávno sme rozšírili batôžtek možností pre našich čitateľov o cestovanie, ako inak – spojené s aktívnym precítením toho, čomu môžu porozumieť iba oni. Cestovanie po miestach, ktoré svojou silnou pulzáciou dodnes vyrážajú dych všetkým citlivejším bytostiam. Miestach, ktoré sú nám svojimi vibráciami viac ako známe. K bodom Zeme, kde pulzuje čosi výnimočne silné, nádherne tajomné a úžasne oslobodzujúce. Akoby sme z nich pochádzali práve my... Prečo to spomínam? Nuž preto, lebo sme si práve na týchto miestach, ktoré sme na prelome tohtoročnej zimy s jarou navštívili tak trošku ,,inkognito“ ako členovia zájazdu, aby sme dôsledne nastavili program pre našich čitateľov, čosi dôležité uvedomili. Pre každého z nás je dôležité poznať mieru vlastnej zodpovednosti za ,,odkaz“, ktorý zanechajú predkovia nám – svojim potomkom. Je to preto, aby sme sami v sebe a tým aj navonok dokázali pochopiť, že samotná kultúra, v ktorej sme sa narodili, nás núti ničiť ju – tú istú kultúru, do ktorej sme sa narodili. A pochopiť aj to, že veľa vecí okolo nás vôbec nezodpovedá tomu, čo sme a čím byť aj chceme...

Priatelia naši, budeme radi, ak sa spolu s nami dokážete pozerať na veci, ktoré si vzájomne prinášame, s tým, že nikto z nás nie je na tejto našej spoločnej púti životom sám... Ani vy, ani my. Lebo naša spoločná túžba je jediné – uvedomiť si dokonalosť celého tohto procesu a v ňom aj jednotlivé roly nás všetkých voči vám všetkým...

 

MAREC 2014

Tento rok prináša medzi nás nielen nové možnosti, ktoré nám ukážu cestu, ako sa začať na veci pozerať úplne inak, ale ich prínosom pre každého človeka bude aj možnosť žiť ich aktívne a vnímať udalosti, ktoré sa nám dejú, spôsobom, ktorý bol pre nás dosiaľ neznámy.

Udalosti, milí naši čitatelia, dostanú iný rozmer, ľudia získajú inú tvár a my spolu s nimi prirodzene obmeníme svoje cítenie zmien.

Takto nejako je nám to z dostupných zdrojov neustále sprostredkovávané. A rovnako nám je ozrejmené aj to, prečo naše emócie v súvislosti s týmto procesom, ktorý zažívame v rôznych formách všetci bez rozdielu, sú v nás naozaj silné.

Akoby nemali hraníc a často ani kontroly. Akoby ich ,,majiteľ“ nestihol ani zanalyzovať pred ich vypustením do vesmíru, akoby práve ich váha mala byť stavebnou zložkou ďalšieho vývoja okolo nás, ktorého súčasťou jednoducho všetci bez rozdielu sme. Svojimi činmi, svojimi rozhodnutiami. Všetkým tým, čo srdce vo svojej čistej podstate neriadi a neovplyvňuje. Nezačala som písať marcový úvodník takto iba náhodou. Viedlo ma k tomu čosi iné. Boli to reakcie čitateľov... Milí priatelia, zaiste vám neuniklo, že od februára sa nové vydania časopisu VITALITA líšia od tých predchádzajúcich čísel cenou. Po niekoľkých rokoch sme museli, tak ako je to súčasťou dnešného mediálneho trhu, aj my zvýšiť jeho cenu za tlačenú verziu o 0,65 eura. K tomuto kroku sme pristúpili po značných váhaniach, ale aj konzultáciách priamo s niektorými čitateľmi, pretože sa snažíme časopis a jeho dostupnosť napriek náročnej dobe približovať predovšetkým vám. A keďže nárast cien služieb, ktoré s jeho vydávaním súvisia, a na ktoré sme ako vydavatelia časopisu bezprostredne odkázaní, sa od našich dobrých úmyslov voči čitateľom, žiaľ, neodvíja, museli sme pristúpiť k tomuto kroku aj my. Tu by sme však chceli upozorniť, že ceny predplatených tlačených čísel časopisu VITALITA sme sa v rámci ústretovosti rozhodli ponechať naďalej pôvodné, čo znamená, že pre tých čitateľov, ktorých náš krok zaskočil, suma, ak si časopis predplatia vopred, ostáva taká ako doposiaľ. Rovnako ako sa nemení ani cena elektronickej verzie časopisu. Chcela by som takto v mene redakcie časopisu VITALITA poďakovať všetkým tým čitateľom, ktorí nám povzbudivými slovami verejne vyjadrili nielen pochopenie na margo tohto nevyhnutného kroku. Vyjadrili nám nimi veľkú podporu, ale aj poďakovanie za našu snahu nikdy nezostať poplatní systému a nespadať do rámika mediálnych produktov, ktoré sa neštítia byť kvôli vlastnej existencii predajné mocenským subjektom. Títo čitatelia, a ja verím, že je ich väčšina, určite cítia, čo a ako veľmi sa snažíme všetci bez výnimky tak v redakcii, ako aj všetci naši prispievatelia pre neobvyklé informácie, ktoré na stránkach VITALITY uverejňujeme, urobiť. A chápu aj to, aké silné musí byť presvedčenie niekoľkých ľudí, ktorí vrátane autorov stoja za vydávaním časopisu a vo svojej skromnosti sa nikde ich fotografie neobjavujú. Naopak, miesto prázdnych slov, sa už 12 rokov snažia hľadať spôsob, nielen ako byť o krok vpredu, ale aj ako sa postaviť systému, všadeprítomnému lobingu a manipulácii. Za celý ten čas sme napriek čoraz vyšším finančným nárokom spoločnosti cenu dvíhali iba raz. Teraz tak robíme druhýkrát, aj to iba v jednej časti tlačených produktov, aby si všetci naši čitatelia predsa len mohli vybrať. Nie náhodou sa v tomto úvodníku podrobnejšie venujem práve vysvetľovaniu. Robím tak preto, lebo naše vzájomné puto, milí čitatelia a priatelia, ako sme sa po niektorých emocionálnych telefonátoch presvedčili, je často pomerne krehké. A ja úprimne verím, že je to iba preto, aby, ako som už v úvode spomenula, sa raz váha tohto puta stala jednou zo stavebných zložiek ďalšieho vývoja okolo nás, ktorého súčasťou jednoducho všetci bez rozdielu sme.

Február 2014

Máme za sebou prvý mesiac tohto roku, o ktorom väčšina múdrych kníh a múdrych ľudí hovorí ako o bode zlomu v poslaní všetkých nás, ktorí sme súčasťou tohto života na Zemi. Aj keď túto hodnotu pomenúvajú rôzne, viac či menej okázalo, vedecky či duchovne, každý z nás akosi svojsky cíti, čo sa v skutočnosti stalo, čo nám to donieslo a ako komukoľvek z nás už čoskoro ovplyvní ďalšie kroky či rozhodnutia. Milí priatelia, v konečnom dôsledku nám všetkým môže byť cťou, že sme súčasťou tohto obdobia, tohto diania, keď voči Vesmíru i samotnej Zemi všetci do jedného dobrovoľne prestávame ,,žiť na dlh“. Musela som sa teraz pousmiať pri pomyslení, na tých, ktorým sa nechtiac hlavou prevalila pri čítaní predchádzajúcej vety myšlienka na svoj ,,flexiúčet“ s hypotekárnymi splátkami či nevyplatené šeky v šuplíku stola. Lež realita na úrovni bytia, ktorej vplyv na nás je už pár týždňov spečatený, sa zakladá na inom ,,dlhu“, aj keď ten ,,šuplíkový“ sa pravdu povediac viac-menej od neho odvíja, tentoraz v náväznosti na rozhodnutie každého.

Už niekoľko vydaní časopisu VITALITA sa témy a myšlienky autorov stretávajú bez toho, aby spolu komunikovali v rovnakých témach a jednou z nich bol STRACH. Je to akoby prenesená forma dlhu voči samému sebe, ktorá však má z každého človeka, ktorý je svojím bytím uviazaný na vlastné emócie, vyprchať. A to čo najskôr. Mnohí z nás v uplynulých dňoch pocítili, že pri otázke, čo by ste si priali, nie je možné nájsť žiadnu odpoveď a pocit vo vašej hrudi sa ocitol akoby v bode nula. V bode pokoja a pozorovania. V bode nám veľmi dobre známeho, hoci nemenej zvláštneho bytia. Bytia, ktoré JE a ktoré DÁVA. Bytie, ktoré svoju hodnotu nedokazuje, no naplno ju žije, pretože nepochybuje o pravde svojich rozhodnutí, pretože tak ako ono je, tak ony v súlade s ním SÚ. Tieto vnútorné harmonické procesy sú v každom z nás v tejto chvíli veľmi hlboko pečatené a vďaka nim sa potvrdí tvorba, ktorá nám bola vložená do vienka ako súčasť posolstva. Práve ním sa naša pozornosť v plnom rozsahu obracia na to, čo nám je všetkým drahé, to, čo rozhodne nie je samozrejmosťou, ba naopak, to, čo do nás vložilo vieru, že raz sa dokážeme iba preň vo svojich srdciach úprimne postaviť a naplno ,,rozsvietiť“.

