Slovo autora: ,,Aj ja som abstinujúci patologický hráč závislý od alkoholu, preto najlepšie viem, čo dokáže narobiť akákoľvek závislosť s dovtedy normálnym a šťastným životom človeka a jeho najbližších. Ja som si už na toto dno tvrdo kľakol a hoci abstinujem úspešne, kolená ma bolia doposiaľ. Viem, že u nás na ne rovnako ako ja padajú desiatky, stovky, ba možno tisícky tých, ktorým sa táto vážna choroba ako je závislosť, udomácnila v živote plnou mierou. A je mi zrejmé aj to, že mnohým z nich sa na tom konci už veľakrát nechce žiť. Ale viem aj to, že cesta späť existuje. Naučení sme veriť tomu, že život je boj, ale cítim, že náš život nikdy nemal byť bojom. Ani ním byť nemusí. Boh nám predsa dal nástroje k vytváraniu tej najkrajšej reality, akurát my ich nepoužívame. Skôr naopak, zneužívame ich. Sú to myšlienky, slová a činnosti. Možno preto som sa rozhodol písať... písať tam, kde iní mlčia."

Svetoznámy lekár Paracelsus tvrdil: ,,...Najlepším liekom pre človeka je človek a najvyšším stupňom lieku je láska...“ Nad jeho slovami som sa pri svojej novinárskej práci neraz zamýšľala a predstavovala som si možné variácie z reálneho života. Nevyvrátila ich žiadna. Vedci totiž už dávno zistili, že bez tej ozajstnej lásky dokáže človek nielen chradnúť ale aj umrieť. Prečo však spomínam lásku v týchto súvislostiach práve v knihe o chorobných závislostiach ľudí? Túto asociáciu som si dovolila použiť preto, lebo sa v súčasnosti deje  čosi doposiaľ nezvyčajné – mnohí lekári pripúšťajú fakt, že chorobu možno považovať za šancu človeka dostať sa ďalej vo vývoji, ktorú mu umožnila sama príroda a vyššia moc. Dokonca začínajú toto poznanie uplatňovať aj v lekárskej praxi. Pravdou je, že v kruhu terapeutov, orientovaných na prírodnú liečbu a psychológiu, si táto myšlienka zaistila svoje miesto už skôr, ale aj napriek dosiahnutým výsledkom mnohých z nich, kolegovia a spoločnosť dlhé roky zaznávali. Napriek tomu si dnes všetci  postupne uvedomujú, že iba vďaka prírode a jej šachovnici, je telo javiskom, na ktorom sa v konečnej realite odohráva akési duševné predstavenie. Spisovateľ Peter Altenbreg to veľmi výstižne vyjadril slovami: ,,Choroba je výkrik ublíženej duše.“ 

Nie som síce lekár, ale pri práci na tejto knihe som si naozaj uvedomovala isté súvislosti, ktoré sa týkajú práve reči tela a stavu duše. Zrejme aj v prípade takej choroby akou je závislosť, či už ide o závislosť látkovú alebo nelátkovú, je nutné zistiť, čo pacientovej duši kedysi - možno už v detstve ublížilo a čo mu naďalej ubližuje. Je nutné urobiť tak vo chvíli, keď si on sám alebo iný človek všimne čokoľvek podozrivé. Pretože telo pacienta vždy takto reaguje a poskytuje jemu samotnému, ale aj jeho okoliu tak silné upozornenia, na ktoré sa už jednoducho nedá nezareagovať. Pre tých vnímavejších jedincov sa takto vlastné telo alebo telo im blízkej osoby stáva naozaj parketom, kde je možné rozoznať úlohy. Často ale ide o nedostatok lásky. Akejkoľvek lásky... Spôsob vyjadrovania sa tela je symbolická reč, s ktorou sa stretávame vo všetkých náboženských tradíciách a mýtoch. Rovnako však figuruje aj v rozprávkach a legendách. A pravdou je, nech sa to už zdá akokoľvek nepochopiteľné, že reč tela je akousi nižšou formou najrozšírenejšej komunikácie na tejto Zemi. Hovoria ňou všetci ľudia, hoci si to neuvedomujú a dokonca jej mnohí z nich ani nerozumejú. Teraz by bolo zrejme namieste dať si ruku na srdce a spýtať sa, koľkí sme takí, ktorým okamžite padne do oka problém iného človeka? A koľkí sme takí, že aj napriek tomu postrehu ho jednoducho prehliadneme? Načo sa zaoberať tým, čo patrí inému? Veď máme starostí dosť.

...Áno, je to pravda, že spoločnosť a život, ktorý žijeme, nám pripravil nadmieru vlastných starostí a trápenia, ale prečo mnohí z tých, ktorí by pomôcť aj napriek tomu dokázali, hľadajú ľahšiu cestu a radšej privrú oči tam, kde by ich mali mať doširoka otvorené? Žiaľ, toto je zrejme aj prípad tých, ktorí sú k trápeniu toho ktorého jedinca úplne najbližšie. Nevidia, nepočujú, nechápu a ak niečo urobia, je to často iba agresia. Agresia a násilie voči človeku, ktorý by im mal byť najbližšie. Voči osobe, ktorá potrebuje pomoc a pochopenie. Voči dieťaťu alebo milovanému človeku, ktorý si už nevie sám dať rady...