Priatelia, vážme si všetko, čo sme, aj to, čo dávame a nepozerajme sa na svoje kroky a rozhodnutia tak, ako to bolo dosiaľ. Pretože všetko, čo nám bolo v týchto dňoch priehrštím dané, sme si spravodlivo zaslúžili a vzápätí dostali ako odmenu, aby sa nám v konečnom dôsledku do ďalšej práce iba tak ,,ľudsky“ uľavilo. Priamej práce, ktorá bude správne nasmerovaná, aby sa v každom okamihu v každom z nás plnilo posolstvo životu o živote.   

JANUÁR 2014

Milí priatelia, pred pár dňami som sa rozprávala smojou priateľkou o tom, ako sme kedysi písali v škole slohové práce na tému Ako to bude v roku 2000? Všetky boli, samozrejme, ladené do – na tú dobu – poriadneho sci-fi... A pre nás to bolo maximum v rámci našich neuveriteľných predstáv a bezmedzných hier detskej fantázie. Ďalšie roky vtedy už neexistovali. Zhodli sme sa s priateľkou, že naozaj pre nás, a možno aj pre našich učiteľov, končili rokom 2000...

Napriek tomu si dnes píšeme do dátumu rok 2014! A fantazmagórie, či v tej dobe vtipné výplody zo školských zošitov, sa medzitým stali absolútne nemennou realitou a nenahraditeľnou súčasťou našich životov. Čo je však zvláštne vo väčšine z nás ,,to“ – tajomné mlčanie z minulých čias zostalo. Ani dnes nerátame a nepredstavujeme si čísla ďalších rokov. Pohltila nás rýchlosť súčasnej doby, ktorá vyžaduje absolútny záujem jedinca, ktorá žiada daň otupenej alebo až nulovej fantázie, a ktorá nám svojimi princípmi jednoducho ani nedovolí zamerať sa na tvorbu v duchu vyšších princípov. Ba čo je ešte alarmujúcejšie, všetko sa nám snaží nastaviť tak, aby sme sa prestávali tešiť, lebo v skutočnosti negatívnymi myšlienkami a všeobecným hnevom v ľuďoch podporuje strach. Priatelia, ale ľudia sa ako bytosti predsa na svet rodia šťastní. To, čo nastane potom, je hra okolností, do ktorej sme postupne zaťahovaní. Podotýkam, dobrovoľne. Svojím výberom i úmyslom. Pretože začíname realitu vnímať slovom ,,ja“. Vyťahujeme tak džina z fľaše. Potláčame pocity a všeobecne veríme emóciám. Zabúdame, že pocit je všetko, čo cítime a emócia je iba to, čo sa v tele deje ako následok toho, čo cítime. Jednoducho, reaguje nám myseľ na naše pocity. Rozum však netuší nič o našich pocitoch, lebo tie pozná iba srdce. A keďže sme fľašu s naším džinom úspešne leštili, uprednostňujeme rozum – a ten si myslí, že čosi vie, tak nám ako svojskú odmenu prináša rôzne reakcie...

Prekročili sme spolu hranicu roka 2013. Ako ľudia súčasnosti žijeme to spomínané ,,sci-fi“ s ľahkosťou samozrejmosti, ale do tejto jednoduchej rovnice vlastných možností akoby nie a nie preniknúť. Poznáme kvantum technologických vymožeností a ovládame množstvo počítačových jazykov, ale pocitom, tomu najjednoduchšiemu jazyku duše, rozumie málokto, lebo im rozumieť pri tých vedomostiach nestihne. Niet miesta ani kapacity? Priatelia, všetkého je dostatok. Stačí sa na chvíľku upokojiť, zastaviť sa a v duchu vypnúť všetko, čo nás ťaží – úplne jednoducho ako monitor na počítači. A možno si stačí zaspomínať na pocity z tých čias, keď sme s úsmevom a nedočkavosťou všetci písali rovnaké slohové práce na rovnakú tému Ako to bude... No presne toto vždy bude závisieť iba od nás a našich pocitov. Láskavému jazyku, ktorým hovorí naša spoločná ľudská duša zvaná ,,MY“.

Aj preto vám všetkým do nového roka 2014 z celého srdca prajeme, aby bolo počas neho veľa podobných zastavení sa a veľa nových a dokonalých porozumení vo vás samých.

Erika Lamperová a redakcia časopisu VITALITA

ROK 2013:

DECEMBER 2013

 Už opäť, ako je to každoročne súčasťou kolobehu nášho života, sa ocitáme na konci roka – v období, keď bilancujeme, ale aj plánujeme. Navyše je to obdobie, keď všetci vnímame podstatne silnejšie. Pýtate sa, milí priatelia, čo vlastne vnímame? Najmä mnohé vibrácie okolo nás, ale aj v nás.

Akoby k nám odkiaľsi zďaleka prichádzali slová toho, v mene koho sa toto obdobie, plné zvláštnych maličkostí, slávi. Pociťujeme ich v sebe, vo svojom srdci a vnímame oveľa silnejšie ako inokedy hĺbku toho, čo je nám blízke, priam v nás vložené. A spokojne to nazvime posolstvom, ktoré vedie k nášmu prebudeniu sa...

Pred pár dňami sme boli v neďalekej hvezdárni, bývalej vartovke – strážnej veži, ktorá chránila kraj pred nájazdmi tureckých vojakov. Úprimne poviem, že ma tu fascinoval mladý človek, ktorý nielen výzorom, pokojom, ale aj vedomosťami akoby vypadol z bájneho príbehu starého sveta. Sveta, spätého s magickými ľudskými tajomstvami pravdivo prerozprávanými vo vesmíre. Rozprával o nočných hviezdnych hrách na oblohe, a nie náhodou, keďže sme sa ocitli v poslednom mesiaci roka, som sa opýtala na blížiacu sa kométu, ktorá má tento mesiac svojou nezvyčajnou žiarou očariť ľudí. Mala by nás sprevádzať po celé noci počas vianočných sviatkov, a či chceme, alebo nie, akosi podvedome si ju človek spodobuje s tou, ktorú vídavame ako súčasť všetkých betlehemov. Neviem, ako to bolo kedysi a aké boli pravdy o betlehemskej hviezde, ale tentoraz vraj naša Zem prejde aj chvostom tejto kométy a na oblohe nastane nádherné divadlo, pretože nám jej prachové čiastočky v atmosfére vytvoria nočné svietiace oblaky. Ba čo viac, možno sa blízkosťou Slnka rozdelí na dve kométy a to, čo budeme pozorovať na nočnej oblohe, bude naozaj neopakovateľným divadlom pre nás – ľudí, ktorí sme ostali tu na Zemi, aj napriek obdobiu, ktoré nie je pre mnohých ľahké. Ak si však toto všetko spodobíme do histórie, ktorá nám v podobe osláv Vianoc a prekrásnych zvykov, ktorými naše deti neustále slovami: ,,Pod stromčekom ti Ježiško čosi nechal...“  vytŕhame spod počítačových vplyvov, aj vtedy mudrci z východu putovali k novonarodenému Mesiášovi za hviezdou do Betlehema.
Nie som znalec histórie a určite sa nebudem zaoberať ani pravdivosťou či pohľadom na tieto udalosti, ktoré slávi celý kresťanský svet. No snívam rada a určite nepatrím medzi ľudí, ktorí vidia to, čo je a pýtajú sa: ,,Prečo?“ Skôr som tá, ktorá si predstavuje niečo, čo nikdy nebolo a hovorím si: ,,Prečo nie?“ Aj vám, priatelia, práve preto v mene celej redakcie VITALITY prajem, aby to, čo si spoločne predstavujeme pri pomyslení na nebeskú hru, ktorá nás bude nasledujúcimi mesiacmi sprevádzať, bolo spojené minimálne so znovuzrodením. Možno pravdy, možno lásky, možno priateľstva a možno obyčajnej ľudskej spolupatričnosti. Pretože ak to bolo tak vtedy, keď mal Ježiš príchodom na tento svet spasiť od hriechov ľudstvo na Zemi, tak je zrejme aj dnes najvyšší čas. Ja sa na to nočné divadlo a budúce udalosti veľmi teším, lebo verím, že teraz sme už mnohí pripravení... Krásne sviatky, priatelia naši.

NOvember 2013

Neviem, ako vy, priatelia naši, ale mne sa v posledných týždňoch dejú veľmi zvláštne veci, alebo presnejšie, vraj sa dejú v rôznych podobách nám všetkým. Akoby sa ľudia a situácie okolo nás ocitli v akejsi životnej triedičke, kde sa doterajší mix postupne triedi a prepadá cez sitko.

Ako to myslím? Nuž, súčasná doba odhaľuje pravé smerovanie ľudí okolo nás vrátane nás samých. Odhaľuje však závratnou rýchlosťou aj možnosti, ktoré sú tou najkratšou cestou, ako tento cieľ dosiahnuť a nerozoznáva, ako to bolo dosiaľ, ani malé zaváhanie jednotlivca, či sa ňou vybrať chce, alebo nie. Naopak, rovno do ruky mu strká jednosmerný lístok, bez možnosti prestupu. Tým najprirodzenejším dôvodom je fakt, že ľudia sa vo svojej podstate v procese tvorby musia dostať do bodu absolútnej harmónie, spolupráce, umiernenia a mieru. Prečo sa to musí diať takýmto zvláštnym, mnohokrát v rovine vnímania bolestivým spôsobom? Úplne z jednoduchého dôvodu – lebo ide o obyčajných ľudí, ktorí síce chcú prirodzene toto dosiahnuť, lež ako ľudia vlastne nie sú ochotní vzdať sa vecí, ktoré síce nefungujú, ale ktoré umožňujú užívať si iné veci, ktoré človek obľubuje. Je to moc. A keď si ju užívame, robíme niečo iné, ako hovoríme. Ale ich vnútro chce oveľa viac ako ich rozum, a tak skôr či neskôr sa im tým jednosmerným lístkom umožní dosiahnuť cieľ. Až potom totiž človek mení naozaj a na stálo svoje správanie...

Všetci sa snažíme získať poznanie, to je vnímavým čitateľom VITALITY určite už známe, a zrejme vedia aj to, že hneď ako ho dosiahnu, zmätok v ich dušiach zmizne nadobro. Pretože poznaním sa vlastne chceme oslobodiť zo stavu zmätku a nikdy v ňom už nežiť. Ľudia si musia mnohé veci uvedomiť, najmä tie, ktoré už dávno kdesi hlboko v srdciach cítili. Tí istí ľudia musia spoznať, prečo ich ku komusi ťahá a prečo ho zároveň od seba odháňajú a snažia sa nájsť spôsob, ako mu, skrývajúc svoj strach, radšej ublížia. Všetci ľudia si nakoniec uvedomia pravdu a priznajú ju, pretože pochopia, že tou najkrajšou cestou vývoja je ich prispôsobenie sa. Pretože už nie je možné žiť dnešný život podľa včerajších pravidiel. Lebo podľa nich sa nedal žiť ani ten včerajší. Priatelia naši, netreba preto toto obdobie hodnotiť ako niečo, čo vás ťahá tam, kam nechcete, naopak, treba ho privítať a ďakovať, že vôbec prišlo aj k nám, pretože nám umožňuje urobiť obrovský krok vpred – vpred ku samému sebe a objavenia dôvodu, prečo sme tu a k čomu máme svojím bytím tu na Zemi prispieť.

 

OKTÓBER 2013

Naplniť sa pokojom – to je veta, ktorú každý z nás vníma akosi inak. Čo vlastne dnes v dnešnej dobe plnej nepokoja a hľadania samého seba slovo pokoj naozaj znamená? Nuž, ťažká odpoveď, milí priatelia, naozaj ťažká, ak si človek vezme k srdcu skutočnosti, ktorých sa toto spojenie v súvislosti s ním týka. Zasiahneme do života iným, aby sme sa podelili o svoj pokoj a vniesli ho do ich života? Alebo zostaneme ľahostajní voči okoliu, a tým prejavíme svoj pokoj? Zbadajú náš pokojný stav a vezmú si príklad, aby ten pokoj našli cez nás aj oni? A máme my vôbec vo svojom živote ten správny pokoj, aby sme ho rozdávali iným? Prípadne, máme vôbec to právo svoj pokoj rozdávať iným? Čo je správne, a čo nie?

Zvláštne, my ľudia, možno vďaka výchove, možno vďaka prostrediu, kde žijeme, sme sa naučili rozmýšľať v súlade s tým presvedčením, že máme nejaký názor: názor, ktorý považujeme sa správny. Väčšinou však ide o názor toho človeka, ktorého máme radi a my nechceme zdroj našej pravdy už len z princípu spochybňovať. Ale nekončí to tu – ak veríme, že existuje čosi ako správny a nesprávny názor, dokážeme bezmedzne riskovať všetko, len aby sme dosiahli ,,pravdu“ a s ňou aj vlastný ,,akoby pokoj“. Aj keď v preklade to je len obyčajné ,,uspokojenie“. Práve preň dokáže človek úplný opak, ako by sa čakalo – súdiť, odsudzovať, obetovať, mrhať a ničiť. Ničiť seba a vlastný pokoj. A keď predsa len v takomto svojom deštrukčnom presvedčení zneistieme, používame onú vetu: ,,Neviem, čo si mám o tom celom myslieť.“

Priatelia, ale vieme! Presne vieme, čo si máme myslieť. Poznáme pravdu, a poznáme ju vďaka vnútornému ,,navádzaciemu“ systému, ktorý je v každom z nás. Nech ho nazývame intuíciou, tušením či cítením alebo inak, vieme, že tu je. Ide o vnútorný pocit istoty alebo aj vyššie vedomie. Dôvera voči nemu rastie úmerne s naším spoliehaním sa naň. Akurát sme si ho zatiaľ nezvykli mnohí používať v harmónii a vnútornom pokoji. Opäť sa vraciam k tomu slovku POKOJ. Lebo byť pokojný nie je čosi, čo môžeme urobiť, lebo sa nikdy nehovorí – robím pokoj. Hovorí sa: som pokojný. A to je prejav samotného ,,bytia“ ako súladu mysle s dušou. Ten sa dá dosiahnuť jednou cestou – vystúpiť z vlastnej hlavy a vojsť od svojho srdca, cez ktoré sa človek ocitá vo svojej duši naplnenej pokojom. To presne znamená slovo pokoj. Jednoduchý pocit – IBA BYŤ. A to je správne, priatelia naši.

SEPTEMBER 2013

Nedávno mi písala svoj príbeh mladá žena, o ktorej životaschopnosti ani v kútiku duše nepochybujem, vzhľadom na predchádzajúce telefonáty, no jej ,,spoveď“ bola tentoraz plná obrovskej neistoty, pochybností a hľadania samej seba. Dostala sa totiž do situácie plnej strachu a obáv o seba i svoje dieťa. ,,Čo mám robiť? Čo si vybrať?“ Strach, milí naši priatelia, nám často odoberá možnosti, ktorých je každý človek schopný. Stavia nám bariéru rovno pred oči a my cez ňu nedokážeme vidieť rozľahlý priestor plný možností a voľného dýchania iba preto, že sme si zaužívali, čo nám bolo oficiálne ,,dovolené“ vnímať, iba to, čo vidíme, chytíme, cítime či počujeme. Náznaky ,,vidieť za“ či rozoznať pravé príčiny ,,prečo“ radšej potláčame a ani len nepripúšťame, že práve nám by také čosi mohlo fungovať. Pýtate sa, a čo nám má vlastne fungovať? Prijatie vlastnej jednoduchosti – dokonalej jednoduchosti, ktorá dokáže rozoznávať podstatné, a to je práve prítomný okamih. Sme ním, ním tvoríme realitu a v súlade s ním aj žijeme. Kdesi som čítala vynikajúce prirovnanie, ktoré vystihuje, čo znamená prítomný okamih a jeho spektrum všetkých možností, ktoré si slobodnou vôľou volíme. Akoby sme mali hru v obrovskom počítači a v jeho pamäti nasimulované absolútne všetky výsledky s nápisom, ,,ako to dopadne“. Hru hráme, a tak výsledok netvoríme, iba si vyberáme každý krok z ponuky, čím ostatné výsledky ani neriešime, naopak, eliminujeme ich naším výberom. Ide o proces, keď si iba vyberáme. Presne ako v živote. Čím sme starší a skúsenejší, čím viac sa rozpamätávame na naše možnosti, prestávame veriť zaužívanému oficiálnemu dovoleniu, dokážeme presnejšie vnímať životné vibrácie pri týchto voľbách, aby bol výsledok vhodný pre daný okamih. Často sa to preto zdá z pohľadu iných, menej skúsenejších, pre nás ľahšie a čakajú od nás zázraky. No v skutočnosti ,,urobiť zázrak“ je vraj tiež v registri volieb existujúcich výsledkov v každej našej i vašej hre. Nič nemusíme vytvárať, stačí si ho jednoducho vybrať, a svoju voľbu potvrdiť. Neposudzovať situáciu, nezvažovať realitu, neanalayzovať iné možnosti. Nepochybovať a nemyslieť! Zavrieť oči, zapchať uši. Zmeniť si tak svoj doterajší pohľad na život. Lebo iba tak sa v realite deje ,,nemysliteľné“... Priatelia, žiť prítomný okamih tak, aby sme ho žili bez strachu, naopak, aby sme v ňom boli pokojní, a tým aj šťastní, je naozaj veľká, no človeku veľmi prirodzená vec. Tak ako dieťaťu jeho hra... Preto nám všetkým, priatelia, prajem, aby sme spolu mohli hravo znovu objavovať pravú prirodzenosť, ktorá je nám daná vnímaním životných vibrácií. Verím, že aj pomocou tých našich návodov, ktoré vám prinášame v každom čísle časopisu VITALITA.