Tu sa vlastne často odráža náš vzťah k okolitému svetu a dokonca aj naše vnímanie spoločenskej roviny. Niekde tu je ten najvyšší bod alebo nekonečná priepasť, na ktorú zrejme čiastočnou okľukou poukazuje aj autor knihy – sám abstinujúci patologický hráč závislý na alkohole. Na jednej strane nevšímavosť, na druhej obrovské chcenie... Pravé hodnoty sú však často pomýlené v obidvoch prípadoch. Ale kde je tu tá všetkým možnými spôsobmi spomínaná láska? Skutočná láska... Akosi sa vytratila a každý skĺzne pri hľadaní rozuzlenia problému vlastne iba do hľadania vinníka. My hľadáme vinníka a popritom zabúdame na vyššiu moc a prírodu, ktorí to na Zemi zariadili rovnako ako v škole, kde sa musia rovnako ako v živote riešiť úlohy. Je to podobné, no v škole pri ich riešení, vinníka nikto nehľadá. Nikto neodsudzuje ani neobviňuje študenta, ktorého čaká ťažká skúška, akou je maturita. Prečo sa tak urobí v prípade životných skúšok, ktoré sa často premietajú práve do obrazov písaných v chorobách tela, nikto nevie. Ale robia to všetci... Bez rozdielu. Spoločnosť, najbližší, ale najmä tí, ktorých sa problém bezprostredne dotýka. A toto platí nielen pre choroby. Podobne reagujeme aj pri životných problémoch alebo krízach. Opäť nekompromisne hľadáme vinníka, opäť obviňujeme... lebo niet v nás lásky. Pravej lásky. Zvláštne, nikto nehľadá vinníka, keď prichádza na svet dieťa, ktoré doposiaľ žilo v bezpečí, pokoji a blahobyte materského lona. Pritom každý vie, že ho čaká veľa pádov, nárazov a bolestí, kým sa naučí ako-tak žiť samostatne. Rovnako nehľadáme vinníka, keď nastane puberta a s ňou sa skončí hravé, bezstarostné detstvo a začína ,,nalinkovaný“ boj o život a spoločenskú existenciu. Dokonca tiež hovoríme málokedy o kohosi vine vtedy, keď sa život po prvej polovici akosi sám od seba začne uberať k fyzickej zmene, ktorú však už mnohí z nás považujú za katastrofu. Ale vie niekto, čo to slovíčko v gréčtine v skutočnosti znamená? He katastrophe je bod obratu. Teda zmena! To iba my sme si ho kedysi dávno začali spájať s negatívom. Aj keď predsa len aj u nás začalo platiť to osvedčené – najprv treba klesnúť až na samé dno, aby sa nám podarilo odraziť sa od neho...

Práve v tejto knihe a v príbehoch konkrétnych ľudí, ktorých osudy jej autor spomína, to platí viac ako inokedy. Klesli až ku katastrofe – ale v skutočnosti dosiahli ten hľadaný bod obratu. Dnes všetci z nich pochopili, čo je v živote ktoréhokoľvek z nás podstatné. Svoj pohár horkosti si však museli vypiť do poslednej kvapky. Zažili na vlastnej koži, čo je to byť priateľmi odsudzovaný, rodinou nenávidený či najbližšími nepochopený. Okúsili, ako chutí pocit, kedy je človek presvedčený, že je lepšie nebyť. Oni v neľahkej skúške, našťastie, obstáli, ale určite aj do ich života prídu ďalšie úlohy, ktoré treba riešiť a opäť v nich obstáť. Možno také, kedy budú musieť s láskou oni urobiť to, čo im kedysi odopierali iní. Presne tak ako každý z nás. Aj vďaka myšlienkam v tejto knihe mi začína byť jasné, že úlohy, ktoré život pripravuje človeku vo forme chorôb, kríz a iných skúšok, je dosť ťažké rozpoznať a ešte ťažšie prijať. Telo je vďaka dvom o pár riadkov vyššie spomínaným mocnostiam veľmi poctivý učiteľ, ktorý nám často môže prezradiť odpoveď na dosť nevšednú, ale do ďalšej existencie viac ako potrebnú otázku: ,,Čo som vlastnej budúcnosti dlžný ja...?“

Tento dobrovoľný učiteľ je zrejme najpoctivejší terapeut, ktorý nás sprevádza životom na každom kroku a popritom veľmi presne zaznamenáva, čo sme kde zanedbali alebo čo sme urobili zle... Preto nehľadajme za svoje činy, prešľapy a tvrdé učenie sa vinníka nikde okolo nás, lebo všetko má svoj dôvod, postupnosť, rýchlosť aj smerovanie a všetko je len a len o nás. Nezväzujme teda dušu chorým telom a ak sa tak predsa len stane, počúvajme s láskou všetko, čo nám šepká, pretože to robí iba pre nás... 

 Erika Lamperová    

Nateraz nemáme žiadne komentáre zákazníkov.

Iba registrovaní užívatelia môžu pridávať ďalšie komentáre.