AUGUST 2013

Uplynulé týždne sa, milí priatelia, niesli viac ako inokedy v duchu stretnutí či môjho bezprostredného kontaktu s vami – našimi čitateľmi. Niektorí ma príjemne prekvapili vďaka prejavenej kombinatorike pri hľadaní si kontaktu či spojenia, iní prišli rovno a rozprávali. O sebe, o pocitoch, o vnemoch či symboloch okolo nich, ale aj o ľuďoch, riešeniach i pochopeniach.

Zvláštne, tak málo sa ľudia medzi sebou normálne ľudsky počúvajú a tak málo vnímajú v inej realite svoje – môžem to vzhľadom na dobu spokojne nazvať – informačné systémy, ktoré sú nám dané do vienka. Chceme hovoriť, nemáme komu, mlčíme a túžime, aby rozumeli, no na druhej strane ,,poslucháči“ a často ani my sami neveríme tomu, čo takto ,,zachytíme“. A ak sa pozorný poslucháč predsa len nájde, nevieme, čo povedať skôr, až ho vo chvíli našou nekorigovanou spŕškou vypneme úplne. Dokonca aj jeho informačné systémy, ktoré by moli prijímať bez našich slov... Nuž, a tak sa kruh opäť vracia k tomu obvyklému – cítiť sa sám. Neukázať a radšej ani nepovedať... Nie o tom, čo chce počuť iný, ale o tom, čo som naozaj ja. A tak sa cítime akosi od všetkého a všetkých oddelení.  Dobrovoľne oddelení, lebo je tu to naše veľké a poriadne kričiace: ,,CHCEME!“ Ale čo vlastne tým svojím ,,chceme“ naozaj chceme? Zažiť pocit izolácie a dobrovoľnej karantény! Zažiť pocit osamelosti, nepochopenia a odlúčenosti od ľudí, ktorí sú nám blízki. Zažiť vnútorný smútok z nášho nepochopenia, kto sme. Takto sme sa rozhodli a presne takto to robíme, aby sa naša cesta, ktorú sme si zvolili, naplnila do posledného bodu. Rozhodli sme sa tak žiť. Obmedzili sme sa a obmedzili sme tým vlastné vedomie. Lenže ak ho rozšírime pochopením, že sme to už zažili, pocítili a okúsili, steny dobrovoľnej oddelenosti a karantény sa pomaly odbúrajú a oslobodíme sa z tohto priestoru. A čo je najdôležitejšie, príde poznanie, že táto karanténa nebola nutná, lebo nás síce izolovala, no iba od samého seba. Ale aj, že všetci ľudia sú rovnakí ako my sami. Avšak, najdôležitejšie je, a to sa týka tak mňa, nás, ako aj vás, priatelia naši, čitatelia Vitality, že výsledkom tohto všetkého je poznanie, že ak sme sa správali ku všetkému a všetkým okolo nás, akoby boli ľudia iní než my sami, ubližovali sme iba sebe. Prečo toto píšem? Lebo je čas – čas liečenia a pochopenia, že sme naozaj všetci TO JEDNO.

Práve v časopise VITALITA sa toto uvedomenie snažíme rôznymi formami, ktoré sú zrozumiteľné rozličným ľuďom, našim čitateľom, priblížiť, objasniť i uľahčiť ich hľadanie a nachádzanie. Mnohí to chápu a tešia sa s nami na každé nové číslo, no mnohí o tejto ceste ešte ani netušia. Preto, priatelia naši, umožnite toto poznanie spolu s nami objavovať aj ľuďom, na ktorých kroku vpred vám záleží a povedzte im, že tu pre nich sme. Lebo my tu naozaj pre vás sme...    

JÚL 2013

Našli ste, milí priatelia, niekedy vo svojom srdci chvíľu, keď ste pocítili spojenie medzi vami, Zemou i tým, čo sa deje v nej a okolo nej? Ak teraz spokojne súhlasne prikyvujete, som presvedčená, že máte prečo, v týchto mesiacoch sa totiž deje čosi naozaj výnimočné, to, čo má v nás samých objaviť duševný priestor prepojenia našich osudov.

Čo to znamená? Že mnohým z nás je umožnené veľmi presne vidieť, spoznať a pochopiť svoje poslanie tu a teraz, svoj prínos k dielu a presné zameranie jeho určenia. Sme totiž tvormi, ktoré majú nadostač všetkého, čo k životu a tvorbe patrí, sme súčasťou tvorivého celku. Jediné, čo nám však dosiaľ chýbalo, bolo vlastné presvedčenie i vôľa veriť v tvorbu, ktorá je uložená v našej duši. Keby sme ju počúvali tak, ako k nám dennodenne hovorí, svet by bol na jednej z najvyšších úrovní reality. Všetko však má svoj dôvod a aj to naše minimálne počúvanie jej slov ho v danej chvíli malo. Mám svoje miestečko, ktoré, keď mi už, ako sa hovorí, chce svietiť kontrolka a ja sa ocitnem v situácii, keď nie a nie si rady s tým, čo mi viac berie, ako dáva, doplní všetko späť. Aj dnes, keď píšem úvodník, som tam bola, chvalabohu, nie preto, čo som vyššie spomenula, ale preto, že ma tam jednoducho ťahalo; ťahalo ma do útrob Zeme cez vodný termálny živel... tam, kam chodia mnohí z nás, aby sa stali súčasťou toho, čo dnes spája bytosti s múdrosťou, vedením, poznaním, svetlom, láskou, vibráciami a mnohým iným, čo rozpisovať tu nemá zatiaľ svoje opodstatnenie. Zatiaľ presne nepomenujem, ale pre mnoho bytostí je práve toto zdrojom návratu k tvorbe rovnováhy nášho celku. Vedia i rozumejú, čo tu píšem a mnohí dokonca presne vidia, o čom hovorím. Je to dôležité, aby sa rezonancie stali súčasťou nás všetkých, lež objaviť musí každý sám, čo ich spôsobuje a kam vedú. Dokonca je viac ako dôležité, aby človek na akejkoľvek úrovni bytia a vnímania pocítil silu toho, čo ich spôsobuje. Vďaka tomu sa v nás súčasne totiž uvoľňuje prístup k hlbokej múdrosti a znovu sa oživuje ,,rôznodimenzionálne“ vnímanie ako niekdajšia súčasť bytosti. Je totiž dôležitá doba. Pretože sa to deje akýmsi systémovým a jednoliatym spôsobom, bez toho, aby sa o to všetci snažili jednotným spôsobom. Priatelia, dnešný úvodník je možno čímsi iný, ako boli tie v ostatnom čase, no ak ste čo len na chvíľku počas jeho čítania v sebe pocítili alebo zhliadli to, čo mnohí nazývajú svetlom či pravdou, prípadne zdrojom alebo aj reálnym tvarom, ktorého súčasťou ste sa mohli stať, je to presne to, čo som vám chcela dopriať... Nájsť to, prečo je tu treba žiť.

Erika Lamperová

JÚN 2013

Rozmýšľala som, milí priatelia, či vám v júnovom úvodníku priblížim to, čo sa počas uplynulého obdobia s ľuďmi deje, a ak áno, ako to urobiť... až prišla jedna májová sobota a u nás v Slovenskej Ľupči sa začal turíčny jarmok.

Nebudem, samozrejme, písať o pečených klobásach či tragických napodobeninách s nápisom Made in China. Aj to sa stáva. Chcem vám však prerozprávať čosi iné: viete, už druhý rok sa počas neho snažíme všetkým ľuďom sprostredkovávať aj my čosi, čo je v tejto dobe veľmi dôležité – spolupatričnosť ľudskej komunity, absolútny únik od reality strachov a umocňujeme v nich pocity, že doba smeruje k tomu, čo nás tu na zemi viaže – pravdivým tradíciám našich predkov, ktoré sú upäté na prírodu a jej tajomstvá. A tak raz v roku otvárame bránu svojho takmer dvestoročného kamenného domu, dobovej klenbovej pivnice a prezlečení do vtedajších šiat ľudu a remeselníkov pripravujeme starodávne špeciality v pokoji nášho pre tento deň viac ako otvoreného súkromia. Je neuveriteľne milé, ako radi ľudia tomuto čaru podliehajú a ako radi si ho plnými dúškami užívajú. A to úplne bez rozdielu. Spájame súčasnosť s minulosťou, folklór s alternatívou, tradície rôznych svetov, zvyky rôznych dôb. Jeden môj priateľ má vo zvyku používať krásne prirovnanie: ,,Ľudia sú vtedy farbenejší...“ A keď v tej zvláštnej farebnej atmosfére na chvíľku zastanete a spozorniete, určite nikomu vnímavému neujde, že spájame aj čosi iné – ľudí a ich srdcia. V tej chvíli im je dobre, nemusia sa báť, nemusia myslieť na to, čo bude zajtra, sú sami sebou, bez vplyvov nezmyslenej reality dneška a otvára sa v nich úprimné porozumenie vnútornému tajomstvu – kto sú, kde sú, čím sú a prečo tu sú. V dospelých sa zobúdzajú detské svety a v deťoch sa rozvíja to, čo k detstvu patrí – pravda, lebo ešte nezabudli. Prečo to píšem? Milí priatelia, preto, že je naozaj doba, keď treba spájať. Spájať tých, čo rozumejú, spájať všetkých, ktorí rozumieť začínajú a spájať aj tých, ktorí blúdia a hľadajú, aby raz porozumeli. A vôbec pri tom nemusíme kázať, vôbec nemusíme mentorovať ani podliehať ambíciám. Dnes stačí iba byť – tu a teraz. Ale byť sebou, v pokoji svojho vnútra. Netreba sa zbytočne báť či počúvať predsudky a utkvelé predstavy iných, pretože je všetko okolo nás nastavené na tú našu konkrétnu vnútornú silu, ktorá dokáže realizovať a tvoriť niekoľkonásobne silnejšie, ako to bolo kedykoľvek v minulosti. Vedecky povedané: ľudstvo dnes takto prežíva akýsi odraz na evolučný kvalitatívny skok. Cítime to všetci. A ak chceme tento skok všetkým okolo nás uľahčiť, musíme im svoje príbehy, ako je tento náš ,,spájací“, nielen rozprávať, ale urobiť všetko pre to, aby sme im ich umožnili aj prežiť. Lebo v týchto okamihoch, ktoré by nazvali tí vnímavejší ,,posvätné“, sa naše vnútorné pravdy stávajú realitou pre celú spoločnosť a spoločenstvo ľudí v nej.

MÁJ 2013

Pred pár dňami, milí priatelia, sa ma spýtal jeden môj známy, prečo si neviem zvyknúť na fakt, že nemôžem byť s každým ,,zadobre“. Že nemôžem byť stále pokojná a s každým sa znášať, neustále sa usmievať či prívetivo tváriť a robiť to ako samozrejmosť, lebo poriadne sklamanie ma raz neminie.

Áno, ja to viem... Viem, že medzi  mnohými ľuďmi je dnes normálne, ak reagujú podráždenejšie na to, čo im je neznáme a radšej sa ocitnú v citovej ofenzíve, než prijať stav, ktorý je pre nich daný a samozrejmý. Ľudia sa jednoducho boja lásky a prívetivosti, ktorá je samozrejmosťou mnohých z nás. Boja sa úsmevu a milého slova, čakajú, že sa za tým čosi skrýva a snažia sa byť svojím odmietavým správaním vždy pripravení odraziť útok, ktorý určite, až zákonite, za tým príde. Nerozoznávajú realitu a nerozoznávajú ani jednotlivé kocôčky pocitov v nich, radšej podliehajú horšiemu a zvučnejšiemu hlasu, ktorých ich varuje. Zvykli si, doba je taká. Radšej sa včas obávaj a radšej buď pripravený na horšie, aspoň ťa to zlé potom nepripraveného neprekvapí. Krásne, koľko negativistických pocitov v jednej vete! Rovnica, ktorú sme dostali do vienka, a ktorej sme mnohí aj úmyselne prepadli. Veď nie je jednoduchšie schovať sa práve za tieto slová, urobiť si odstup, prípadne včas odsúdiť, otočiť sa chrbtom alebo ešte lepšie radšej zaútočiť prvý? Je to jednoduchšie, ako prekonať toto našepkávanie naprogramovaného vzorca a počuť svoj vlastný vnútorný hlas, ten hlas, ktorý mnohí ľudia odmietajú počuť. Rozprávala som sa nedávno s jedenásťročným chlapcom o tom, ako ho veľmi bolia hádky medzi jeho najbližšími, ako ťažko nesie pocity, ktoré vyvolávajú vibrácie, čo vychádzajú z hádajúcich sa a navzájom kričiacich ľudí na seba, hoci sú to v skutočnosti ľudia dvoch generácií, ktorí sa majú radi a život bez jedného z nich si v skutočnosti nevedia predstaviť. Spýtala som sa, či mi vie odpovedať, čo by sa stalo, ak by v takej chvíli niekto z hádajúcich sa jednoducho urobil v sebe z ničoho nič taký ,,reset programu“ a zrazu by sa úprimne usmial, prejavil úctu voči tomu druhému a s láskou namiesto kriku by toho druhého nežne objal so slovami: ,,Veď ja ťa nadovšetko ľúbim...“  Malý sa chvíľu zamyslel a smutne odpovedal: ,,U nás to nie je možné. Kričali by ďalej...“ Je, ale nikdy to nikoho nevidel urobiť, preto je to pre neho takmer nepredstaviteľné. Spýtala som sa teda, či by to dokázal urobiť on. A kladná odpoveď ma potešila. Lebo sa mi potvrdilo, že to, kde žije, s kým žije a čo zažíva, je pre neho tou najlepšou školou do života a ľudia v jeho príbehu tými najlepšími učiteľmi, ktorých si vybral sám. On totiž práve vďaka nim – tým druhým ľuďom nikdy toto zlé robiť nebude. A tu, milí priatelia, je možno aj tá moja odpoveď, ktorá je schovaná za mojím správaním. Človek má totiž vo svojom živote urobiť všetko to, čo môže, s tým, čo má a tam, kde je. Sme tu totiž presne preto – aby sme pripomínali ľuďom to dobré, čo je v nich, aby sme im pomáhali rozpomenúť sa na to, čo sú, aby sme ich naučili byť a prejaviť to, čím sú a aby sme sa nikdy nezmierili a nikdy nemykli nevšímavo plecami nad tým, kde sú... 

APRÍL 2013

Viete, priatelia, v súčasnosti viac ako inokedy, práve v týchto dňoch, všetci cítime potrebu byť čímsi iným, vymykajúcim sa zo systémového reťazca, ktorý nám nedáva dýchať. Cítime silnú potrebu všetko zmeniť. Byť niekým, a ničím, či kdesi patriť. Byť samým sebou a vrátiť sa tam, kam patríme.

Mať slobodu, rodinu a domov. Ale nie na tej materiálnej báze, skôr sa potreba týka nášho vnútra, akoby sme v noci mali presne definovaný živý sen a ráno, len čo oči otvoríme, nám ostáva len hmlistý obraz a čoraz menej pocitov. Vieme, že určite bol, no iba chabo si spomíname, o čom a márne sa neustále vraciame k tým istým obrazom. Nie a nie si naň celý ten čas, čo sme ho začali snívať, spomenúť. Akoby nám ktosi zobral recept na život a zamkol ho do trezoru. Ozajstný život a naša pracovná náplň v ňom. Žiť svoj mier v duši a vytvárať ho iným okolo seba, harmóniou v sebe vytvárať súlad s prírodou a šíriť šťastie na Zemi. Prečo však mnohí ľudia o sebe v tejto súvislosti ,,samotýravo“ pochybujú? Niekto to nazýva riadeným programom, iný zas starými vzorcami odpájajúcimi nás od Boha, ďalší dlhšou cestou či slobodnou vôľou. No asi tým najjednoduchším vysvetlením je, že pochybujú preto, lebo sa ich premýšľanie obmedzilo iba na seba. Na to veľmi ohraničené ,,ja“, ktorého hranica končí, zjednodušene povedané, chlpmi na jeho koži. Nečudo, veď všetko okolo nás je také materiálne a individualisticky nastavené – reklamy, tovary, služby aj produkty atď. Hrnie sa to zovšadiaľ, najmä vo vizuálnom umelom podaní a umocňovaní akéhosi ,,malého ja“ v každom z nás. Je to silnejšie a silnejšie a človek stále ,,potrebuje“, lebo čosi mu stále chýba a zdalo by sa, že naveky aj chýbať bude. Ako tie sny. O čom to sú? O poslaní – službe Ľuďom, Zemi, Vesmíru, no najmä Životu. No slúžiť Životu sa nedá, pokiaľ má človek pocit, že mu niečo chýba. Lebo ak ho má, sústreďuje sa iba na to svoje hľadanie, aby to chýbajúce doplnil sám sebe. Nemá čas na seba, nieto ešte slúžiť ,,dákemu Životu“. Veľmi dobre známa veta, však? Odznieva často v každom z nás. Žeby nám skutočne vzali recept? Ak si však odpojíme myšlienku na ,,malé ja“ a zo širšieho pohľadu toho ozajstného a bezhraničného JA, ktoré je celkovým pohľadom na nás, si uvedomíme, že ten Život sme my sami a služba jemu znamená službu nám. Zrazu naša duša robí pre všetkých. Konáme úprimne a cítime úľavu, napĺňa nás šťastie a vnútri sa nám rozpína absolútna nesebeckosť. A čo je na tom všetkom to najkrajšie? Ľudia vidia v takejto našej realite vlastné možnosti. Lebo ak rozdávame, nepotrebujeme, napriek v úvode spomínanej realite okolo nás, vlastne nič. Iba zachovať Život. Pravda, priatelia naši, uchovaná v každom z nás ako silný inštinkt.   

MAREC 2013    

Do poslednej chvíle som, milí priatelia, dnes nevedela, o čom vám budem v úvodníku marcového čísla písať a témy mi lietali do myšlienok hlava-nehlava.  No chytiť tú pravú – ani za svet. Až kým som si neotvorila jeden e-mail od istého človeka. Jeho pôvodnou témou bolo čosi úplne iné, no zároveň sa mi v ňom o pár riadkov otvoril. A otvoril mi v ňom aj vety pre vás...

Nevidela som ho od detstva a neboli sme ani blízki priatelia. Iba som vtedy vedela, že je. Keď som čítala jeho e-mail, z pamäte sa mi vynoril jediný obraz s ním, sprevádzaný absolútne presvedčivým detským pocitom, že chlapča, ktoré vidím, a nevedela som z neho odtrhnúť pohľad, je neuveriteľne zvláštne. Iné... Po rokoch ten pocit viem presne pomenovať: bolo nepochopené a z úplne iného sveta ako všetci dospelí okolo nás. Bol jednoducho z rovnakého sveta ako ja. Presnejšie povedané my, lebo čítate tieto riadky i vy. Dosiaľ som netušila, že som sa stretla v čase svojej puberty aj s jeho strýkom – liečiteľom v dobe totalitného režimu. Dnes viem, že práve on bol človek, ktorý presne dešifroval to, čo sa vo mne vďaka puberte prebúdzalo. A dnes je to vtedy ,,nepoznané“ neodmysliteľnou súčasťou mňa. Aj vďaka tomu sa vám môžem pravidelne prihovárať práve na stránkach časopisu, ako je naša VITLITA. Usmievam sa pri myšlienke, aká bola vtedy doba, ako boli odsudzovaní okolím tí, ktorí sa nebáli hovoriť jazykom ,,prebúdzaných“, či vďaka prebudeniu aj pomáhať iným. Doba je už tolerantnejšia, no ľudia sa ešte stále pozerajú na tých, ktorí sa neboja žiť naplno ,,prebudením“, iným okom. Je ľahšie uveriť strachu z nepoznaného, ako prirodzene podľahnúť tomu, čo každého človeka k takýmto ľuďom ťahá. Dieťa koná, dospelí sa bránia. Dieťa vidí dokonalosť, lebo verí svojej duši, ktorá žiadnu nedokonalosť neobsahuje. Dospelému však život umožnil vytvárať realitu z tvoriacej myšlienky, ktorá mu napadne. Premýšľa o tom, posudzuje, vytvorí si názor a vníma ho dovtedy, až názor nakoniec prijme. Je to prirodzený proces, krásna myšlienka, krásna realita. V podstate pre komplikovaného dospelého preložený jednoduchý detský pohľad. Lež pre mnohých dospelých je ,,schodnejšia“ cesta dlhšia a kľukatejšia – vyberú si tú. A preto si často – až príliš často – vyberajú ten pohľad alebo myšlienku na situáciu, vec, blízkeho človeka, ale aj na samého seba, ktorá nie je tá prvá a prirodzená. Myslia si, že to nemôže byť pravda, pretože sú to iba predstavy, a dívajú sa určite cez ružové okuliare. Od myšlienky sa vzdialia. Rovnako, ako aj od reality, ktorú by si ňou tvorili. Ak sa každý z nás pozrie do minulosti, určite ho sprevádzali podobné udalosti ako tie moje, ktoré som vám priblížila v úvode. Udalosti, ktoré tvorili veľmi neobyčajnú cestu tam, kde sa každý z nás chcel dostať. A keď sa pozrieme do budúcnosti, tá prvá myšlienka nám určite ukáže rovnakú cestu, ale iba vtedy, ak si uvedomíme, že skutočne existuje.         

Február 2013

Nedávno, milí priatelia, vyšla v Česku správa, ktorá sa týka všetkých nás, ktorí sa rozhodli ísť cestou alternatívnych možností, návratu k svojej podstate, prírode, ale aj spoznávania samého seba a zámeru, s ktorým sme sem prišli. 

Názov neveští nič dobrého: EÚ Čechom zakázala užívať byliny. Kto je maród, smie od tohto roka prehĺtať len chémiu. ,,No to hádam nie!“ bola moja prvá myšlienka a okamžite som lúskala text, ktorý hovoril o tom, že sa odteraz už k informáciám o alternatívnej prírodnej liečbe bežný človek vlastne nedostane, lebo európski byrokrati pod vplyvom farmaceutických lobistov zakázali podobné informácie šíriť. Drastické zmeny sú nariadením Európskeho parlamentu a Rady Európskeho spoločenstva (ES) č. 1924/2006, ktoré nadobudlo účinnosť 14. decembra. A že už chodia kontroly, ktoré sa zameriavajú aj na internetové obchody s liečivami. Legislatíva EÚ podľa autora článku totiž zaviedla pre liečivé rastliny neprimeranú reguláciu. Došlo k ich vybratiu z režimu potravín a odsunutiu do vysoko obmedzujúceho režimu, ktorý bol šitý na mieru pre priemyselné lieky. Zakazuje používať pri potravinách tvrdenia, ktoré by naznačovali ich vplyv na zdravie, s výnimkou tvrdenia, ktoré budú schválené Európskou komisiou a že všetko smeruje k tomu, že plánujú možnosť použitia iba chemických liekov a úplný zákaz použitia bylín. Kto za tým nariadením stojí, je viac než jasné... Európske úrady sa vraj takto stavajú medzi človeka a prírodu a rozhodujú o tom, čo sa o liečivých rastlinách smieme a nesmieme dozvedieť. Priznám sa, že ma vcelku ,,pripumpovalo“, hoci som vo svojej podstate veľmi pokojný tvor, najmä, keď som ďalej čítala štatistiky, že napríklad v USA, kde prípravky z liečivých rastlín užívajú desiatky miliónov ľudí, zaviní bylinná liečba štatisticky smrť dvoch ľudí ročne, no naproti tomu lieky na predpis spôsobili podľa správy American Medical Association len v roku 2005 smrť 15 107 ľudí. Pobyt v nemocnici je ešte nebezpečnejší – podľa American Association of Retired Persons zomiera v USA v dôsledku lekárskeho omylu 1 z 250 pacientov ročne. Našťastie som sa včas upokojila, nazrúc do citovanej smernice. A čo mi udrelo do očí? Koniec manipulatívnej reklame, často brnkajúcej na tie najzraniteľnejšie city, keď zúfalého rodiča s dieťaťom v horúčkach ktosi presviedča o „naj“ účinkoch jeho jogurtu s chemickými náhradami miesto ovocia na zdravie ich ratolesti či miesto riadneho masla z diežok starých materí núti umelú náhradu, pôvodne vyvíjanú na výkrm. No ak im toto vyjde... Keď sa pred pár týždňami blížil 21. december, prichytila som sa pri tom, že sa teším na nový začiatok, veď príroda po celý uplynulý rok tonami úrody ukazovala, čo pre nás dokáže spraviť a naznačovala cestu návratu k nej. Tešila som sa na prácu, svoje vlastné výsledky a mnoho iného, a práve preto sa dnes, keď tento dátum prešiel a my sme v ,,základnom tábore“, môžem iba usmievať. Nikto ľuďom nevezme ich zdravú túžbu po návrate tam, kam patria. A môžu byť akokoľvek podobné smernice interpretované, upravované či vládami prijímané, ľudia si cestu k bylinkám nájdu vždy. Tak ako si ju našli naši predkovia: sami, odovzdávaním múdrosti alebo ako je to dnes zvykom – milou obchádzkou. Veď v súlade so smernicou pravdepodobne stačí uviesť miesto konkrétnych účinkov vetu: ,,Táto látka je odpradávna používaná našimi predkami či Číňanmi, či Tibeťanmi, ktorí dodnes veria, že má tieto a tieto účinky...“ Tak prečo sa neusmievať?

Január 2013

Slová, ktoré dnes vkladám do novoročného úvodníka, ako by ste zrejme očakávali, nie sú volené tak, aby ozrejmili všetkým vám, priatelia naši, budúcnosť. V tejto chvíli totiž nie je potrebné farbisto ju vykresľovať nikomu. Je vložená individuálne v každom jednom z nás.

Preto slová, ktoré čítate, sú iba tehličkou na mostíku k tomu, aby ste ju dokázali vo svojom srdci prečítať a čo najkrajším spôsobom plniť. Plniť svoje poslanie, odhaliť svoje pravé povolanie. Ako je to možné? Veľmi jednoducho. Otvoriť v sebe tie najväčšie strachy, spoznať sa v nich, prijať ich a s láskou pochopiť prastaré energie, ktoré ich v nás maľujú. Pochopiť, že nazývať ich v nevedomosti ,,zlom“ je zbytočné, s úzkosťou ,,temnotou“ nezdravé, ale s dávkou lásky ,,vyrovnaním“ veľmi výstižné. Práve kvôli vyrovnaniu tu odpradávna na Zemi existuje noc a deň, u živých tvorov spánok a bdenie, no aj plač a smiech. Všetko z nich má tú istú kvalitu ,,vyrovnania“. Sme ľudia a poznáme to všetci – pocit, keď sme sa trápili a báli, ničomu nerozumeli, iba vedeli, že to príde... Mali sme pocit, že ,,čosi“ stále priťahujeme a čaká nás boj. No vo chvíli, keď to prišlo, akoby sme sa odhodlane postavili. Cítili sme, že na to stretnutie sme sa celý život pripravovali. Bol to náš najväčší strach. No tam, kde je naozaj ten najväčší strach, je aj najväčšie stiahnutie, najväčšia kumulácia sily. Preto treba predovšetkým cítiť a rozoznávať pocity, lebo je to v nás, a to, čo sa k nám prihovára slovami: ,,Priprav sa. Buď bdelý,“ sme my sami, deliaci sa o múdrosť vlastnej duše. Múdrosť, ktorá rešpektuje aj sily zvnútra Zeme, čo tu odpradávna sú a žijú v každom z nás. Učia nás ,,vyrovnaniu“ a následnej harmónii. Pomáhajú nám nájsť naše uplatnenie, vedú nás presne a isto. Ale vedú nás tak preto, lebo v každom z nás je rozsvietené aj svetlo, čo určuje mieru vedomia a silu našej vlastnosti – vlastnosti človeka, bytosti tu, dnes a teraz, ktorý má obrovskú moc: milovať a rozdávať lásku. Bezbreho, nezištne, iba tak. Lebo to je práca, ktorú by sme mali, priatelia, naši robiť všetci. Nikdy nie je totiž neskoro objaviť túto moc v sebe či priateľovi, dať najavo radosť, podporu aj privítanie, rovnako ako nikdy nie je neskoro milovať, ani byť milovanými. Naozaj nie je nikdy neskoro! Nastal totiž čas liečenia ľudí, ktorí majú pocit, že nie sú vítaní kdekoľvek na svete, hoci celou svojou bytosťou bažia po opaku – hľadajú lásku, pravdu a šťastie. Všetci si totiž prajeme jedno a to isté: koniec všetkému, čo nás rozdeľuje a čo spôsobuje konflikty. Vstúpme všetci spolu do nového obdobia, čo sa pred nami otvorilo, vyjdime v ústrety novým možnostiam, novému porozumeniu jeden druhému. Sú to skutočne posvätné okamihy, keď sa posvätné pravdy stávajú realitou celej spoločnosti, ktorá v snahe realizovať ich drží krok s vývojom vesmíru. A my, priatelia, sme toho úžasnou súčasťou...

--------------------------------------------------------------------------------------------

ROK 2012

DECEMBER 2012

Dnes som si, priatelia naši, čítala úvodníky z ostatných rokov, ktorými sa vám za nás všetkých každý mesiac prihováram. Musela som sa úprimne čudovať, ako nevedome, ale veľmi symetricky nás v nich spájajú slová, rady a kroky až dodnes, keď je treba dodať na tento náš spoločný koláčik čerešničku.

Cesta za samým sebou a rozpomínanie na to, kto sme a prečo tu sme, sa spoločne tvorila uvedomením stavu, pochopením situácie, dôverou v skúsenosť vlastnej duše, vierou v slobodnú vôľu, úsmevom i nadhľadom, ale predovšetkým poriadnou dávkou lásky, ktorá sa objavuje v každom z nás. Nikdy to nebolo súdenie, odsudzovanie či strach, nebodaj vyhrážky či iné formy toho, čo vládne duchom súčasnej doby. Aj napriek tomu sa nás pýtate s vierou, že rozlúskneme pochybnosti človeka – bytosti dnešnej doby, formovaného strachom, neistotou i duševným otroctvom. December. Čo bude?! Zvládneme to?! Alebo... Priatelia, poviem vám jediné a možno s najväčšou prosbou, akú som kedykoľvek k vám smerovala, keď som použila to obvyklé spojenie – verte mi. Proces, ktorý sa nám sype zovšadiaľ na hlavu, už sa tu dávno deje a keď o ňom môžem konkrétne hovoriť, tak slovami, že zmena určite nastane! Aká? Absolútne jednoduchá a popritom nádherne úžasná. Orientácia na strach bude nahradená absolútnou orientáciou na lásku. To slovo a pocit, ktorý si mnohí z nás mýlia, okrem maličkých detí a zvierat... Pamätáte sa na fenomén stej opice? Tá pravá chvíľa príde v jednom okamihu a stane sa to tak silno, že vedomie súčasného človeka si to ani len nevie predstaviť, hoci je to finálna méta každého duchovného pokroku. Hovorím méta, cieľ, lebo beh za ním už bežíme stáročia. Trénujeme, skúšame stále s vedomím, že pracujeme na sebe, planéte i celom vesmíre. A nerobíme to iba my, sú nás milióny, miliardy, ktorí pracujú v tom jednom smere a duchu. Budúcnosť prinesie so sebou veľké prekvapenia ako matka, ktorá privádza na svet svoje dieťa. Vie, že sa narodí, no netuší, kedy sa prvýkrát nadýchne, no vie aj to, že ním sebe a všetkým jej drahým urobí obrovskú radosť na celý ďalší život. Už odpradávna tu boli bytosti, v ktorých boli obsiahnuté vedomosti, že aj naša Zem sa znovu narodí. To, že budeme pri tom pomáhať, je naše poslanie, ale najmä obrovské šťastie bytostí tu a teraz. Pripravujeme sa na to. Niekto vedome, niekto nevedome, lebo doba je nastavená presne takto. Výsledkom bude fakt, že zmiznú všetky deštrukčné prvky ľudskej povahy. Úžasné bude to, že v tejto chvíli opäť rozhodne slobodná vôľa každého z nás, lebo pôjde o okamih, a napriek tomu nekonečno v celej svojej podstate. Jeden to zbadá, iný nie a ak sa rozhodneme rozprávať v otrokárskej reči dnešných systémov, možno pôjde o okamih ich ,,resetu“, ktoré sú iba zavírusené a treba chvíľku počkať, lebo v nich prechádza liečiaci program na obnovu pôvodnej pamäte. Návratu k jednému vedomiu, keď definície nastavené na matériu vystriedajú vibrácie tvorivého ducha. Mám priateľov, ktorí už roky venujú svoj voľný čas návratu ku tradíciám a ponúkajú ľuďom prakticky bez nároku na odmenu túto cestu v Dome remesiel. Pozorovala som tam nedávno pri kresbe na hodváb malé dievčatko. Ani na chvíľku nezaváhalo, ktorý štetec alebo farbu berie, hoci tu bolo prvýkrát. Nevnímalo okolie, iba svoju špirálu. Tvorilo. Tvorilo duchom s detskou nepodmienečnou láskou. Bez strachu, bez očakávania. Dokonalé. Krásne. A to, čo vytvorilo, bolo také čisté, že... Jednoducho každá bytosť si môže vybrať, ako zažije túto zmenu... A ja sa na to veľmi teším. Krásne vianočné sviatky prajem, priatelia.  

 

November 2012

Dnes som sa stretla s človekom, ktorý mi, jemne povedané, pripomenul, ako má každý z nás blízko k tomu, aby podľahol predsudkom iných, zaužívaným predstavám a zotrval v tom čo najdlhšie.

Prečo práve dnes? Preto, lebo sa blíži čas, ktorý mnohým z nás akoby uberal síl – začiatok novembra a s ním spojené v kalendári presne naplánované ,,oficiálne spomínanie“. Musím si priznať, priatelia, že nepatrím medzi ľudí, ktorí majú pocit, že chodia na miesta posledného odpočinku ,,oddychovať“. A nie je to tak ani v tieto dni, keď sa tichým šepotom nesie s pribúdajúcim večerným šerom ponad priestor úcta a jemné blikanie sviečok. Funguje mi to úplne naopak – miesto piety cítim výčitky iných, počúvam, čo všetko nestihli, a z každej strany vnímam akoby iba jedno veľké, no nie to pravé a úprimné JA. A keď sa včas nezbadám, ešte aj viac... Prichádzam unavená, lebo síce nahlas nehovorím, ale podvedome predsa len riešim a neviem to zastaviť. No viem, že nie som sama, mnohí z nás cítia podobne. Ocitáme sa tu totiž v situácii, keď sú okolo nás energie ľudí, a to myslím všetkých ľudí, uvoľnené a nútia nás počúvať, aby si tým ľahšie očistili vibračné polia. My im tú možnosť sami sebou, dobrovoľne ocitajúc sa v ich blízkosti, dávame, veď preto tu sme, akurát vedome vidíme aj ľahšie napredovanie či cestu. Napriek tomu ich chytáme za ruky a vedieme, no unavuje nás ich vzoprenie sa. Človek, s ktorým som sa dnes po veľa rokoch jeho straty stretla, mi tento pocit znovu pripomenul. Smrť blízkeho vníma ako vlastnú stratu, hľadá náhradu, porovnáva, sužuje sa a smúti. A predstaviť si lásku, ktorá nevyrastá z pocitu, že ,,nemôže žiť sám“, sa ani len nepokúsi. Navyše je tu predsa ospravedlňujúca veta: ,,Veď sa to patrí, čo by ľudia povedali?“ Priatelia, o čo ľahšie je naozaj žiť to vlastné uvedomenie aj vlastnú silu a dopriať si to, čo je oslobodzujúco uložené v každom z nás? Veď čo by to bol za kolobeh života, keby sme prichádzali na svet s myšlienkou, že aj tak zomrieme. Ak by to tak bolo, boli by sme zlí, užívali by sme si neresti a pustošili čokoľvek, veď čo! No v nás je vložené iné poznanie, ktoré možnosť konca nepripúšťa, hoci o smrti vie. Toto poznanie v nás si uvedomuje, že naše možnosti rastu a učenia sa nikdy nekončia a že čas, keď budeme odmenení alebo potrestaní za to, ako žijeme svoje životy, nikdy nepríde, pretože ozajstný život nie je kombináciou nejakých  odmien alebo trestov. Život je procesom postupného sebavyjadrovania, sebavytvárania a sebanapĺňania. Preto je naozaj správne slovo ,,večný odpočinok“, ktorý je jeho súčasťou ako obdivuhodná zmena úrovne nášho vedomia a skúsenosti nazývanej Život. Ak si toto človek v sebe uvedomí, a tým aj so spoznaním prežije, pochopí, že on naozaj JE. A to bude jeden z veľkých krokov, aby nastal koniec nekonečným frustráciám, úzkostiam, obavám z budúcnosti či smútku a zlých pocitov z toho, čo sa stalo včera, ktorých sa ľudia nemôžu zbaviť. 

Lebo všetko sa nám deje presne tak, ako sa to diať má... Verte mi.

 

Október 2012

Nuž, priatelia naši, je október a nastal čas, keď vám môžeme odpovedať na otázky zo začiatku roka, keď ste sa mnohí pýtali, aké prekvapenia vám pripravujeme, čo všetko vás čaká a čo všetko za našimi tajomnými úsmevmi väzí.

Určite to nebol iba trojdňový festival, nabitý programom a zaujímavými ľuďmi, ktorý sme pre vás v máji pripravili ako oslavu desiatych narodenín časopisu Vitalita. Už tam ste nám mnohí položili otázku, čo bude ďalšie. A určite to nebola ani zvýšená kvalita materiálu i samotnej tlače, ktorou sa tohtoročné čísla časopisu môžu pochváliť. Našou snahou bolo a je čosi iné – priblížiť sa k vám natoľko, ako len bude v našich silách možné a uvedomili sme si potrebu tohto kroku počas festivalových dní, keď ste mnohí za nami prišli, pýtali ste sa a snažili ste sa sami dať nám rady i nápady. Veď práve preto si vás dovoľujeme pravidelne oslovovať, priatelia, lebo ste sa nimi počas týchto desiatich rokov skutočne stali. Priatelia si totiž dávajú, bez očakávania... iba tak. My vám, vy nám. Bez vás, vašej podpory a, samozrejme, priateľstva by sme tu neboli. A tak práve preto súčasný začiatok nového ,,vialiťáckeho“ desaťročia prinesie zásadné zmeny. Chceme, aby sme sa vám neprihovárali iba zo stránok časopisu a prípadne z webovej rubriky Napíšte nám a aby kontakt nebol obmedzený iba na pár riadkov. Snažíme sa, aby sme sa raz spolu rozprávali my i vy, čo prežívame, čo považujeme za pravdivé, aby sme spoločne ukázali dušu... Preto v týchto dňoch finišujeme na príprave novej webovej stránky, kde sa budete dozvedať o nových a nových témach či novinkách vo svete, ktorý sa stal nerozlučnou súčasťou života nám a, samozrejme, vám. Budete mať k dispozícii fóra, na ktorých si budeme môcť spoločne vymieňať skúsenosti či názory na to, čo vás trápi či zaujíma. Očakávame, že tí skúsenejší prispejú i radami. Naším zámerom je priniesť k vám takto seba i samotných vás, preto sa budeme snažiť v čo najväčšej miere rešpektovať slobodnú vôľu našich čitateľov i užívateľov stránky – no vždy s pozorným zrakom rodiča, ktorý svojmu dieťaťu vždy včas zachytí prštek, aby ho na horúcom radiátore nedržalo dlho. Ako novinku chceme priniesť možnosť doniesť vám nielen informácie či tipy na stránkach časopisu. To, o čo sa v týchto dňoch snažíme, je umožniť vám dostať sa u nás k netradičným výrobkom i liečivám, ktoré v reportážach spomíname a ktoré aj sami používame. A keďže je dopyt aj po osobných stretnutiach s ľuďmi z našich stránok, pracujeme aj na tom – v budovaní centra, ktorému sme sa po spoločných úvahách rozhodli dať meno podľa nám blízkeho človeka – Natašky Vámašovej: NATY centrum časopisu Vitalita. Veríme, že sa tam hore bude určite tomu tešiť. Priatelia, je toho pred nami skutočne veľa, no čoraz viac cítime potrebu aj dôležitosť týchto krokov. Krokov, za ktorými je váš časopis Vitalita a ľudia, ktorí sú jeho dušou i srdcom. Veľmi dobre si totiž uvedomujeme, aká je dnes doba, keď ľudia pracujú desať, dvanásť i štrnásť hodín denne a miesto hlbokých rozhovorov s partnerom im zostane ledva síl na povedanie ,,dobrú noc“. Ľudia už dlho o ničom nediskutujú, chýbajú úprimné rozhovory, otvorenosť, a teda aj výmena duchovnej energie. A my vás chceme týmto pozvať k uvedomeniu si toho, čo sme – aby sme „neprepásli“ život, zatiaľ čo ho žijeme... Staneme sa tým prostriedkom života, ktorý žiada samotný život, aby povedal životu viac o sebe samom. Dúfam, že toto naše pozvanie na návrat domov prijmete.       

September 2012

Pomaly, pomaličky nám na okná klope jeseň a my ani len na chvíľočku nezapochybujeme, že rok 2012 sa presúva ku svojmu koncu veľmi plynule... Plynule...

Ako sa to vezme. Milí priatelia, dať punc zvláštnosti obdobiu, ktorým prechádzame a žijeme ho, je dar, ktorým sa oháňajú všetci tí, ktorým nie je presne jasné, čo sa to deje. Dosť často tento ,,punc“ stráca na kvalite aj hodnote nevedomosťou autora, ktorý svojím výrokom či hypotézami rozvlní hladinu tak, aby sa na jej brehu raz postavil do roly vševedomého vykupiteľa. ,,No čo už,“ povie si ten, kto rešpektuje slobodnú vôľu každého, aj takéhoto človeka, a spoľahne sa na to, že aj keď to z jeho pohľadu nevyzerá ako najschodnejší chodník pre zúčastnených, musí to tak byť, lebo na jeho konci sú opäť skúšky zrelosti – a nie vždy sú k dispozícii ťaháky... Krútite hlavou nad tým, čo to tu, milí priatelia, píšem? No dobre, budem teda konkrétnejšia. Prežívame obdobie, keď technológie v rukách, ktoré ich držia zo strany pocitov moci, nadobúdajú obrovskú silu. Silu, ktorá dokáže ľuďom spôsobovať sporné chvíle, keď váhajú, či ich pocity súvisia s vonkajšími vplyvmi alebo dianím v nich vďaka rýchlosti, ktorou Zem a Univerzum začali pulzovať. Tieto pulzácie ale pre nás znamenajú prílev energie. Žiaľ, nad nami, pri nás, cez nás a aj pomocou nás sa neustále deje iný scenár filmu, robený na zákazku... Nedávno som s priateľmi riešila problém ich známeho, ktorý nedal zaočkovať deti, žil v Nemecku, kde je očkovanie dobrovoľné a jednoducho vďaka vedľajším účinkom na príbalových letákoch a informáciám o dopadoch a následkoch sa radšej povinnému očkovaniu vyhol... Odmietol ho. Lekárka, ktorej hrozí pozastavenie licencie a výpoveď zmluvy s poisťovňami, ho nahlásila úradu a jemu prišla pokuta... Pre mladého rodiča veru mastná pokuta. Vraj ohrozuje budúce generácie, lebo jeho deti sa môžu stať v budúcnosti nosičmi zákerného ochorenia. Super, ak zaplatí pokutu, už sa nimi nestanú! Mám priateľku, ktorá má tri deti, žije sama, peniaze nedostáva, vypomáha si minibrigádami. Očkovanie zo strachu o svoje dokonale zdravé deti nepripúšťa – termín sa však blíži aj jej a lekárka jej to dáva patrične znať, ak odmietne, je povinná ju nahlásiť. Keď rátame na jedno dieťa vraj maximálne 330 eur, čaká ju takmer tisíceurová pokuta. Štát ju vo svojej ,,dobrosrdečnosti“ bez mihnutia oka dostane pod most. Krútime hlavou spoločne, však? Ja teda určite – koho voľba je za tým? A kam až siaha chápadlo so zákrutami na ceste týchto tvorov? Pevne verím, že mám iba zlé informácie, a že nie je možné, aby zaplatenie pokuty bolo prínosom v ochrane zdravia našej budúcej generácie, iba ak by príjmový lístok robil zázraky a plnil úlohu duševnej vakcíny proti hrozbe šírenia infekčných ochorení... Často v úvodníkoch píšem letmé odpovede na veci, ktoré odhaľujú závoj najmä tej duchovnej časti v nás. A aj dnes som bola rozhodnutá písať o dôvodoch v tej inej sfére, lebo ony naozaj sú... No dnes musím aj ja trochu inak – aby som prispela svojím dielom a dúfala v uvedomenie. Lebo všetci sme celkom a ak niekto siahne po tom spoločnom v mene moci, zisku a manipulácie, nesie si svoju zodpovednosť na vlastných pleciach a verte, ona ho raz dobehne – kto mu potom pri tejto skúške podá ťahák, neviem....